Marek Vadas: Máme všetkého stokrát viac, ako by sme potrebovali

Marek Vadas vraj píše len vtedy, keď má čo povedať. Miluje Afriku, v ktorej pobudol už deväťkrát, a tak neprekvapí jeho africky lajdácke tempo. Zbierku poviedok pokojne tvorí aj sedem rokov, ale výsledok vzbudzuje rozruch. Za knižku Liečiteľ získal v roku 2007 významnú cenu Anasoft litera. Liečiteľa práve prekladajú do maďarčiny i češtiny a v júni vyjde ďalšia kniha v podobnom duchu – Čierne na čiernom.

Uživí sa dnes ešte spisovateľ literatúrou alebo je to skôr duševná potrava?

Nepoznám zaujímavejšiu prácu, ako je písanie, ale pokiaľ chce u nás človek jesť, musí sa zaoberať aj niečím iným. Na Slovensku je počet čitateľov obmedzený, sme malá krajina, okrem niekoľkých autoriek ženských románov sa tu písaním kníh neuživí nikto.

Preto ste začali pôsobiť v reklame?

Reklame som sa začal venovať už dávno a aj keď to nie je pre spisovateľa ideálny stav, predsa len sa tam pracuje so slovom…

Inak vás reklama nebavila? Nie je to kreatívna práca?

Hľadanie významov, nových spôsobov výpovedí alebo nachádzanie originálnych skratiek, zrozumiteľných pre cieľovú skupinu, to všetko môže byť zábavné. Keď sa však okolo toho nabalí balast, ktorý často tvorí 99 percent práce v reklame, a navyše si uvedomíte, že v skutočnosti iba predávate maslo, je to ubíjajúce.

V roku 2007 ste za zbierku poviedok Liečiteľ získali cenu Anasoft litera. Ako vám táto prestížna literárna cena zmenila život?

Cena asi život ani spôsob písania nezmení, ale odkedy som ju získal, začali sa knihou viac zaoberať médiá. Hneď po vyhlásení výsledkov som poskytol v priebehu jedného týždňa asi osem rozhovorov, čo sa mi nestalo dokopy za celý život. Takže sa to odrazilo na publicite a dosť výrazne aj na predaji kníh.

Zmenilo vám život viac vašich deväť ciest do Afriky?

Určite. Vždy, keď sa vrátim z Afriky, dlho si zvykám na tunajšie tempo. Adaptovanie trvá aj týždne. Na cestách som spoznal množstvo liečiteľov a čarodejníkov, zažil desiatky zvláštnych obradov, ktoré sa na mne podpísali. Nepatrím medzi uletených vyznávačov new¤age, necítim sa byť zvlášť dôverčivý voči šarlatánom a rozum si cením, ale zažil som veľa situácií, pri ktorých ma prepadalo mrazenie a pochybnosti. Západná civilizácia je príliš pyšná, aby pochybovala. Má svoju pravdu a svoju cestu. Odmieta si pripustiť, alebo čo i len zaoberať sa tým, či existuje niečo za hranicou dnešného vnímania, s čím dávne civilizácie žili tisíce rokov.

Vraj Európania majú kopec banálnych problémov a zaoberajú sa zbytočnosťami. Afričania neriešia žiadne zbytočnosti?

Svet je plný zbytočností a obyčajných vecí. Zaoberá sa nimi každý, dokážu dať životu spád i zvláštnu poéziu. Aj ja sa často pristihnem, že si ich užívam. Ide o to, čo považujú za problém Afričania a čo my. Čo nás dokáže rozčúliť alebo priviesť do zúfalstva. Africkej žene zomrú štyri z ôsmich detí, pretože nemá na lieky, ktoré ani nestoja veľa a bez problémov by jej deťom pomohli. Africká rodina žije v iných reláciách ako rodiny v Európe. Aj keď ste v Európe chudobný, nejde vám o život.

Čo sú najväčšie problémy Európanov? Akými banalitami sa zaoberajú, na ktoré by sa mohli vykašľať?

Máme všetkého stokrát viac, ako by sme potrebovali, a neúmerne veľa svojej energie venujeme tomu, aby sme mali peniaze na ten prebytok. Nezostáva nám čas na deti, rodičov alebo veci, ktoré nás skutočne zaujímajú. Odkladáme si ich na neurčito, do budúcnosti, až nakoniec zistíme, že na podstatnejšie zážitky sme už šance stratili.

