Perlička

Zuzana Šmatláková

Naši susedia, ktorí bývali v dome napravo od nášho domu, sa volali Liškovci. A odo mňa chceli, aby som ich volala babka Lišková a dedo Liška. Asi im ma bolo ľúto, možno chceli, aby každé dieťa malo aj babku, aj dedka, a preto sa so mnou hrali, že aj ja to tak mám, a že mojimi starými rodičmi sú práve oni dvaja. Na to sa ich dnes už pýtať nebudem. Moja mama ma k nim občas posielala, buď vtedy, keď videla, že sa obšmietam a len hľadám, čo by som vyviedla, alebo keď jej oni sami naznačili, že by boli radi, keby som k nim zavítala.

„Máme koláč, suseda, koláč som upiekla!” zakričala babka cez okno do nášho dvora a moja mama potom zavolala na mňa, poriadne si ma prezrela od hlavy až k pätám, či nie som od niečoho zafúľaná a či môžem k niekomu do domu. A až keď som si umyla ruky a prezliekla tričko, až vtedy ma vyviedla von z dvora - tam ma už čakala babka Lišková a za ruku ma odviedla k nim. Dedo Liška vždy sedával v kuchyni - buď za stolom, alebo na kanape a na nose mával veľké okuliare s hrubým čiernym rámom, také okuliare, za ktorými jeho oči vyzerali ako dve rozmazané loptičky, také dve veľké neforemné gule. Vždy čítal noviny a rozčuľoval sa nad tým, čo sa píše a ako sa píše a že píše každý, aj kto nevie: „Aj aha, aj títo, čo tento môže o tom vedieť? Všetku múdrosť pojedol?!” Na spánkoch sa mu vtedy zjavovali žilky, boli hrubé a poskrúcané ako šnúrky na mojich topánkach, na spánkoch mal pozväzované šnúrky od topánok a potiahnuté sivastou pokožkou.

„Á, aha, návšteva,” povedal, keď si ma všimol, noviny úplne odstrčil; babka Lišková ma usadila k dedovi a predo mňa položila na tanier koláče. Buď slivkové, alebo čerešňové, vždy také, ktoré som nemala rada. Ale ja som jej nikdy nepovedala, že také koláče nemám rada, lebo potom by ich nenapiekla a nezavolala by ma k nim. Tak som sa na tie koláče len chvíľu pozerala a potom som si vybrala ten najmenší z nich, vzala som ho do ruky a pomaly som z neho zobkala.

„Ako vrabčiak,” smial sa dedo Liška.

„Malá pipíška,” zasmiala sa babka.

Koláč mi šiel ťažko dolu hrdlom, premieľala som ho v ústach a kým babka predo mňa stavala pohár a liala mi doň malinovku, dedo začal niečo rozprávať. Dedo Liška toho veľa zažil, vždy mal pre mňa prichystanú nejakú príhodu z dôb, ktoré som si ja nemohla pamätať, z čias, keď bol ešte malý chlapec, možno ešte menší ako som bola ja. Hovoril o prvej republike, hovoril o vojne a o všetkom, o čom som ja nemala ani potuchy. „A potom, že nanaser sa, keď tu voľajaký zajac napíše, jak bolo za prvého Československa… Takí vedia houby, jak sme sa vtedy mali!” vykríkol občas a ja som sa zasmiala na škaredom slove. Vtedy zasiahla babka, nech robila čokoľvek, vždy sa pozrela jeho smerom a zahriakla ho: „Dedo, ako to pred ňou hovoríš?” A dedo len mávol rukou a ja som sa chichotala, častokrát mi u nich zabehol koláč.

„Dedo Liška je starý, že?” opýtala som sa naňho mojej mamy.

„Ako Matuzalem,” zasmiala sa mama.

„A on si pamätá aj prvé Československo!” povedala som jej nato.

„Áno, pamätá, on si pamätá všetko,” pokrútila mama hlavou a vzdychla.

