***

Pavol Rankov o komunikácii, slobode odpojiť sa od sietí, o tom, že minulosť bola krutá a nechutná a že budúcnosť nebude horšia

Keď pristál prvý človek na Mesiaci, ľudia pri televízoroch na celom svete si mysleli, že sú svedkami udalosti, ktorá úplne zmení životy ich detí. Lenže to, čo zásadne zmenilo a mení spôsob života ich detí, nesúvisí, nakoniec, ani tak s Mesiacom alebo medziplanetárnymi letmi ako práve s obrazovkami, ktoré tie zábery preniesli, s technológiou komunikácie. Súčasné generácie žijú uprostred najprudších zmien od čias industriálnej revolúcie. Pomenúvaním a identifkovaním toho, čo sa deje, sa zaoberá umenie a všetky spoločenské vedy. A všetky sa aj s veľkými hviezdami súčasnej filozofie posúvajú k tejto téme.

Na Slovensku v týchto dňoch vyšla kniha Masová komunikácia. Je to jedna z prvých slovenských kníh o komunikácii. Napísal ju PAVOL RANKOV. Spisovateľ, reklamný textár, na pohľad skôr plachý človek, sa touto témou zaoberá už niekoľko rokov. Hovorí, že sa pokúsil spojiť masovú komunikáciu, masmédiálnu kultúru a informačnú spoločnosť. A tiež hovorí: „Som jednoduchý človek.“

Napísali ste knižku, v ktorej ste zhrnuli existujúce koncepcie masovej komunikácie. Prečo Slováci o tejto téme píšu tak málo?

Aj preto, že komunizmus premenoval masmédiá na prostriedky masovej informácie a propagandy. Termín masmédiá bol zakázaný. Všetky západné teórie pred rokom osemdesiatdeväť stihla zdrvujúca marxistická kritika, boli a priori zlé, takže nebolo možné na ne nadväzovať, ani naozaj objektívne s nimi polemizovať.

A neskôr?

Po Novembri sa zrazu ukázalo, že o masovej komunikácii toho vo svete existuje toľko, že už ani nie je čo vymyslieť. Ale ten pocit je klamný, samozrejme.

Ako môže spisovateľ napísať učebnicu?

Dúfam, že knižka sa bude dobre čítať.

Prečo? Je to pre vás to najdôležitejšie?

Prijmem akékoľvek výhrady k obsahu, ale zranilo by ma, ak by sa knižka zdala nezrozumiteľná alebo nezáživná. Zrejme aj ja splácam daň všeobecnej popularizácii vedy. Aj tá patrí do masovej kultúry.

Uvádzate všetky významné existujúce tézy. Je vo vašej knihe aj čosi ako vaša vlastná téza?

Asi nikto doteraz nespojil do jedného celku problematiku masovej komunikácie, masmediálnej kultúry a informačnej spoločnosti. Hoci hovoria o podobných sociálnych javoch, vyvíjali sa izolovane. Ja som sa pokúsil o syntézu.

Citujete Umberta Eca, Skeptikov a utešiteľov – svet sa delí na tých, čo nový vek vítajú, a tých, čo pred ním varujú a majú z neho hrôzu. Kam zaraďujete seba?

Eco to napísal pred niekoľkými desaťročiami, a preto sa jeho skeptici obávali vecí, ktoré sú už dávno passé. Dnes by sme sa asi mali obávať sieťovej elektronickej budúcnosti. Lenže obavy z budúcnosti sú nezmysel.

Prečo?

Malo niekedy ľudstvo nejaký zlatý vek? Prežívali ho ľudia v Colosseu, keď sa dívali na kaluže krvi? Alebo v stredoveku pri pohľade na ľudské telá horiace na hranici? Lebo to sú dobové varianty dnešnej televíznej zábavy. Minulosť ľudstva je hanebná a nechutná, budúcnosť sotva môže byť horšia. Človek by sa mal zariadiť tak, aby zostal pánom v pevnosti svojich hodnôt bez ohľadu na globálne smerovanie ľudstva. Nevidím nič zlé na tom, ak namiesto klebetenia cez telefón a pozerania telenoviel budeme v budúcnosti zavesení na internete.

Lenže aj na internete sa v diskusných skupinách predovšetkým klebetí a ohovára, nie?

Áno, veď to práve potvrdzuje, že sieťová komunikácia z nás neurobí odosobnené stroje. Bude to také isté klebetenie a šum ako v súčasnosti. Napokon, komunikačný balast je pre pohodu človeka dôležitý. Pokecať si s blízkymi je veľmi príjemne strávený čas. A takýto relax umožní aj sieťová komunikácia, akurát, že si naozaj budete môcť vyberať ľudí, ktorí sú vám blízki, bez ohľadu na to, na akom kontinenete žijú.

Nevidíte vo všadeprítomnej komunikačnej sieti aj hrozbu, že sa z tej siete nebude dať uniknúť?

