Bocian

Zuzana Šmatláková

Mala som tetu. Teta bývala v dome pri ceste oproti základnej škole, a k tejto tete som zo všetkých mojich tiet chodievala najradšej a najčastejšie. Ostatné moje tety mali svojich ujov a svoje deti, ale táto teta mala len mňa. „Mám len teba,” vravievala.

Chodievala som k nej na bicykli, lebo sme nemali auto. Mama so mnou vošla do dvora - brána bola odomknutá, a cez odomknuté vchodové dvere ma voviedla až do obývačky. Teta zvykla stávať pri okne s jednou rukou omotanou okolo tenkého pása, končekom prsta druhej ruky si vypĺňala jamku na brade a zamyslene pozerala na ulicu pred sebou.

„Zasa si mala odomknuté,” povedala vždy mama.

„Pretože som vás čakala,” opakovala teta zakaždým to isté. A my s mamou sme vedeli, že teta má odomknuté stále, že sa nezamyká, bez ohľadu na to, či máme alebo nemáme prísť.

Usadila som sa na gauč a mama odišla. A moja teta odtrhla pohľad od starej školy a vždy sa mi prihovorila: „Dáme si polievočku, dáme?”

„Dajme si polievočku,” povedala som a teta odišla do kuchyne a po chvíli sa vrátila s plným tanierom polievky. Moja teta varila najlepšiu polievku na svete. „Dáme si k polievočke aj chlebík?”

„Dáme, dáme,” vravievala som.

Kým som jedla, moja teta si upravovala vlasy a maľovala pery. Vlasy si vždy natáčala a predo mnou si ich už len začesávala do vrkočov a pery si maľovala červeným rúžom.

„Namaľujeme sa?” pýtala sa ma, keď som dojedla.

A ja som nechcela nič iné, len namaľovať sa ako moja teta. Zavolala ma k oknu, jednou rukou mi jemne pridržala bradu a otáčala tvár k svetlu. Druhou rukou vysunula rúž a pomaly mi ho prisúvala k perám, pomaly sa s ním približovala, až sa ním dotkla mojich pier, mňa z toho príjemne striaslo, pocítila som na perách červený rúž mojej tety a potom som cítila, ako sa mi roztiera po perách, od jedného kútika k druhému, na hornej aj na dolnej pere.

Potom teta vymyslela nejakú hru. Zo skrine vytiahla staré šaty, svoje šaty, ktoré už nenosila a aj šaty, ktoré nosila, keď bola taká malá ako ja. Všetci z rodiny vravievali, že je čudná, že si oblieka staré handry a potom v nich behá po dvore a aj na ulicu. Nikdy som nevedela, odkiaľ o tom mohli vedieť.

Všetci z rodiny vraveli, že teta je čudná, že by sa mala znova vydať. Teta už bola raz vydatá, ale ovdovela - to vraveli. Bola vtedy veľmi mladá a všetci okolo rozprávali, že sa ani trochu nezmenila. Nikdy som nevedela, koľko má moja teta rokov a nikdy som nevedela, ako dlho je sama. Ja som vlastne vedela len to, že moja teta má iba mňa.

Celé leto stávala pri okne a čakala ma. Pozerala na ulicu pred seba, stála nehybne, až kým neodišla moja mama a ja som sa usadila na gauč.

„Bociany sú verné vtáky,” povedala raz a ja som sa začudovala, že sa ma nespýtala na polievku. Postavila som sa a váhavo podišla k oknu. „Vieme, prečo sú bociany verné?” spýtala sa.

Pokrútila som hlavou.

„Bociany sa nikdy dvakrát nesobášia.”

„Nikdy?”

Teta pokrútila hlavou a pozerala pred seba. Pozrela som na ulicu, na starú školu a potom na moju tetu. Hľadela pred seba, na komín školy, a na tom komíne nad červenou strechou bolo bocianie hniezdo.

„Bocian sa nikdy neožení dvakrát?” opýtala som sa mamy, keď sme nasadali na bicykle.

Mama povedala škaredé slovo a potom pokrútila hlavou. „Bociany nie, bociany nie.” Vyzerala nervózne. Celá rodina vždy z tety nervóznela, nech teta povedala alebo urobila čokoľvek.

Raz sa stalo, že som k tete prišla sama. Mama nemala veľa času, tak ma opustila pred bránou. Sama som si otvorila, sama vošla do dvora, sama otvorila vchodové dvere a sama som prišla až do obývačky. Nezabudnem, čo som vtedy videla. Moja teta stála pri okne, ako inokedy, nosom sa dotýkala záclony a jednou rukou si omotala pás, druhou pridržiavala ústa.

Na sebe mala oblečenú žltú košeľu, najjasnejšiu žltú košeľu, akú som kedy videla. Moja teta svietila ako slnko, dlhé vlasy sa jej vlnili na chrbte a pery mala červené ako strecha školy, na ktorú pozerala.