Dalo by sa však s africkým spôsobom uvažovania vôbec prežiť v západnej spoločnosti? Keby sme sa napríklad ako Afričania nestarali o čas?

Nie. Nezostala tu ani stopa po tradičnom spôsobe života, s akým sa ešte dnes v Afrike môžeme stretnúť.

Na prebale štvrtého vydania vašej zbierky poviedok Liečiteľ sa píše, že pôsobíte ako poradca kráľa v malom kamerunskom kráľovstve Nyenjei. Čo toto pôsobenie zahŕňa, ako vyzerá?

V horách na západe Kamerunu, kde spoločnosť žije ako pred stovkami rokov, sa malé kráľovstvá zachovali doteraz a život v nich riadi kráľ, ktorý má okolo seba poradcov. Štát sa o ľudí v horách stará minimálne, platia paušálne dane a na cestách sú policajti, ktorí vyberajú mýto, ale do chodu spoločnosti s výnimkou najťažších zločinov nezasahujú, všetko má pod rukou kráľ. Ja som sa zhodou okolností a veľkou náhodou zoznámil s jedným kráľom a bola to iba otázka vzájomných sympatií. Zaujímal som sa o mágiu, mýty a tradičné liečiteľstvo a on sám je významným liečiteľom, za ktorým chodia ľudia z celej krajiny aj zo zahraničia. Dokáže ľudí vyliečiť z ochrnutia po mozgových porážkach.

To je ten kráľ, ktorému ste podľa akéhosi staršieho rozhovoru chceli priniesť drvič kôry?

Aj som mu ho doniesol.

Spomínali ste vtedy, že bude ťažké zohnať taký, aby spĺňal stanovené rozmery a aerolinky ho vôbec prepravili. Takže sa vám to podarilo?

Podarilo, veď som ho zháňal celý rok. Mal presne dvadsať kíl, motor značky Toyota a ešte aj po štyroch rokoch funguje bez jedinej chyby…

Ostalo vám vôbec miesto na nejakú ďalšiu batožinu? Alebo to bola jediná vec, s ktorou ste do Kamerunu leteli?

Akurát sa mi to vošlo do batoha, len plastový sud, ktorý k drviču patril, som tu nechal.

A kráľ drvič ocenil? Potešil sa?

Áno, bola veľká oslava s tancom. Doteraz ten drvič používa.

Ako vyzerá kráľovo liečenie s pomocou drviča?

Jeho otec bol významný liečiteľ a po smrti sa mu zjavil v snoch. Povedal mu, že by mal pokračovať v liečení. Pri každom nezvyčajnom prípade kráľ v snoch od otca zisťuje, čo je na ktorú chorobu dobré a kde nájde vhodné bylinky. Je špecialista na ochrnutia, používa byliny a drvenú kôru. Pacienti ich jedia, alebo im kráľ do jemných zárezov na tele vtiera špeciálnu kašu a kombinuje to s cvičeniami, ktoré sa podobajú našej fyzioterapii. Akurát on nikdy fyzioterapiu ani medicínu neštudoval.

Naozaj to funguje?

Funguje, mám to zdokumentované, chodievam tam dosť často. Niektorých vylieči za dva mesiace, iní sú uňho aj niekoľko rokov. Poznám starčeka, ktorý bol na začiatku nehybný a teraz už chodí o palici okolo domu a z vďaky pomáha pri chode nemocnice. Kráľ za liečbu nemôže brať peniaze, iba nejaké drobné za stravu, ktorú pacientom varí jeho manželka. Zadarmo ich ubytuje a lieči.

To je kráľova hlavná činnosť? Nemal by skôr vládnuť?

Obyčajne má kráľ vlastného liečiteľa, on je výnimka. A jeho kráľovstvo je menšie, s približne tisíckou obyvateľov. Niektoré ich majú aj 30¤000. A navyše na vidieku nie sú vážne spory, ktoré by mal riešiť súd, veľmi časté.

Ako dlho trvajú vaše africké pobyty?

Okolo päť týždňov.

Viete si predstaviť žiť tam aj dlhšie, hoci nastálo?

