***

Vy ste niečo ako Kafka – pracujete v úrade, píšete prózu. Len mesto je iné. Kým Kafka mal Prahu, vy máte Nové Zámky. Čo môžu mať autori z týchto dvoch rozdielnych miest spoločné, prípadne – čo majú spoločné tie mestá?

Niečo ako Kafka? Možno taký úradník, to nanajvýš, obyčajný poctivý úradník. Lenže neprehliadnuteľný rozdiel medzi veľkosťou Prahy a Nových Zámkov zreteľne poukazuje aj na rozdiel medzi veľkosťou porovnávaných autorov. Úradníctvo v nás je však azda rovnaké. Čo nás ešte spája? Problémy s pľúcami. A čudný vzťah k otcom. Pokiaľ ide o Prahu a Nové Zámky, obe mestá sú v Strednej Európe, v tom sa zhodujú. Vo všetkom ostatnom sa odlišujú. Alebo nie? Možno aj v Nových Zámkoch cítiť duch kozmopolitizmu. Hoci vlastne netuším, čo za duch cítiť v dnešnej Prahe. Klausov? Alebo Kafkov? Prahe Kafka asi vládne. Ja Novým Zámkom nevládnem. A možno práve to máme s Kafkom spoločné: ani on nevládne Novým Zámkom.

Zdá sa, že ste sa v Zámkoch usadili navždy. Nemienite niečo meniť? Oženiť sa? Kedysi sa hovorilo, že mladý muž potrebuje najskôr faru, potom Maru. Ako by ste upresnili tieto priority? Po čom vy idete v prvom rade? Je to duševná spokojnosť? Je to finančná istota?

Veci sa v priebehu rokov vyvinuli tak, že nemám takmer nič spoločné so svetom mladých mužov, ani s ich farami či Marami, takže viem vlastne len z počutia alebo z pozorovania, čo mladí muži dnes chcú: faru a Maru! Akékoľvek pokusy upozorniť mládencov či dievčence na nezmyselnosť prepiateho lipnutia na takýchto prioritách je hádzaním hrachu na stenu. Žiaľ, ja zasa lipnem na hádzaní hrachu, to je moja mladomužná priorita, byť duševne spokojný a finančne zabezpečený hádzač hrachu, presláviť sa odmietaním duševnej spokojnosti a pohŕdaním finančnou istotou a vďaka tomu zbohatnúť a zospokojnieť. Som profesionálny hádzač hrachu. Ale v rámci vyvolávania zmätku ide aj o to, aby som dokázal presvedčiť mladých mužov a všetkých ostatných, že moja póza odmietania bežného hodnotového sveta mladých mužov je skutočne iba póza. Lebo: môže niekto naozaj úprimne odmietať faru a Maru?

Pri všetkej odmietavosti, iste aj vy máte city. Píše sa vám lepšie, keď ste zaľúbený?

Zaľúbenosť či nezaľúbenosť – to by rozhodne nemalo hrať úlohu. Na druhej strane však takéto excitované stavy pôsobia ako výborný spúšťací mechanizmus, ako naštartovanie motora, ale potom na tie okolnosti treba zabudnúť, vykázať ich za dvere. Myslím si, že mnohí skutočne píšu veršíky z nešťastnej lásky a o nešťastnej láske, iní zasa kladú slová do riadkov od samej radosti nad fungujúcim partnerským vzťahom. Ale v záujme istej koncíznosti, vnútornej zovretosti diela je výhodné, keď autor píše buď len vtedy, keď ho opustí milenka, alebo naopak len vtedy, keď o neho zakopne nová. Nie je dobré to miešať, lebo čitateľ potom nevie, aký tovar ho na stranách knihy čaká: chmúrny svet melancholika, alebo zľahka rozfrckaný parfém sviežo-mladej lásky v rozpuku?

Písali ste – alebo píšete – aj verše?

Aj to sa stalo. Dokonca boli uverejnené v Dotykoch, autor sa pre istotu nevolal Balla, ale Martina Ajnová. Na to zabudnime.

Teraz si radšej čítate každý deň dlho do noci?

Nie, nie, častejšie je to tak, že čítam v nejakej kaviarni, popíjam čaj alebo alkohol a čakám na inšpiráciu, väčšinou však namiesto inšpirácie príde ,,pápež slovenskej monografistiky“, kamarát Zoltán Rédey a je po čítaní, len tak sa zhovárame o veľkých literárnych projektoch a plánoch. Alebo čítavam skoro ráno, po prvom spánku, tak od druhej do šiestej, a keď sa vonku rozbrieždi, odchádzam robiť úradníka.

Je pre spisovateľa dôležitá aj postava? Robíte niečo pre svoje telo?