Keby ju videla mama, isto by zanadávala. Keby ju videl niekto z rodiny, niekto ešte okrem mňa, určite by kvôli tej žltej košeli narobili randál, tak ako kvôli všetkému.

Ja som len podišla k nej a pozrela som na komín. Na komíne bolo hniezdo, veľké hniezdo upletené z tvrdých prútov, a v tom hniezde stál bocian. Krásny bielo-čierny bocian, najkrajší a najvzpriamenejší bocian na svete. Stál a pozeral na ulicu pod sebou, nehýbal sa. A ani moja teta sa nehýbala, moja teta zabudla dýchať. V ten deň som zostala hladná.

Toho bociana som si tam nikdy predtým nevšimla. Hanbila som sa spýtať tety, kedy tam priletel. A nič som nevravela ani mame, aby nenadávala a aby potom všetci z rodiny zasa nevraveli, že moja teta je čudná.

Mama ma postupne prestala vodiť až do obývačky. Už ma nechávala pred bránou, povedala, nech sa slušne správam a odišla zakaždým s novou výhovorkou. A ja skôr, ako som vošla dnu, skôr, ako som otvorila hrdzavú bránu, uistila som sa, že mama ma už nevidí a na bicykli som prešla popred tetino okno. Ktokoľvek iný by ma videl. Ktokoľvek, keby stál v tom okne a hľadel na ulicu, by ma videl. Ktokoľvek, len nie moja teta. Prešla som popred jej okno a zastala. Z tej strany, odkiaľ sme s mamou k tete chodili, nebolo bociana na školskej streche vidno. Ale ja som si našla miesto, odkiaľ som mohla pozorovať aj bieleho bociana, aj moju tetu za bielou záclonou.

Nevnímali ma. Ani bocian, ani teta. Obaja stáli rovno a pozerali na seba, ja som neexistovala. A bola som rada, že neexistujem a že sa môžem dívať, ako existujú oni dvaja. Cítila som na tej ulici niečo nezvyčajné a keďže som stála medzi bocianom a mojou tetou, medzi školou a tetiným domom, ono to niečo nezvyčajné cezo mňa prechádzalo, pretekalo ako potok za dedinou prechádzal cez všetky trávy a riasy.

Teta mala rada dážď. Nie ako jej susedy. Teta nikdy nepotrebovala dáždnik a keď pršalo, chodila sa prechádzať hore a zasa napäť dolu ulicou, len tak, s odokrytou hlavou. Vlasy jej vždy zmokli a vyzerali ako pospájané nite z handier, ktoré ležali pri jej vchodových dverách. Teta chodila bez dáždnika, ale ja som si dáždnik musela zobrať vždy. Vravievala: „Prechladneš, ak si ho nevezmeš.” A ja som vedela, že nielen ja by som prechladla bez dáždnika, ale aj hocikto iný, hocikto, len nie moja teta. Ja som nemala rada dážď, lebo vždy po daždi sa mama na tetu nahnevala. Všetci sa vždy na ňu hnevali, že sa prechádza po ulici bez dáždnika a že ju každý vidí. Nikdy som nevedela, odkiaľ to všetci vedeli, ale na ulici so základnou školou bol iste niekto, kto na tetu donášal. Toho človeka som nemala rada, takisto, ako som nemala rada dážď.

Po daždi zvykol tete zvoniť telefón. A vždy jej volala nejaká suseda, že má pred vchodovými dverami alebo v pivnici žabu a že sa jej bojí. Moja teta sa nebála žiab a naučila to aj mňa. Vždy sme sa po takom telefonáte obuli a vyšli von, teta ma viedla k niektorej svojej susede a tam sme robili poriadok. Teta vzala žabu spred vchodových dverí alebo pivnice do ruky a povedala: „Už je preč, už sa nemusíte báť.” A podala žabu mne a ja som všetky tie žaby bozkávala, ako ma to naučila teta; vravievala mi: „Nikdy nemôžeš vedieť...“A keď sa žaba nepremenila naspäť ani po viacerých bozkoch, nechali sme ju len tak odskákať ulicou, keď sa za nami zatvorila brána tetinej susedy.

Vždy, keď sme takto u niekoho boli, mračila som sa, lebo som nevedela, či práve nevyhadzujeme žabu spred prahu donášačky, spred prahu človeka, kvôli ktorému moju tetu považuje celá rodina za blázna.

Tak sme vždy zvykli preskákať celé leto, ako tá žaba na tej ulici.