Predstaviť si to viem, Európanovi vždy prospeje, keď sa v priebehu roka nakrátko vráti domov, do inej klímy. Rád by som si niekedy vyskúšal pobudnúť tam dlhší čas, len neviem, či by som tam nadobro nezdivel.

Spomínali ste, že teraz ste na cestu nezohnali peniaze, takže pobyt strávite ako sprievodca turistov po Kamerune.

Ak sa nedá inak, musí mi stačiť aj takáto cesta. Veľmi mi chýba tamojšia horúčava, vlhkosť, vôňa kakaa, obrady, chaos, tanec, krik a úsmevy. Turistom ukážem Pygmejov, rezervácie šimpanzov, kúzelníkov a hory a potom si vybavím svoje veci s kráľom.

To znie dobre. Kto sú tí turisti, Slováci či cudzinci?

Slováci. Ako sprievodca turistov tam idem prvýkrát, zatiaľ ich mám prihlásených sedem. Trocha sa obávam, ako prijmú všetko to africké nepohodlie, pretože Kamerun nie je typická turistická destinácia, nie sú tam žiadne luxusné rezorty. Budú si musieť zvyknúť na iný štandard stravovania, cestovania, ubytovania…

Čo znamená iný štandard stravovania?

Niekomu, podobne ako mne, nemusia vyhovovať horké kaše, pečené bravčové laloky, štipľavé kozie kože alebo mäso z hadov, potkanov a divých mačiek. Základom stravy je tam však fufu z manioku alebo kukurice, a to je našťastie bez chuti. A v najhoršom prípade tam človek ten krátky čas dokáže zvládnuť na zelenine a ovocí.

Takže vám kamerunské jedlo nechutí?

Telo sa mu bráni. Ale stačí mi jesť ovocie.

Liečiteľ je zdanlivo kniha o mýtoch, tradíciách, liečiteľoch a božstvách, ale toto všetko je pre vás až na druhom mieste, prvoradí sú pre vás ľudia. Afričania uvažujú celkom inak ako Európania či Američania. Rozumiete im? Je vám blízky ich spôsob života?

Chodievam tam často, v Kamerune som bol deväťkrát, v Gabone v Schweitzerovej nemocnici, ale či im rozumiem… to si málokto môže trúfnuť povedať o svojich najbližších. V ich spoločnosti sa cítim príjemne a prirodzene. Možno keby som tam mal byť manažérom, mal by som vysoký krvný tlak. Ale v rámci toho, čo tam robím ja, sa tam nedostávam do stresu.

Máte tam priateľov? Je kráľ, ktorému ste niesli drvič kôry, váš priateľ?

Áno, máme priateľský vzťah.

A ako sa rozprávate? Po anglicky či po francúzsky?

Najradšej chodím do pásu krajiny, kde sa hovorí po anglicky, pretože to kedysi bola britská kolónia. Chodievam tam aj preto, že sú tam hory, kde sa v minulosti nedostalo veľa misionárov a obyvatelia si zachovali tradície, vieru v predkov a duchov.

Kamerunská angličtina je asi iná ako tá britská.

Iná, doniesol som domov nejaké filmy, ktoré natočila kamerunská televízia a keď som ich ukazoval známym, nikto im nerozumel. A tí, čo študovali v Anglicku, tí už vôbec nie. V tamojšej angličtine je veľa afrických slov a vo výslovnosti viac pripomína písanú verziu.

Koľko trvalo vám, kým ste im porozumeli?

Nie som študovaný angličtinár, takže som sa do toho rýchlo dostal. Dorozumeli sme sa.

Kdesi ste spomenuli, že keď hrá Kongo, Gabon či Benin futbal, tak súper kontroluje brány, či nie sú začarované. To znie ako z rozprávky.

V Afrike mágia ovplyvňuje život oveľa viac ako hocikde inde. Je jeho bežnou súčasťou na vidieku aj vo veľkomestách od narodenia po smrť. Aj národné futbalové mužstvo má svojho kúzelníka a trestný zákonník sa zaoberá čarodejníctvom a čiernou mágiou v samostatnom článku, ktorý stanovuje veľmi prísne tresty, ak sa kúzla zneužijú...

Ako to pôsobilo na vás, keď ste sa prvýkrát stretli s niečím takým?