Postava je, zdá sa, najdôležitejšia vec na svete. Stačí si prelistovať náhodne vybrané farebné časopisy. Postava a tvár! A z činností jednoznačne sex. Postava, tvár a sex, to je najdôležitejšie. Pre svoje telo teda, ako je jasné z predošlých viet, nerobím vôbec nič, jednak kvôli permanentnému protestu proti všetkému, čo sa otvorene či utajene považuje za dôležité, a jednak preto, že som lenivý. Je ľahšie protestovať ako prekonať lenivosť. A v protestovaní mám dlhoročné skúsenosti, zatiaľ čo s fitnesom či joggingom nulové. Veď je dosť pekných ľudí, ja v ich radoch rozhodne nechýbam. Ale, pravdaže, dnes už aj spisovatelia musia byť pekní a vyšportovaní, aby mohli byť úspešní a aby skvelé baby kupovali ich knihy. Lenže skvelá baba potom kúpenú knihu otvorí a tam čo? Filozofia beznádejného frustronauta. (Frustronaut, to je Macsovszkého slovo, Peter, môžem si ho požičať? Ďakujem.) Sklamanie z negativistického obsahu knižky si skvelé baby nezaslúžia. Stručne povedané, nešportujem a v prenatálnom období som sa slobodne rozhodol pre takú tvár, akú mám.

Ako sa vám javí slovenská kultúra a umenie? Prichádza svet o niečo, keď ju nepozná?

Vážim si niektoré drobné ,,súčiastky“ slovenskej kultúry. Niektoré knihy. Asi dva či tri zvukové nosiče, nepoviem, že platne, lebo kto bude zajtra alebo pozajtra ešte vedieť, čo je platňa? Vážim si aj niekoľko slovenských filmov. Možno v týchto zriedkavých prípadoch svet o čosi prichádza, čosi stráca, lenže svet sa netrápi pocitom straty, nevie, že čosi stratil. Svetu je dobre, to len my sa trápime. A načo? Vezmime si zo sveta, čo chceme, a nedajme mu nič! Cudzie chceme, svoje si nedáme. Iba keď budú veľmi pýtať.

Máte rád politické debaty? Nehnevá vás, keď má niekto iný názor než vy?

Politické debaty ma dosť dlho rozveseľovali, ale dnes už nie, je to skôr tragédia. Zo scény zmizli starí dobrí zabávači, noví ešte nie sú dosť zabehnutí, zacvičení, a okrem toho sa mnohí z nich, žiaľ, pokúšajú vyjadrovať spisovne a kultivovane. Kde ostala neviazaná krčmová rétorika? Kde sú bonmoty? Dnes sa síce klame rovnako bezuzdne ako v minulosti, ale s nudnou distingvovanosťou a prostredníctvom nezáživných uhladených viet. A keďže prakticky každý politik má názor diametrálne odlišný od toho môjho – inak by v politike nemohol byť ani hodinu – som na tento stav zvyknutý a nikto z nich ma už nenahnevá.

Čo vás vzruší? Vzrušil vás niekedy obraz, alebo socha?

Áno, obraz, socha, kniha, obal cédečka, zvuk cédečka. Naposledy napríklad obraz Opátstvo v dubovom lese od Caspara Davida Friedricha. Nespomínam si, že by ma v poslednom čase vzrušovalo aj niečo iné okrem obrazov, kníh, cédečok… Ale predsa… Niektoré ženy. Nie, nie – iba jedna. Napíšte: iba jedna. To sa hodí.

To by bola reálna inšpirácia. A snová? Prisnili sa vám niekedy vaše vlastné budúce texty?

Pravdaže. Ale potom zakaždým nastala ťažká práca: napísať to, čo sa mi prisnilo, tak, akoby šlo o životné skúsenosti a nie o sen. Život je niekedy na nevydržanie, preto radšej lovím v snoch a upravujem ich na podobu života. Uvedomujem si, že tým sny degradujem, ale sny sa nikdy neurazia.

Máte z písania radosť? Je to poslanie?

Prvé verzie textov píšem zakaždým s radosťou, to sú slávnostné chvíle a veľké radostné hody, potom nasleduje vytriezvenie z prvotného ošiaľu a nekonečné opravovanie, cibrenie, dokonca ešte aj po uverejnení poviedky ju naďalej ,,obrusujem“ alebo nad ňou dokonca v zúfalstve lámem pero, a tieto večné úpravy, večné pochybnosti o konečnom tvare napísaného považujem za svoju psiu povinnosť a prejav zodpovednosti. Hoci najzodpovednejšie by asi bolo nepísať. Lebo kde vziať istotu, že na papieri nezaberám miesto lepším? A takisto v živote. Písať som začal až po vysokej škole, dovtedy to nemalo najmenší význam, moje textíky by boli v minulom režime nepublikovateľné. Okrem toho som bol ešte hlúpejší ako dnes. Študoval som ekonómiu, ale čo sa tej týka, pred školou som o nej vôbec nič nevedel, nikdy predtým ma nič také nezaujímalo, a po škole vlastne tiež nie, bola to socialistická škola a socialistickí učitelia a my sme zasa boli socialistickí študenti.Učili sme sa, ako zahnívať v zahnívajúcom.

Pôsobíte samotársky. Akú máte rodinu? Po kom ste podedili talent umelecký a ekonomický?