Raz, bolo to asi v polovici augusta, som prišla k tete a ona znova stála zamyslene pri okne, pozerala na strechu školy a bocian v hniezde na komíne sa vypínal, aby bolo vidno, aký je vysoký a krásny. Podišla som k tete, celú som si ju prezrela - aj ona bola krásna, stála na jednej nohe s nosom obtierajúcim sa o záclonu, stála na jednej nohe a tú druhú nohu mala skrčenú v kolene a chodidlom ju upevnila o kolennú jamku nohy, na ktorej stála.

Nevedela som, či smiem, nevedela som, či nebudem drzá, ale videla som, že teta sa trápi, ja jediná som vedela, že je smutná, a teda som bola smutná aj ja, aj ja som sa trápila. Spýtala som sa teda: „Ty sa už nevydáš?”

Teta sa vôbec nestrhla, ani na mňa nepozrela, len smutne vzdychla. „Nevydám, nevydám,” povedala. A zrazu, na to sa budem pamätať do smrti, zrazu na mňa pozrela. Prudko a náhle odtrhla pohľad od strechy červenej ako jej vlastné pery, pozrela mi do očí a spýtala sa: „Chceme vidieť moje svadobné šaty?”

A ja som nikdy predtým ešte nič nechcela tak veľmi, ako vidieť moju tetu oblečenú v jej svadobných šatách. Prikývla som. Teta bežala do svojej spálne a priniesla ich odtiaľ poskladané. Chytila ich za plecia a šaty sa celé pred ňou rozvinuli. Boli biele, čipkované, len na niektorých miestach trošku zošedivené. Hľadela som na tetu ako v tranze. „Obleč si ich, obleč si ich,” naliehala som. Teta sa usmiala, zrenice mala rozšírené a pozerala na šaty, čo pred sebou držala. Potom letmo, len tak, akoby ani nie, pozrela von oknom na komín nad červenou strechou školy. A ja som sa ani nemusela pozrieť a vedela som, že bocian sa pozerá.

„Dobre,” povedala teta a vbehla znova do svojej spálne.

Čakala som a celá som sa triasla. „Už?” zakričala som.

„Už,” povedla teta a otvorili sa dvere. Začala som hmkať svadobný pochod. Z dverí tetinej spálne prebleslo do obývačky svetlo, a v tom jasnom svetle sa zjavila moja teta, od hora dolu celá odetá v bielom, rozžiarená väčšmi, ako keď mala oblečenú svoju žltú košeľu. Pomaly vstupovala dnu, pomaly a ladne. Vlasy mala rozpustené, nadýchané, striedavo klesali a vzdúvali sa, ako kráčala, pery mala červené ako vždy. Mala som v očiach slzy a stále som hmkala svadobný pochod a moja teta sa tvárila, akoby sa naozaj v ten deň vydávala. Prešla popri mne a zamierila k oknu. Srdce mi búchalo ako o život, keď teta zastala a nosom sa dotkla záclony.

„A závoj? Kde máme závoj?” zhíkla som.

Moja teta sa strhla a zahanbene odskočila od okna. Vybehla z obývačky, prebehla celým domom a vrátila sa naspäť. „Nemám,” vzdychla zúfalá. Obe sme stáli ako pred popravou, potichu a v pomykove, vtom teta schytila nožnice, čo ležali na stolíku, podišla znova k oknu a začala strihať. Strihala a strihala tými nožnicami, až kým zo záclony neodstrihla obdĺžnik, pozrela na komín školy a priložila si ten kúsok záclony na hlavu, padal jej na chrbát ako dlhé vlasy.

Mňa si vôbec nevšímala, znova vyšla z obývačky a vrátila sa z kúpeľne, pripínajúc si svoj závoj k vlasom.

„Tak, a už to je,” povedala, ale ja som si nebola istá, či mne. Pozrela mojím smerom. „Obleč si tie modré šaty, čo mám v skrini. Počkám ťa vonku.”

Nemohla som namietať, zhypnotizovala ma, tak ako fakírova píšťala zhypnotizuje hada v košíku a had sa potom hýbe ako píšťala, na ktorú sa pozerá.

Zo skrine som vytiahla najkrajšie šaty, aké mala pre mňa teta kedy pripravené, rýchlo som sa obliekla a pred zrkadlom som so všetkou bázňou vzala do rúk tetin červený rúž a namaľovala si pery. Úplne sama. Sprava doľava, zľava doprava… Rýchlo som vybehla von.

Teta ma čakala pri bráne a celá sa chvela. Stála pri svojom červenom bicykli, rukami držala korman a naliehavo na mňa hľadela.

