Radoslav Lipták

Vilikovského papagáj

(rozmarný remix)

1.

Ešte v piatok znel víkend v prírode ako dobrý plán. Už v sobotu je však Kúcanský na pochybách. „Čo, chceš po pysku?” K nemotornej, odpadávajúcej Kúcanskeho hlave sa ako odpoveď na otázku „Máte prosím Vás kolu?” v spomalenom zábere blíži veľká slovenská ruka, ktorá ešte pred pol hodinou držala v ruke sekeru. Je to skoro ako v Kúcanského inscenácii Jar na dedine len naopak. Miestny síce v spomalenom zábere nevítajú pracujúcu inteligenciu chlebom a soľou a starosta nevyzdvihuje prínosy Kucanského pre život na vidieku a prírastky v chove, ale ani toto nie je úplne na zahodenie. Kúcanský aspoň opäť cíti silnú päsť nespravodlivosti. Aj keď kdesi tam, vzadu v hlave, tam kde sa mu mobilizujú libidózne pochody,  ho predtým šteklil nejasný pocit spojený s jeho zadkom a touto stoličkou a teraz sa zdá, že ten pocit bol správny, Kúcanského evidentne nechytá panika je to iba menší záchvat nespokojnosti s trochu dramatickejším priebehom. Ale po bitke je každý generál, ako zvykne vravieť Kúcanský keď mu niečo nevyjde.

Dnes keď starnúci Kúcanský už s určitosťou presedlal z neistého politického postoja, k postoju vo vzťahu k prevládajúcemu názoru ešte nejasnejšiemu a kontroverznejšiemu, sa v jeho tvorbe stále viac a viac objavuje postava Boha. Kúcanský si ho predstavuje ako takého vesmírneho arbitra, všetky spory rieši prostredníctvom neho. Je to milá postava, ktorá na Kúcanského nekladie priveľké nároky, a keď Kúcanský po večeroch kradne zo susedného dvora jahody, Boh sa na neho iba blahosklonne a milo usmieva a posväcuje Kúcanského cestu za spravodlivosťou, ktorá má predsa svoje chodníky odlišné od tých svetských. Na tomto mieste je nutné spomenúť, že Kúcanského cesta za Bohom bola zdĺhavá a s vopred nejasným výsledkom. Najprv Kúcanský musel presvedčiť seba, že existuje niečo dôležitejšie než je on sám, čo mu trvalo asi päť minút, a potom si musel primyslieť atribúty tejto postavičky. Čo by vzhľadom na množstvo literatúry z ktorej sa dá čerpať nemalo byť také náročné. Nie však pre Kúcanského, mnohé veci v odbornej literatúre spájané s Bohom sa mu zdali pritiahnuté za vlasy.  Preto musel urobiť korekcie. Tento imaginárny priateľ mal hlavne Kúcanského klepať po pleci, povzbudzovať a rozhodovať spory v Kúcanského prospech ako aj slúžiť sťa spoločník pre chvíle plné zdĺhavých retrospektív (ako inak než spomalených), ktoré si po večeroch Kúcanský pretáčal v archíve svojej hlavy. A to všetko sa vymyslelo za rekordných desať sekúnd medzi prvým a druhým chodom bohatej večere v klube spisovateľov na jar roku pána 1990, ktorý sa prekrýva s rokom 0 podľa interného kalendára Kúcanského osvietenia. Samozrejme, Kúcanský takýto výklad nepripúšťa a okoliu tvrdí, že keď sa pozrie späť v čase tak to v ňom zrelo minimálne 20 rokov, ak nie viac.

V okamihu dosadnutia veľkej a úprimnej slovenskej päste na Kúcanského neprívlastkovú bradu sa však dostavila takáto retrospektíva naozaj nečakane. Také veci sa síce stávajú, ale nie Kúcanskému, všetky znenazdajky, zrazu a z ničoho nič veci sa Kúcanskému vyhýbajú u Kúcanského platí iba neustále, rovnako a opakovane. Preto sa táto skutočnosť tvárila ako závan čerstvého vánku do stojatých vôd Kúcanského retrospektív. A naozaj, Kúcanského zlomená štvorka vpravo hore a následná dislokácia zubnej protézy uzatvorili kruh. Kruh o ktorom Kúcanský do teraz netušil, že je vôbec nutné uzavrieť, ale tak to v živote chodí. Ako presvedčivo vraví Kúcanský „Život je plný prekvapení študenti, boli by ste prekvapený!” A tak ako aj v iných jeho poučkách sa aj v tejto skrýva sila trocha ordinárnej ale neodiskutovateľnej pravdy, na akú je tento teoretik myslenia a praktik entropie zvlášť pyšný.