Nemám blízku rodinu, ak nerátam brata, ale ten nie je rád, keď ho rátajú. Preto radšej zmizol do Plzne a žije v anonymite. Pokiaľ ide o rôzne talenty, nezdedil som žiadne, a práve preto žiadnym talentom nedisponujem, pretĺkam sa literárnym svetom celkom bez talentu a omína ma hrôza, že si to zrazu niekto všimne a vykáže ma zo skvostného chrámu slovenskej kultúry.

Hanbíte sa, keď máte napísať v literárnom texte ,,škaredé“ slovo?

Kdeže! Nikdy nie som skúpy na škaredé slovo. Okrem toho, žiadne slovo nie je škaredé, len ľudia prisúdili niektorým slovám škaredé významy. Ale čo by mohlo byť škaredé na zvuku vysloveného slova alebo na skupine písmen? Hoci, na druhej strane, okultizmus pozná enormný význam pôsobenia istých zvukov, to je známa vec. Každopádne, za škaredé slová sa nehanbím. Vo vzťahu k slovám sa skôr hanbím za ich neoriginálne alebo ťarbavé a nemotorné používanie.

Koľko je dnes vlastne svetov? Môže byť dnes malé mesto pre spisovateľa svojráznym zdrojom inšpirácie, alebo – žiadna téma už nezostane nedotknutá „veľkým svetom“? Ako je to vo vašom prípade? Chránite si nejako svoj svet?

Veľký svet sa síce nevyskytuje v Nových Zámkoch, ale inde na Slovensku tiež nie, s tým nemám žiadny problém. Alebo sa vyskytuje všade rovnako: niekde vo vedomí každého z nás. Čo sa týka malého mesta, o Bratislave bolo popísaných dosť veľa viac či menej inšpirovaných textov, takže je jasné, že malé mesto môže byť zdrojom inšpirácie. Takže aj Nové Zámky. Tak isto, ako napríklad môže byť večným zdrojom inšpirácie práve akútny nedostatok inšpirácie, čo tiež nie je nič výnimočné.

Máte ako spisovateľ väčšie pochopenie pre klientov úradu práce ako iní smrteľníci?

Niekedy si myslím, že mám, ale nevedia o tom ani klienti, ani moji kolegovia. Nuž a občas mávam zasa pocit celkom opačný, že práve ja nerozumiem týmto ľuďom, lebo ich často trápia problémy, ktoré si z veľkej časti vymysleli, podliehajúc všeobecnej sugescii, takej tej masovodavovej psychóze, že veru, práve takéto a takéto majú byť ľudské starosti, o toto a o tamto sa treba zaujímať a keď to nevychádza, keď sa veci nedaria, treba si zúfať alebo hľadať konštruktívne riešenie. Konštruktívne riešenie vyfabrikovaných iluzórnych starostí! Pravdaže, nehovorím o najvážnejších existenčných problémoch, tým sa asi nedá vyhnúť pochopením ich iluzórnosti, lebo ak niekomu škvŕka v bruchu a nemá už doma ani elektrinu ani vodu ani plyn, ťažko sa morfondíruje. Skutočnú existenčnú krízu chápem. Neviem, či to niekomu inému pomôže, ale mne to pomáha neopovrhovať niekym, kto sa v kríze ocitne. Ľudia často pozerajú na blížnych v núdzi s utajovaným opovrhnutím, myslia si, že im osobne, im, schopným a šikovným, sa čosi také, taká mizéria nemôže pritrafiť. Pritom mizéria je často výsledok súhry neuveriteľných náhod, synchronicít, keď chceme, nazvime to osud, aspoň to bude ťaživejšie, rezolútnejšie.

Máte už rozpísanú novú knižku? Viete o čom bude?

V posledných rokoch sa na Slovensku stále volá po románe. Neviem prečo. Ja cítim túžbu po pravom opaku románu. Mne sa napríklad moje písačky čoraz viac zostručňujú. Teraz vŕšim kôpky krátkych čarbaníc. Stále sa k nim vraciam, prepisujem ich, aby som aspoň ja vedel, čo nimi chcem povedať. Niečo chcem, a prisahám, že to tam je, fakt, je to plné zmyslu, a, hovorím, je to čoraz kratšie a kratšie. Keby som mal manžetu, zapisujem si už len na ňu.

Vedia vás otráviť kritiky? Máte rád teoretizovanie o literatúre?

Pravdaže ma vedia otráviť. Ale väčšinou už len tie, ktoré sám píšem o cudzích knižkách.

Čo ste v poslednom čase zaujímavého čítali?

Román Gaétana Soucyho Dievčatko, ktoré sa hralo so zápalkami. Je to originálna, šokujúca, morbídna a ešte aj vtipná a láskavá knižka. No a teraz pred pár dňami som sa začítal do novej, približne piatej knihy od Zoltána Rédeyho, ide o monografiu o Jánovi Ondrušovi. Jej obsah dôverne poznám, rozhovormi na tému Ondruš sme so Zoltánom strávili v desiatkach kaviarničiek po celých Nových Zámkoch niekoľko mesiacov. Monografia je azda napísaná trošku zložito, ale zato umožňuje skutočné dobrodružstvo čítania.