Raz, keď som bola u Liškovcov, a viem, že vtedy bola jeseň, prekvapilo ma, že dedo nečítal noviny. Na očiach mal svoje staré okuliare, sedel skolnený za stolom, v ruke mal kladivo a búchal. A keď buchol, niečo zaškrípalo, on to vzal a odložil niekam nabok a vzápätí buchol znova. A ja som pri tom buchnutí vždy žmurkla.

„Á, aha, návšteva,” potešil sa dedo, keď si ma všimol. „Budeš s nami lúskať orechy?”

Ja som dovtedy žiadne orechy nikdy nelúskala, preto som len prikývla a čakala, čo to vlastne budem robiť. Usadili ma vedľa deda a ja som uvidela, ako má dedo pred sebou položené noviny a na nich poukladané orechy v škrupinách. Pred ním stál veľký sklený pohár, vysoký a široký, oveľa väčší, než v akých sme mali doma pozavárané marhule. Dedo buchol po oriešku, ktorý si pridŕžal prstami, ja som žmurkla a škrupinka praskla, dedo z nej vyzliekol celý orech a vhodil ho do vysokého pohára. Polámanú škrupinu odsunul nabok.

„Budeš takto vyberať oriešky?” opýtal sa ma. „Ja po nich buchnem a ty ich budeš vyťahovať.”

A ja som prikývla.

Dedo búchal po stole, ja som žmurkala, a potom som brala orechy v popraskanej škrupine do svojich prstov a pomaly som ju z nich zlupovala. Škrupinu som hádzala na kopu, orechy dávala na druhú, lebo na pohár som nedočiahla. A babka zatiaľ vaľkala cesto na ďalší koláč.

A keď som nachvíľu prestala, keď som chvíľu nebrala do rúk orechy so zlomenou škrupinkou a pozerala som sa na svoje sčervenané prsty, dedo si to všimol a potichu spustil: „Vyberať orechy zo škrupín, to je nič, dievča zlaté. Tá škrupina akoby tam ani nebola, také je to ľahké.”

„A preto musíš mať kladivo, pravda?” podpichla ho babka.

„Kladivo je tiež nič,” odfrkol dedo a pozrel na mňa. „Škrupinka ľahko povolí, ľahko sa lúpe.”

„Ale pichá, aha,” povedala som na to a ukázala mu sčervenané prsty.

„Ukáž, ukáž,” pozrel na ne dedo cez svoje smiešne okuliare. „To sa zahojí, toto sa zahojí,” usmial sa. „A vieš, čo sa ťažko vyberá zo škrupiny? Z toho by ťa neboleli len pršteky, ale celé ruky, hádam aj celý človek. No? Vieš?”

Pokrútila som hlavou.

„Perly z mušlí,” povedal tajomne a zazdalo sa mi, že za tými smiešnymi sklami tých smiešnych okuliarov na mňa žmurkol.

„Perly z mušlí?” zhíkla som a dedo prikývol.

„Tak,” povedal. „Domorodci na Fiji sa ponárajú hlboko pod hladinu, plávajú skoro až na dno a tam hľadajú také veľké mušle. A keď nejakú konečne nájdu, vezmú nožík, ktorý niesli v zuboch, a tú mušľu oddelia od útesu a vyplávajú s ňou hore.” Dedo na mňa pozeral a páčilo sa mu, ako sa tvárim, muselo sa mu to páčiť, lebo zrazu položil na stôl kladivo a začal mi všetko názorne ukazovať. „A tá perlorodka, tá mušľa, tá je asi takáto veľká, aha, takáto. A perlička v nej je zasa takáto maličká, takáto!” ukazoval mi a ja som sa prstami snažila napodobniť veľkosť perly.

„A keď už nájdeš tú perlorodku a vyplávaš s ňou na breh, musíš ju otvoriť nožom. Picháš do nej tam, kde je pootvorená, páčiš ju, a ona nie a nie sa otvoriť.”

„Odkiaľ to všetko vieš, dedo?” opýtala som sa ho. A on len vzdychol, obzrel sa na babku, ktorá ukladala na pekáč cesto a potichu mi povedal: „Sám som bol na Fiji, sám som sa potápal za perlami.”