Keď sa otrasený Kúcanský vypotácal von z krčmy privítalo ho nadšené počasie plné vtákov hniezd a prichádzajúcej jesene. Na koži cítil prvý náznak chladu, po dlhom sparnom lete sú tieto náznaky zvyčajne poslinené spomienkou na horúčavy a tak sa Kúcanský triasol v zvláštnom chlade, ktorý vlastne ani neexistoval. Kúcanský pôsobil v tomto rozpoložení dosť úboho a tak niekoľko ľudí, v snahe vyriešiť nečakane nepríjemnú situáciu, ktorá vznikla na zastávke a vzhľadom na to, že inak ničím nerušné prijemné poryvy počasia plného smutnej post-letnej úľavy tak nešťastne znepríjemňovala táto nemilá udalosť, urýchlene mobilmi privolalo záchranku. O chvíľu už Kúcanský pozeral do okrúhlej tváre pôvodne naštvaného doktora Stárskeho, ktorý sa snažil tváriť ústretovo a plniť svoje povinnosti s nepredstieranou oddanosťou. Ako mnohé iné aj táto snaha vychádzala nazmar. „Ako sa cítite, kde vás to bolí?”. Bielo-červená dodávka poskakovala uprostred Kúcanského uzavretých kruhov ako neposedný malý čertík, vystrkovala rožky a rušila mikroklímu autobusovej zástavky. Na nosidlách mal Kúcanský  celkom inú, novú a originálnu perspektívu. Hľadel na stropný reliéf z ktorého uprostred bielych nakyprených obláčikov vystupoval plnotučný anjel v bielom a k tvári mu prikladal nervóznu a odskakujúcu gázu. Evidentne staromilská sestrička Grázlová si v hlave notovala pesničky Karla Gotta a keď vystúpali na jej povrch Kúcanský cítil že sa blíži jeho koniec. „To nič, nie je ešte budete chlapík pán Kúcanský...” drnc, drnc „...óóó mááá leee-jdy karneval, mám tě rád!”

2.

Keď Kúcanský vošiel do miestnosti bol tam už celý výrobný štáb a bol tam aj mladý nádejný spisovateľ V. Všetky dievčatá zo štábu ho pozorovali ako rozpráva nejakú banálnu príhodu, ktoré sa Kúcanskému stávajú pravidelne. Pri ňom však úplne nespravodlivo tieto príhody nedokážu zaujať, nedokážu prilákať pohľady mladých dievčat a dokonca ani tých starých. Kúcanský mal pocit, že je celému štábu ľúto za tým vzduchom, ktorý svojim telom vytlačil keď vstúpil do miestnosti a zase raz nenabral odvahu prerušiť V.-ove rozprávanie napriek tomu, že bol jednoznačne presvedčený o svojom vyššom postavení.

Pri pohľade na V.-ov tvorivý zápal si Kúcanský spomenul na svoju prvú profesionálnu produkciu. Bolo to pred dvoma rokmi na jeseň, keď pre televíziu natáčal program pre mládež, v ktorom mladé starostlivo vybrané inteligentné dospievajúce deti rozprávali neskutočne súvislé poučky. Často sa stalo, že Kúcanský odprevádzal niektoré z dievčat z natáčania. Nikdy však nedokázal prekonať tú bariéru postavenú z umne navŕšených postojov a poučiek. „Mladosť by Vám nemala utekať medzi prstami niekde na sídlisku v skupinkách kde sa mládež samovoľne organizuje a často vytvára hierarchie založené na odmietaní exotického správania, takto sa tvoria skupinky, ktoré šikanujú na základe odlišnosti a strácajú kontakt so skutočnosťou.” Rozprávali dievčatá a Kúcanský cítil hlboko vo svojom libidóznom zátylku, že majú pravdu. Ruka jeho myšlienok sa síce ovíjala okolo štíhleho drieku a hladila formujúce sa prsia. Tvár však ustavične nadobúdala výraz pochopenia a každá veta, ktorá vyšla z jeho úst znela ako stať z učebnice občianskej náuky. Až prišla tá jeseň a v programe sa objavila istá dievčina. Jej vyspelé názory dopĺňali dospelo zaoblené prsia a Kúcanský sa primäl k výkonu, ktorý bol korunovaný vášnivým bozkom. V neskutočnej spolupatričnosti k názorom na vývoj mládeže, bol nútený zastaviť svoje novonadobudnuté auto a prisať svoje dychtivé ja na vlhký obraz nymfy. Dievča sa nebránilo a obetavo sa zapojilo do Kúcanského experimentu a až do istého okamihu všetko prebiehalo uspokojivo. „Nie, tam nie!” Kúcansky si uvedomil trestné dôsledky svojho správania a v tichosti zaviedol tie lákavé predstavy pred dom v ktorom žili a bez slov, ale vzdorovito vzpínal svoj zrak smerom k tvorcom poučiek a trestného práva.

