Mária Modrovich - Rozhovor - Gorila.sk
Každý výhľad niečo stojí...
Rozhovor - Gorila.sk
Mária Modrovich už roky lieta medzi dvoma svetmi - bratislavským a newyorským. Z nich pochádzajú aj Lu&Mira, hrdinky jej poviedkovej prvotiny. „V New Yorku všetci niečo hľadáme a niečo si tam dokazujeme,” hovorí. V čom sú Newyorčania iní ako my? Prečo sú americké romány hrubšie? Existujú trendy aj v partnerských vzťahoch? A ako si splniť americký sen? {jcomments on}
Kto je Lu a kto Mira?
Demograficky sa dajú popísať ľahko: jedna je Slovenka, ktorá z vnútorných dôvodov odchádza do Ameriky. Druhá je Američanka so slovenskými koreňmi, ktorá chce nájsť chýbajúci kúsok skladačky v krajine svojich rodičov. Aj keď zistia, že geografická zmena ich problémy nevyrieši, neprestávajú hľadať. New York je plný takých ľudí. Všetci niečo hľadáme a niečo si dokazujeme.
Doma to nejde?
Bratislava je môj domov, má moju nehynúcu lásku. Pasca je v tom, že sa tu človek ľahšie uspokojí a už nepátra, či by sa veci nedali robiť lepšie. Asi platí, že je ľahšie byť veľkým kohútom na malom smetisku.
Lenže na newyorskom smetisku je stotisíckrát toľko kohútov rovnako dobrých, ako si ty…
A lepších! Tým sa netreba príliš zaoberať, inak nastupuje panika. Zároveň to “nakopáva”. Na Slovensku rýchlejšie spoznáš ľudí, ktorých potrebuješ. Presadiť sa v New Yorku je ťažšie, ale aj menší úspech je uspokojujúci.
Vyjde tvoja knižka aj v angličtine?
Nemyslím si. Je napísaná aj v angličtine, ale nemám agenta.
Väčšina renomovaných vydavateľstiev prijíma rukopisy len od agentov. Knihu si môžeš vydať sám, dokonca jednoducho a lacno. Problém je dostať ju potom k čitateľom. Môžeš ju zadarmo „zavesiť” na internet, no kredibilitu ti dáva vydavateľ. Ak máš dobrého agenta, stará sa o servis. Sama nedokážeš zabezpečiť distribúciu ani promo. Teda pokiaľ nemáš geniálny marketingový nápad, čo sa dá šíriť virálne. Navyše, zbierky poviedok sa prvoautorom nevydávajú, takže aj agenti, ktorí mali záujem, cúvli, keď zistili, že nemám román.
Prečo?
Romány sú preferované, ľudia ich vraj viac kupujú.
V poviedke Imigrant nouveau popisuješ chlapíka, ktorý sa prisťahuje do New Yorku, nechce jazdiť metrom, nad všetkým krúti hlavou a ohŕňa nosom. O rok sa už považuje za miestneho, nosí trendy oblečenie a opovrhuje novými prisťahovalcami. Aké boli tvoje začiatky?
Rovnaké. Ľudia, čo prídu do New Yorku, sú väčšinou pobúrení tými istými vecami. Napríklad tým, že roztrhané sedadlá taxíkov sú „opravené” lepiacou páskou. Že aj v dobrých reštauráciách je niekedy interiér na európske pomery zanedbaný. Alebo, že staré byty sú v strašnom stave a aj tak sa prenajímajú. Časom si však mesto dokáže získať aj veľkých skeptikov…
Americký sen teda nemusí byť apartmán s výhľadom na žiariace mesto, ako to vidíme v seriáloch…
Môže byť aj taký, ale treba naň veľa peňazí. Každý výhľad niečo stojí. (smiech)
Čím uchvátilo Veľké jablko teba?
Neviem, má obrovský náboj. Niekedy stačí vyjsť na ulicu a všetko zo mňa opadne. Samozrejme inak to vnímajú ľudia, ktorí sa do práce predierajú davmi, a inak ja, ktorá ide ráno písať do kaviarne. Každopádne niečo nás tam všetkých drží, inak by sme sa tam netlačili.
Čo ťa na New Yorku najviac prekvapilo?
Koncentrácia kultúr, etník a názorov. Každú minútu si konfrontovaná s niečím iným, to ťa núti rýchlo zabudnúť na stereotypy. Zrazu zistíš, že tvoja perspektíva nemusí byť vždy tá najlepšia.
V čom ťa mesto zmení?
Prestaneš tak pohotovo vynášať súdy nad ľuďmi aj nad situáciami. Je to taká naša povahová črta, rýchlo súdime a na všetko máme dosť rigidný názor. Myslím si, že to vyplýva zo strachu. Je jednoduchšie mať veci rozdelené na čierne a biele. New York ťa naučí nesúdiť a dať situáciám šancu vyjaviť sa aj z iných uhlov.