Hneď prvú noc som sa ocitol na zvláštnom obrade uctievačov Ibogy. V nočnej záhrade v žiare ohňov a vírení bubnov. Okolo tanec v tranze, čarodejník rozprávajúci sa s duchmi predkov, desiatky očí vyvrátených v extáze… Pocítil som zvláštnu zmes nadšenia a pokory pred nepoznaným. Prvýkrát som totiž do Kamerunu cestoval ako novinár, narýchlo a nepripravený, pretože nikto z redakcie nechcel ísť. Vtedy bola občianska vojna v Nigérii aj v Kongu, aj v Stredoafrickej republike, aj v Čade, čiže vo všetkých krajinách okolo Kamerunu a Gabonu. Nikto netúžil po takejto exotickej pracovnej ceste.

Len vy ste si povedali – prečo nie?

Áno, musel som sa rozhodnúť veľmi rýchlo, myslím, že ani očkovanie mi ešte nemohlo tak rýchlo fungovať. Ani internet ešte v roku 1997 nebol. Vlastne som šiel naslepo. Na letisku som stretol kanadských manželov, ktorí tam podnikali v hotelierstve, a oni ma varovali, nech do hotela nejdem, ale vezmem si taxík rovno na misiu, že to bude lacnejšie aj bezpečnejšie. Celkom nás zachránili, lebo hotel stál toľko, že by sme za dva dni minuli diéty na celú cestu. Na misiu chodím dodnes.

Ako sa počas vašich ciest zmenil Kamerun?

Veľmi. Keď som tam bol prvýkrát, mal som problém dovolať sa domov a oznámiť, že žijem. Teraz majú mobilné telefóny aj v srdci džungle. V Douale autá jazdili po štrkových cestách s polmetrovými jamami, teraz sú tam kvalitnejšie asfaltky ako v Bratislave.

Čo ste tam robili prvýkrát, ešte ako redaktor?

Mal som napísať reportáž o Schweitzerovej nemocnici a priniesť exotické cestopisy.

Na ďalších cestách sa váš program zmenil alebo bol podobný?

Šiel som navštíviť rodiny známych a postupne som prešiel rôzne časti krajiny, pretože Kamerun je pomerne veľký a v Afrike všetko trvá oveľa dlhšie. Čo človek doma stihne za týždeň, v Afrike trvá aspoň mesiac. Cestovať 50 kilometrov je celodenná záležitosť. Vždy som sa pritom vracal do hôr na hraniciach s Nigériou.

Ako ste si to zorganizovali doma a v práci?

Riešil som to väčšinou neplateným voľnom.

A čo na vaše cesty hovorí rodina?

Pred každou cestou sa dohadujeme, že je to už naposledy.

Okrem Liečiteľa sa v Afrike odohrávajú aj Rozprávky z čiernej Afriky. Písali ste ich aj kvôli svojmu synovi?

Vlastne som ich nenapísal, skôr prerozprával. Mal som pocit, že o Afrike je v našich kníhkupectvách veľmi málo kníh, a rozprávky už vôbec. Chcel som deťom priblížiť iný svet, aj keď je pravda, že nie sú určené len pre ne.

Rozprávky mali nakoniec veľký úspech, prekvapilo vás to?

Predalo sa viac kusov kníh, ako som myslel – niečo vyše dvetisíc kusov – a predávajú sa doteraz. Liečiteľ po Anasoft litere ich však predbehol, toho sa zatiaľ predalo 4¤200 kusov.

Liečiteľa teraz prekladajú do češtiny a maďarčiny…

Už vyšiel na Ukrajine, v Maďarsku je v tlači a začiatkom júna ho budú prezentovať. Do češtiny ho pred mesiacom začal prekladať Emil Hakl. Teraz dúfam, že som to nezariekol.

Hakl si našiel vás či vy jeho?

Oslovil som ho, samozrejme, ja a s malou dušičkou. Vydavateľa som mal a dlho som hľadal, kto by Liečiteľa mohol prekladať. Nakoniec som sa zhodou náhod rozprával s priateľom Petrom Pišťankom, ktorý mi povedal, že Hakl výborne preložil jeho Rogera Krowiaka.

Tešíte sa viac z maďarského či českého prekladu? Alebo je najdôležitejšie, že sa kniha dostane k čo najviac ľuďom?