Ja som zhíkla a babka spozornela. „Fíha!” povedala som. „No toto!” zasmiala sa babka.

„A kedy si bol na Fiji?” vyzvedala som. „Veru, to by aj mňa zaujímalo,” smiala sa babka.

„Kedy, kedy..,” zamrmlal dedo. „Cez vojnu som tam bol.”

Babka sa znova zasmiala: „Nehovor jej také hlúposti. Dosť bolo!”

„Aké hlúposti? Bol som na Fiji. Cez vojnu. Tu sa bojovalo, tak kam som mal ísť? No kam, povedzte mi. Tak som šiel na Fiji.”

„A čo si tam robil?” pýtala som sa.

„Bol som na takej misii,” povedal dedo a pyšne zdvihol hlavu.

„Že na misii… Aha ho, misionár jeden,” pokrútila babka hlavou a na koláč začala ukladať zavárané slivky.

Dedo sa začal smiať, takto sa smial vždy predtým, ako povedal nejaký vtip. „Keby len misionár, babka! Keby ste vedeli, koľko polovičných Slovákov teraz behá na Fiji!”

Vtedy babka nechala všetko tak, vtedy pustila z rúk zavárané slivky, podišla k dedovi a rukou mu plesla po zátylku. „Ako to pred ňou zasa rozprávaš?”

A ja som sa vtedy začala chichotať, lebo som vedela, že vždy, keď babka pre niečo deda zahriakne alebo mu jednu plesne, dedo určite povedal niečo zábavné. Babka sa vrátila ku koláču a dedo k rozprávaniu, teraz si už ale dával väčší pozor.

„Šli sme tam loďou. Dlhé týždne sme sa plavili oceánom, až kým sa pred nami nezjavil ostrov. A na tom ostrove som prečkal vojnu. A čo som tam robil? Žil som s domorodcami.”

„A lovil perly na dne mora,” povedala som.

Dedo sa uškrnul popod fúz a chvíľu mlčal. Za tú chvíľu stihla babka vložiť pekáč do rúry a začala všetko spratávať z kuchynskej linky.

„Domorodcovia musia byť bohatí, že? Keď majú toľko perál,” opýtala som sa do toho ticha.

„Bohatí?” začudoval sa dedo. „Oni hádam ani nevedia, čo je to byť bohatý. Oni sa len ponárajú a hľadajú perlorodky. Vyberajú z nich perly a tými sa zdobia. Každý jeden. Ale nič iné z toho nemajú, nakoniec im to aj tak len ublíži.” Nič som sa nepýtala, ale on videl, ako sa tvárim, preto pokračoval: „Keď sa človek veľa ponára, keď si hlboko pod hladinou, všetka tá voda, čo je nad tebou, na teba tlačí a tým ťa zabíja. A keď sa tí domorodci potápajú každý deň, nedožijú sa veľa. Tá voda ich nakoniec zabije a ešte aj mladých.”

„Ale ty si ako Matuzalem,” povedala som mu, lebo som chcela, aby aj s babkou počuli, aké slovo som sa naučila, že viem, ako sa inak povie starý. Babka sa tomu zasmiala a dedo po chvíli tiež.

„Mne tá voda veľmi neublížila, ja som sa potápal len raz. Keby som sa bol viacej, už by som tu nebol. Len jediný raz som sa potopil na dno oceána a predstav si - našiel som perlorodku.” Babka nato pokrútila hlavou a niečo si sama pre seba zamrmlala.