Samozrejme, predstava, že každý človek je označkovaný svojím PIN kódom a kedykoľvek zamerateľný nejakým GPRS, je svojím spôsobom obludná, ale bola minulosť lepšia?

Napríklad?

U nás: tradičná dedinská pospolitosť, nehybné spoločenské vzťahy, spoločenské vrstvy, minimálna mobilita. Stereotypy, z ktorých nebolo možné uniknúť. Človek vždy žije v nejakej sociálnej sieti. A hádam sa svet predsa len stáva čoraz tolerantnejším, takže nebude treba z neho naozaj unikať.

Ako tolerantnejší? Otvorenejší?

Áno. Otvorenejší k alternatívnym životným štýlom, kultúrnej odlišnosti. Vidíte to všade, v ekumenickom dialógu medzi náboženstvami, v módnom záujme o etnohudbu, v pochopení pre vegetariánov.

Nemyslíte si, že slobodný raz bude ten, kto odhodí mobil, vypne internet, a zo všetkých sietí sa odpojí?

Bijú sa tu viaceré chápania pojmu sloboda. Sloboda je pojem politologický, teologický aj psychologický. Odpojiť sa od sietí, to bude krok postmoderného askétu. Tak, ako stredoveký pustovník dosiahol vnútornú slobodu odchodom do púšte či hôr, človek informačnej éry môže takúto slobodu dosiahnuť prestrihnutím všetkých spojení so sieťou.

Čo je globalizácia kultúry?

Postupný proces. Nedá sa stanoviť dátum, od ktorého sa stala alebo stane naša kultúra globálnou. Keď sa vám nepáči výber hračiek v slovenských obchodoch, zájdete do Viedne a zistíte, že v tamojších hračkárstvach majú tie isté alebo také isté veci – väčšinou s nápisom Made in China, to je globalizácia. Keď stojíte na bratislavskom korze a rozhodujete sa, či si dáte pivo vyrobené v Írsku, Holandsku, Česku alebo na Slovensku, tak to je globalizácia. A keď si uvedomíte, že tri z týchto pív aj tak patria do jediného svetového pivovarníckeho koncernu, tak ste pochopili jej podstatu.

Píšete o masovej kultúre od Flinstonovcov po Andrášyho. Aj vy žijete s televízorom?

Kdesi som čítal, že je úplne prirodzené, že sa človek inštinktívne otáča tvárou k miestu, odkiaľ prichádzajú vizuálne podnety. V niektorých domácnostiach na Slovensku je taký hlúpy zvyk, že aj keď príde návšteva, tak zapnú ako kulisu televízor.

Nie je televízia sivý kus nábytku, ktorý stojí v kúte obývačky?

Nie, je to informátor, učiteľ, zabávač, spoločník, ba milenec. Mnoho ľudí si predsa zaradilo pravidelné sledovanie erotických programov v sobotu v noci ako doplnok do svojich sexuálnych praktík.

Čomu nemôžete v televízii odolať?

Prečo práve spravodajstvo?

Je tam všetko – napätie, ľudské tragédie, brutalita, humor, poučenie. Vlastne v súčasnosti chýba v spravodajstve len sex. Asi sa za uplynulých dvadsaťštyri hodín neudialo v sexe nič zaujímavé.

Skutočnosť sa stala materiálom na zábavu a vzrušenie publika – napísali ste. Či je to washingtonský ostreľovač, rukojemnícka dráma v Moskve, alebo vojna v Afganistane, sedíme pred obrazovkou s ilúziou, že sme naživo pritom. To sú dnes najsledovanejšie programy. Ako to vidíte? Je to dôsledok novej masovej komunikácie?

Požiar, svadba, narodenie dieťaťa – ak sa pred sto alebo dvesto rokmi niekomu čosi dobré či zlé prihodilo, ľudia v jeho okolí pocítili autentické citové reakcie: smútok, radosť či škodoradosť. Informácie zo sveta však môžeme hodnotiť jedine racionálne. Neverím, že sa niekto na Slovensku rozplakal pri televízore preto, že vo Washingtone zastrelili ďalšieho človeka, alebo že pri povodniach v Ázii zahynulo päťtisíc ľudí.

Ale my sme sa nad tým rozplakali. Prečo si myslíte, že to nie je možné?

Lebo obete sú anonymné. Nie je to rozprávanie o niekom, koho poznáte. Dá sa nanajvýš povedať, že je to hrozné, otrasné. Ale povie to rozum, nie srdce. Takzvaná solidarita s cudzími ľuďmi je snaha emocionalizovať rozum. Prirodzená reakcia slušného človeka na informácie z masmédií.

Poznáte šou Joža Pročka Je to možné?, v ktorej vyhliadnutej obeti aranžuje nejakú stresujúcu situáciu, aby jej nakoniec prezradil, že je to len hra? Čím dlhšie tá relácia beží, tým sú tie situácie desivejšie a desivejšie. Čo je na tom divácky také zaujímavé?