Autor sa teší z každého čitateľa. Ale ak by to naozaj v Haklovom preklade vyšlo, bola by to pre mňa pocta, pretože si ho ako spisovateľa veľmi vážim.

Písali ste Liečiteľa hlavne sám pre seba, lebo ste cítili, že to musíte napísať, alebo ste chceli ľuďom ukázať – aha, existuje aj iný svet?

Ťažko povedať. Mojím cieľom bolo písať, nič viac. V Liečiteľovi možno vôbec nepíšem o Afrike, tá je len kulisou príbehov. V exotických reáliách sa lepšie mieša fantázia s realitou a zápletky, ktoré by v slovenských reáliách vyzneli pritiahnuté za vlasy, tu zrazu pôsobia prirodzene. Všetky príbehy knihy sa odohrávajú v hlavách hrdinov, nie v džungli.

Liečiteľa ste písali až sedem rokov…

... aj tú ďalšiu knihu, ktorá vyjde na konci júna.

Už ste prišli na názov? Vraj ste sa dlho nevedeli rozhodnúť...

Nová zbierka poviedok sa bude volať Čierne na čiernom.

Je dôležité, ako sa kniha volá?

Je. Jednak ako to ľuďom znie a ako sa to nájde na internete. Samozrejme, názov by mal hovoriť aj o obsahu.

Čo si myslíte o ľuďoch, ako je Michal Viewegh, ktorý vydáva každý rok jednu knihu a vždy ju napíše za dva mesiace, lebo inak mu klesne životný štandard? Je pre vás pochopiteľné takéto uvažovanie?

Každý sa na tvorbu pozerá inak. Nemyslím si, že existuje vzťah medzi kvalitou textu a rýchlosťou, akou bol napísaný. Ja som rád, že ma nikto nenaháňa, nemusím absolvovať preteky a stíhať termíny. Cítim sa dobre v pomalom rytme.

Ktovie, či by si Kamerunčania nevysvetľovali Vieweghovo prasknutie aorty ako trest?

Neviem. Mne sa veľmi pozdávali Názory na vraždu a Báječná léta pod psa, tie ďalšie už šli mimo mňa, ale považujem ho za naozajstného profesionála. Jeho knihy sú určené pre široké čitateľské publikum a on prináša to, čo si trh žiada.

Prečo ste písali sedem rokov? Potrebovali ste čas, kým zážitky dozrejú?

Píšem pomaly a práca v reklamnej agentúre mi zaberala veľa času. Ale mal som už aj niekoľkomesačné voľno a nešlo to rýchlejšie. Asi to musí dozrieť v hlave. Nie som typ autora, ktorý musí denne splniť kvótu slov alebo strán. Keď vidím, že vety nemajú ten správny rytmus, melódiu, nejdú hladko za sebou, tak to nechám tak.

Koľko vám trvá napísanie poviedky?

Vždy inak. Niekedy ju napíšem na posedenie, inokedy mi trvá aj tri mesiace.

V čom bude vaša nová kniha iná oproti Liečiteľovi?

Poetika je podobná, ale bude tam viac obyčajných príbehov a menej duchov. Nové texty majú aj spoločný prvok – spomienky na dávne udalosti, ktoré sa možno stali úplne inak, ako ich vidí rozprávač. Niečo ako nejasné predpovede zabudnutých konfliktov a nedorozumení alebo veštenie minulosti.

Ste jedným z asi dvadsiatich autorov, ktorí boli za posledný rok preložení do češtiny…

Tie čísla hovoria o hotových knihách, ktoré už majú svoje ISBN a sú na pultoch. Môj titul teda v štatistikách ešte nie je. Dúfam však, že zvýšený záujem o slovenskú literatúru v Česku nie je len výstrelkom v rámci 20. výročia rozdelenia, ale že tento trend bude pokračovať.

Je nutné, aby sa Slováci prekladali do príbuznej češtiny?

Je, nepoznám spôsob, ako prinútiť českého čitateľa, aby čítal po slovensky. Ja čítam svetovú beletriu v češtine, vychádza v nej veľa kníh a autorov, ktorí ma zaujímajú. V Čechách napríklad vyšlo jedenásť kníh od nositeľa Nobelovej ceny Johna Maxwella Coetzeeho, na Slovensku ani jeden.