Trendy v móde, umení, životnom štýle k nám zvyčajne prichádzajú zo Západu. Sú trendy aj vo vzťahoch?
Oproti generácii našich rodičov sa asi všetci snažíme si život užiť a odsúvame zodpovednosť na neskôr. Možno je to aj tým, že sa chceme vyhnúť celoživotnej frustrácii z toho, čo všetko rodičia nemohli, ktorú si často vybíjali práve na deťoch. U žien je problém s posúvaním dospelosti vypuklejší, predsalen muži sú v menšom časovom strese. Myslím si, že na Západe začínajú ženy od mužov vyžadovať, aby boli partnermi aj tam, kde boli role doteraz rozdelené - v domácnosti a pri výchove detí. Neviem, či týmto trendom nebudú slovenskí muži trochu zaskočení. Tým nechcem dávať vinu iba im - každého princa vypiplala nejaká mamina.
Takže v Amerike sú role rozdelené inak?
Vlna feminizmu sa tam asi prehnala radikálnejšie, takže je ďalej aj posúvanie tradičných rolí. Vidieť to najmä vo veľkých mestách. U nás má, podľa mňa, veľa žien svoje ženstvo stále nevysporiadané. Ktovie, možno je to pozostatok komunizmu, keď žena išla ráno s mužom do výroby a večer ešte musela uvariť ukážkový „segedín”. V New Yorku vidíš s deťmi aj otcov. Ak žena prispieva do rodinného rozpočtu viac, ostane doma muž. Materské dovolenky sú navyše len dvojmesačné, čo sa mi zdá byť šialené a pre rodinné vzťahy potenciálne nebezpečné.
Veľkí spisovatelia bývali glosátormi doby. Je z tohto pohľadu rozdiel medzi súčasnými americkými a slovenskými autormi?
V dobe, keď máš v každej sekunde života dostupné všetky informácie, sa aj úloha spisovateľa definuje nanovo. Netrúfam si ukázať na slovenského autora, o ktorom by sme povedali, že vystihuje ducha doby. V Amerike je ich viac, napríklad Johnathan Franzen alebo David Foster Wallace. V súvislosti s ich tvorbou je zaujímavé, že nám Slovákom chýba, objemovo vzaté, veľký román.
Číta menší národ tenšie knihy?
Veľký rozsah nemusí nevyhnutne vypovedať viac, ale Amerika je tak trochu nastavená.
Tvojej maličkej knižke by sa asi čudovali…
Smiali by sa, čo je to za zošit! „Veľká” ruská či americká literatúra sú veľké aj objemovo. Neviem, či je to tým, že sú to väčšie krajiny, veď už v susednom Maďarsku majú aj z hľadiska hrúbky kníh plodných súčasných autorov. Žeby to bolo väčšou dušou? (smiech) V Amerike však vyslovene vnímam dopyt po rozsahu. Ich história je iná, veľa sa tam stalo na relatívne krátkom časovom úseku. Možno preto majú potrebu písať viac do detailov a obšírnejšie…
Ktorý z predsudkov o Američanoch je podľa teba nepravdivý?
Hovorí sa o nich, že sú hlúpi. Nemyslím si, že sú hlúpejší ako my alebo trebárs Rakúšania. Na druhej strane sú podľa medzinárodných testov americké deti oproti našim pozadu. Zdá sa, že v rámci klasického školstva dostávame lepšie vzdelanie.
Si naozaj politicky korektná...
To je asi spomínaným vplyvom New Yorku - nevyjadríš sa tak rýchlo. Ťažko sa mi posudzujú celé Štáty, dostávam kultúrny creme de la creme. Mám pocit, akoby boli Newyorčania bez vysokoškolského vzdelania rozhľadenejší než ich slovenské proťajšky. Akoby sa tam ešte nosilo orientovať sa aspoň trochu v hudbe, umení, literatúre. V New Yorku na tom musíš byť naozaj ekonomicky zle, aby si sa nedostal ku kultúrnym zážitkom. Mnohé z nich sú zadarmo.
Cestuješ aj mimo New Yorku?
Po Amerike veľmi nie. Veľa ľudí sa v New Yorku zasekne. Chcú robiť to, pre čo tam prišli. Iní to vzdajú. Je to pochopiteľné, tlak je veľký. V jednej unavenej fáze som si hovorila, že sa do New Yorku vrátim, až keď odtiaľ dostanem impulz, znamenie, že to má zmysel. To je samozrejme hlúposť. Treba tam byť a makať. New York nepríde nikomu klopať na dvere.
Teraz sa hlavne teším, že mi na Slovensku vyšla knižka. Mojim naivným, americkým, „detským” snom bolo mať poviedku uverejnenú v časopise The New Yorker a skúsiť sa presadiť aj tam. V Amerike mi vyšlo niekoľko poviedok. Nevnímam to ako splnený sen, ale… žijem si svoj sen.