„Bola až úplne na dne, až v tej hlbokej tme. Vytiahol som ju na breh, sadol som si na pláž, všetci domorodci sa okolo mňa zŕkli, aby sa pozerali, ako taký cudzinec otvorí perlorodku. A ja som vzal svoj nôž a páčil som a páčil, celý som očervenel a opuchol v tvári. Tí domorodci sa šli zadusiť od smiechu. A ja som sa zapieral, napínal som svaly, ako najlepšie som vedel. A keď sa mi to konečne podarilo, keď sa stisnuté ústa perlorodky konečne uvoľnili a ja som uvidel tú malú perličku, až mi zabehlo… Z toho, aká bola maličká. Úplne maličká. Takáto.” A ukázal mi to svojimi prstami. „Zapáčilo sa mi to, mať takú malú vec, takú, čo si schováš do vrecka, stačila mi len tá jedna, jediná jedna na celom svete. Už som do tej vody nemusel, už som sa nemusel báť, ako bude na mňa tlačiť a už som sa nemusel báť ani žralokov.”

„Žralokov..,” vypúlila som oči.

„Ten oceán bol tichučký, tichý, ale nebezpečný,” povedal dedo.

„A máš teraz tú perličku? Máš ju?” opýtala som sa ho. On na mňa pozrel, akosi zvážnel a pokrútil hlavou. „Vypadla mi. Stratil som ju cestou do osady. A potom som už nikdy nijakú perličku nevylovil, lebo som sa bál tej vody, bál som sa žralokov. A aj tých rokov, čo by mi to zobralo, nájsť znova takú malú perličku.”

Vtom sa jeho oči za smiešnymi sklami rozmazali ešte viacej, než boli bežne rozmazané a dedo nachvíľu stíchol. Aj babka pri kuchynskej linke sa prestala na okamih hýbať. Potom podišla k dedkovi, veľmi pomaly - najskôr som si myslela, že mu ide zasa jednu plesnúť, ale ona k nemu podišla a chytila ho zozadu za plece. On položil ruku na jej ruku a babke sa po tvári skotúľali slzy, malé lesklé perličky. Nevedela som, čo to má znamenať, bola som úplne zmätená. Vedela som ale, že už tam nemôžem zostávať, že je čas odísť, vtedy bolo v tej kuchyni také zvláštne dusno a ja som nechcel jesť ani ten koláč, ktorý sa piekol v rúre, musela som rýchlo ujsť preč, tak som len zliezla zo stoličky a povedala: „Babka, dedko, ja už pôjdem, už bude tma.”

A oni dvaja nenamietali, babka ma vzala za ruku a vyviedla až k nám. Až kým sa za mnou nezatvorili naše vchodové dvere, počula som búchanie kladiva po stole.

„Dedo Liška bol na Fiji a lovil tam perly,” povedala som doma mame.

„Nehovor,” povedala mi na to.

„Kde je Fiji?” opýtala som sa. „Ďaleko?”

A moja mama len prikývla.

„A dedo povedal, že na Fiji teraz behá veľa polovičných Slovákov,” povedala som, lebo za to babka dala dedovi po zátylku a myslela som si, že moja mama by sa na tom tiež zabavila. Ale mama sa len nachvíľu zamyslela a vzdychla: „Určite nebehá. Dedo mal len jedného Samka a ten nikdy nebol na Fiji.”

Jedného Samka? začudovala som sa. „Kto je Samko?” pýtala som sa, ale mama mi už neodpovedala. „Kto je Samko? Kto je Samko?” opakovala som, ale mama nič nevravela, len zosmutnela.

A až potom večer, keď ma prikrývala, naklonila sa nado mňa a povedala mi o jednom malom chlapcovi, ktorý býval vo vedľajšom dvore. „Samko bol chlapec, ktorý spadol do studne a celý sa polámal, ako keby bol poskladaný zo zápaliek. A jeho otecko ho odtiaľ vytiahol a na rukách ho niesol až do mesta, až do nemocnice, utekal s ním cez pole, nech je tam čím prv. Ale z tej nemocnice sa už Samko nevrátil.”

Zamračila som sa, lebo som nemala rada smutné príbehy, a hlavne o deťoch. A mama mi v ten večer ešte povedala, že sa susedov nemám na Samka nikdy pýtať.

? ? ?

Zuzana Šmatláková má 22 rokov, je z Oponíc a študuje na FFUK v Bratislave. Je dvojnásobnou finalistkou literárnej súťaže Poviedka (v rokoch 2008 a 2009). Info…