Teraz akoby bolo v móde robiť rôzne česko-slovenské projekty, od SuperStar až po relácie ako Colnica/Celnice. Je aj dvadsať prekladov Slovákov do češtiny súčasť tejto módnej vlny? Alebo iná šťastná náhoda?

SuperStar je komerčný projekt, ktorý spoločným vysielaním získa vyššiu sledovanosť a s ňou aj lepšie komerčné využitie reklamných blokov. To je televízny biznis, ktorý s kultúrou nemá nič spoločné. Pokiaľ ide o preklady, myslím, že z českej strany je o ne v súčasnosti veľký záujem a bola by škoda, ak by naša literatúra túto šancu udomácniť sa u susedov nevyužila.

V čom bude spočívať Vaša účasť na pražskom veľtrhu Svět knihy? Jedným z podujatí bude predstavenie ceny Anasoft litera a vy máte byť jedným z hostí.

Tento rok bude Praha plná našej literatúry, pretože Slovensko je na Světe knihy čestným hosťom. Anasoft Litera má v Česku veľmi dobré meno. Je to cena, ktorá nepomáha len autorom, ale celému knižnému trhu. O desiatich knihách, ktoré sú vo finále, sa skoro celý rok vedú debaty, sú vystavené v kníhkupectvách, dostávajú sa do médií. Na veľtrhu budem diskutovať o tejto cene, o svojej tvorbe i všeobecne o knihách.

Kritička Jana Pácalová v Romboide napísala, že Liečiteľ je to najlepšie, čo ste doteraz napísali. Bude vaša nová kniha lepšia? Trúfate si?

Hodnotiť je úloha kritiky. Mne osobne je z mojich kníh Liečiteľ stále najbližší a či sa to zmení, budem vedieť až po tom, čo sa novinka objaví na pultoch. Aj novú knihu bude ilustrovať Mário Domček.

Už to je výnimočné, že vydáte knihu s ilustráciami. Takých dnes vychádza málo.

Držať v rukách knihu s dobrou grafickou úpravou je hneď iný zážitok a vôbec pritom nemusí byť ilustrovaná. Domčekove linoryty v Liečiteľovi trochu pomáhajú čitateľovi dostať sa do inej atmosféry. Dýcha z nich tajomstvo i teplo Afriky.

Okrem literárneho Liečiteľa máte doma ešte jedného – svojho psa, s ktorým pracujete ako kanisterapeut. V čom spočíva kanisterapia?

Je veľa diagnóz, pri ktorých pes môže pomáhať. S mojím psom sa venujeme dvom autistom. Každý autista je iný, preto sa to ťažko zovšeobecňuje. Jednému pacientovi pomáham s koncentráciou a jemnou motorikou, u druhého sa snažím stlmiť jeho hyperaktivitu a učím ho rozprávať. Chlapec sa teší z toho, ako pes poslušne vykonáva jeho príkazy a motivuje ho to hovoriť, inak by o rozprávanie nemal záujem.

Ako ste sa k tejto práci dostali?

Cez psa. Absolvoval som základný výcvik a po skúškach mi cvičitelia odporučili venovať sa kanisterapii, pretože by bola škoda nevyužiť Tintinove vlohy. Povedal som si, že by som mohol vyskúšať dať ľuďom niečo viac ako iba reklamné slogany na maslo…

Marek Vadas
Narodil sa 27. mája 1971 v Košiciach. Debutoval prózou Malý román (1994) s výraznými prvkami postmodernizmu a dekonštrukcie, ktorým oslovil svojich rovesníkov. Ďalšie dve knihy (Univerzita, Diabol pod čapicou) napísal s Emanom Erdélyim. Nasledovala kniha Prečo sa smrtka smeje (2003), o rok neskôr Rozprávky z čiernej Afriky, ktoré získali cenu Bibiany za najlepšiu a najkrajšiu detskú knihu sezóny. Jeho najúspešnejšou knihou je zbierka poviedok Liečiteľ (2006), za ktorú dostal cenu Anasoft Litera 2007 – vyšla už v 4 vydaniach. V júni by mala vyjsť novinka, zbierka poviedok Čierne na čiernom. Marek Vadas je ženatý, má syna a so svojím labradorom sa venuje aj canisterapii.

Zhovárala sa Katarína Sedláková
Pravda 25.05.2013