A ja, akoby som odjakživa vedela, čo mám robiť, akoby som na tento okamih čakala veky, vzala som svoj bicykel a otvorila tete bránu. Vyšla prvá na slnečnú ulicu, ja za ňou. Prešla popred okná svojho domu, až na moje tajné miesto, odkiaľ som ju a aj bociana vždy tajne pozorovala, zastala a pozrela na mňa. A potom letmo, len tak, akoby ani nie, pozrela hore, či sa pozerá. A ja som sa ani nemusela pozrieť a vedela som, že ju vidí. Nasadli sme na bicykle a rozbehli sme sa hore ulicou okolo školy, hore ulicou popred domy všetkých susedov. Teta prvá a ja za ňou. Teta letela na bicykli a ja som jej ledva stačila. Pred sebou som mala jej vlasy a závoj zo záclony, dvíhal sa a klesal, zakrýval mi celú ulicu. A ja som ho sledovala ako počarovaná a hmkala melódiu svadobného pochodu. A moja teta uháňala na bicykli vo svojich svadobných šatách, letela ako vietor, z jednej strany cesty na druhú a ja som ju oddane nasledovala ako jej družička. Teta sa nahlas smiala a ja som svadobný pochod už nehmkala, už som ho na plné hrdlo spievala: „Tá, ta ta tá...” Aby to každý počul.

A moja teta uháňala predo mnou na svojom červenom bicykli a smiala sa ako v tranze. A ja som ako v tranze spievala jej zakázanému svadobnému dňu. Ulica sa vznášala v opare, nič som nevidela, len bielu záclonu pred sebou, nič som nepočula, len svoj vlastný spev a smiech mojej tety.

Otočila sa a uháňala dolu ulicou naspäť k svojmu domu a ku škole. Ja som ju nasledovala a stále spievala. Ulicu sme tak preleteli hore a dolu ešte veľakrát; všetci susedia už boli nastrkaní v oknách a niektorí z nich aj povychádzali na ulicu. Všetci sa na nás dívali a ja som vedela, že niektoré z tých očí, čo na nás hľadia, sú oči tetinho udavača.

Lietali sme na bicykloch ako vietor hore a dolu ulicou, bocian zatiaľ nehybne stál v hniezde na komíne školy.

Vtom teta zastala, všetci sme čakali, že to ešte bude pokračovať, že sa to ešte nekončí, no teta zastala a oboma rukami sa chytila za hlavu. Všetko sa predo mnou krútilo, aj ona. Jej bicykel spadol na zem, tresol na betóbovú cestu a zvonček hlasno zazvonil do ulice. Teta sa rozbehla domov. Bežala som za ňou, oba bicykle som nechala na ceste. Vošla som do obývačky. Teta sedela na gauči a v oboch rukách si držala hlavu. „Rozbolela ma hlava,” povedala a pomaly si ľahla.

Cez vystrihnutý obdĺžnik som pozrela na bociana. Vyzeral inak ako obvykle, bol rozrušený, stál s jednou nohou zdvihnutou. Zostala som stáť v obývačke s otvorenými ústami a vonku zatiaľ šumel svadobný sprievod, po chumáčoch sa rozchádzal do domov. A ja som len stála vedľa svojej tety.

To, čo nasledovalo potom, ma veľmi neprekvapilo. Čakala som, že sa rodina nahnevá. Dozvedeli sa to všetci do jedného, všetci o tete vraveli, že je blázon a ja som sa bála, že na ňu zavolajú doktorov. Mama mi tam zakázala chodiť.

Namietala som, vravela som, že to mama tete nemôže urobiť, že mi nemôže zakázať chodiť k nej, pretože moja teta má len mňa, nikoho iného, len mňa.

K tete som už ale nesmela. Neviem, čo s ňou bolo, ale dúfala som, že ma nemala až tak rada, chcela som, aby ma teta mala rada len tak obyčajne, akoby som nebola jediná, koho má, aby som jej nezačala chýbať.

A jedného dňa, tesne pred začiatkom školského roka, mi mama povedala, že moja teta je nezvestná. Zavolala si ma do kuchyne, sedela na stoličke s rukami zopätými v lone a vyzerala strhane. Zvonka na ňu dopadalo mäkké augustové slnko. Keď to povedala, hlava jej spadla na prsia a nevládala sa viac pohnúť. „Nikto nevie, kde je?” spýtala som sa mamy a ona kdesi nabrala novej sily a pokrútila hlavou. Usmiala som sa. Niečo mi napadlo. Vzala som svoj bicykel a ako vietor som prifrčala až k domu mojej tety, k domu oproti základnej škole. Pred domom stáli autá, ktoré som tam predtým nevidela, obišla som ich, prešla popred okná až na svoje miesto a pozrela hore na komín školy. Rozbúchalo sa mi srdce a šťastne som si vydýchla. Nebol tam.

Spadlo to zo mňa, nasadla som na bicykel a rozbehla sa dolu ulicou z jednej strany cesty na druhú.

Vzali sa. Predsa sa vzali…

? ? ?

Zuzana Šmatláková má 22 rokov, je z Oponíc a študuje na FFUK v Bratislave. Je dvojnásobnou finalistkou literárnej súťaže Poviedka (v rokoch 2008 a 2009). Info…