Jožo Pročko je skutočný mág šoubiznisu, guru masovej zábavy. Vravíte desivé situácie? Istá dávka škodoradosti a zlomyseľnosti je vlastná takmer každému. Práve s tým Pročko pracuje. Ľudia vedia, že nič naozaj zlé sa nemôže stať, to by predsa do tej Markízy nedali. Vyzerá to nebezpečne? Ale je to len zinscenované predstavenie, ktoré nás má vzrušiť. Čosi podobné sa človeku občas stáva aj v spánku. Uvedomuje si, že sníva.

Ako sa zmenilo Slovensko? Ako ho zmenila masová komunikácia? A ako sa to odrazilo na slovenskej politike?

Možno si to už dnes málokto uvedomuje alebo pripúšťa, ale roku 1989 začali komunisti strácať moc až vtedy, keď sa VPN a OF dostali do televízie.

Čo je v televízii, sa berie vážne?

Presne. To je to dôležité. Ďalší príklad: som si istý, že ak by neexistovala Markíza, roku 1998 by sa premiérom stal Vladimír Mečiar. Dnes by už bol aj prezidentom, aj predsedom parlamentu. Všeobecne platí, že čím je krajina demokratickejšia, tým viac sa z politiky stáva šou prenášaná masmédiami.

Čo sa vám pri televízore nepáči?

Súčasnému televíznemu spravodajstvu a publicistike vyčítam, že do svojich relácií po voľbách začali pozývať aj komunistov.

Prečo si myslíte, že tam nepatria?

Chápem, že si pestujú imidž pluralitných médií, ale takto sa komunisti stávajú akceptovateľnými. Pochybujem, že ak by televízia komunistov systematicky ignorovala, stratila by divákov, ktorí KSS volili.

Zaoberáte sa masovou komunikáciou – aký to má vplyv na to, čo píšete ako prozaik?

Aj v poviedkach sa zaoberám tým istým. Skoro všetky sú o medziľudskej komunikácii, presnejšie o jej zlyhaní.

Baví vás reklama? Myslíte si, že má na Slovensku ešte stále takú silu ako začiatkom deväťdesiatych rokov?

Pred desiatimi rokmi som bol na dovolenke na kopaniciach nad Novým Mestom. U susedov celý deň plakalo malé bábätko. Mladá mamička mi povedala, že možno preto, že ho prvýkrát v jeho živote nekojila. Čo mu teda dala? No ten jahodový jogurt z televízie, ktorý má život v každom kúsku, povedala mi. Dnes by už bola imúnnejšia.

Neodpovedali ste na otázku, čo vás na reklame baví. Čo to je?

Viem, v akých nákladoch vychádzajú moje knihy. Aj keby si ľudia moje poviedky zúrivo požičiavali, nemal by som viac než desaťtisíc čitateľov. Cez obrazovku ich oslovujem desaťkrát toľko. Áno, keď to chcete počuť: na reklame ma baví, že môžem ovplyvňovať ľudí. Je v tom machiavellizmus? Asi.

A čo boom takzvanej sociálnej reklamy? Pred týmito voľbami to už boli veľké objednávky, nie? Niektoré slovenské agentúry splnili zadanie tak, ako by splnili zadanie propagovať nejaký produkt, napríklad Urobme to. Urobili to správne?

Pekná predvolebná kampaň bola Nie je nám to jedno. Z kampane Urobme to nemám dobrý pocit.

Prečo?

Čo mali vlastne ženy urobiť? Obávam sa, že zadávatelia ani nechceli, aby ženy niečo robili, potrebovali len preinvestovať peniaze. Možno zo mňa hovorí iba zakomplexovaný, závistlivý a nedôverčivý Slováčik, ktorý vidí tunely za peniazmi, ktoré sa ho netýkajú. To asi preto, že trochu tuším, aké peniaze sa v reklame točia.

Existuje aj niečo, na čo sa nedá urobiť reklama? Môže to byť literatúra? Píšete aj vy preto?

Nie, lebo svoju prózu a reklamné texty už vidím v symbióze.V reklame som sa naučil cenu slov, doslova. Isteže, na začiatku je inšpirácia, ale potom musí prísť remeslo, zručnosť. To reklama učí. Možno sa raz naučím písať tak dobre, že sa budem môcť venovať už len literatúre.

Čo práve píšete?

Všetko. Odborné, prozaické aj reklamné texty.

Ste komunikatívny človek?

Mám problémy nadväzovať kontakty s neznámymi, ale keď som s ľuďmi, ktorých poznám, som dosť komunikatívny. V minulosti som dokonca býval čosi ako zabávač.

Marta Frišová, Andrea Puková
SME, 6. 11. 2002