A teraz to isté dievča v jeho tvorivom štábe nadšene sleduje výklady spisovateľa V., ktorý je len obyčajnou pomocnou silou pri tvorbe Kúcanského predstáv o filmovom kumšte. Zdrvujúci fakt tejto skutočnosti je pre Kúcanského istým spôsobom neznesiteľný a aj preto Kúcanský  musí vstúpiť do V.-ových eskapád.

„Dosť bolo somarín do práce.”

Keby to bolo na Kúcanskom V. by si už neškrtol. Kúcanský si to však nechce pokaziť u produkčného Hrzalu, ktorý mu V.-a odporučil. Bohvie kam všade ešte siahajú V.-ove konexie a tak je Kúcanský nútený len kaziť V.-ov obraz z pozície šéfa a veľkého umelca, ktorý nemá čas na exhibície, ktorým navyše chýba akákoľvek umelecká hodnota. Ide len o zábavu pre nižšie vrstvy a on predsa tvorí umenie. Je to predsa jeho film kde partizáni pod vedením súdruha Valéria Iľjiča oslobodzujú krásnu mladú herečku pred nacistickou zlovôľou a nie vo V.-ových prázdnych drístoch o štýle a forme.

V. má však na vec iný názor a preto mu Kúcanský vysvetľuje ako sa odborne tvorí filmárske dielo, čo samozrejme nejaký absolvent filozofickej fakulty nemôže pochopiť. Dôležité nie je svetlo ale posolstvo, je nutné povedať kto je kto aby tomu divák rozumel a potom nechať hrdinov hrdinskou a obetavou smrťou položiť život na oltár vlasti a mladej herečky z ľudového divadla. Je nutné odhaľovať krásu a tragédiu obety, nie sme predsa v Amerike aby sme len tak navnivoč plytvali filmovým materiálom na svetlá a tiene a nakoniec sa dozvedeli iba kto je vrah.
Kúcanský cíti ako sila jeho argumentov nakláňa misku váh v jeho prospech, ako V. jachtá čosi o Mann-ovi a Viscontim a ako to dievča presúva svoju pozornosť jeho smerom. „To len buržoázny autori si môžu dovoliť takéto zábavky, poctivý autor, ktorý hľadá pravdu, pátra po obsahu a nie po forme.” Keď Kúcanského rečnícky talent dosiahol svoj vrchol a na tvári sa mu objavili známky dovŕšeného intelektuálneho orgazmu práca na Kúcanského filme mohla začať. Toto veľké víťazstvo si Kúcanský v sebe nosil ešte týždeň a jeho pozostatok v tvári, výraz ktorý si V. nemohol popliesť s ničím iným, ešte ďalší rok.

3.

Veľké dvere s menovkou budúcej hereckej divy, ktorá bola momentálne Kúcanského múzou, v túžobnom očakávaní hostí povzbudzovali aj Kúcanského a tak zaklopal. Keď mu dievča otvorilo dvere, Kúcanský pred sebou tlačil do vnútra fľašu a bľabotal čosi o veľkom úspechu prvého premietania. Vnútri sa už všetci radostne poklepávali po pleciach a blahoželali si k úspešnému zavŕšeniu snáh. V rohu stál zasnený V. jeho hlava sa ocitala v iných dimenziách keď oči sledovali mladú herečku ako ponúka hostí koláčmi a alkoholom. V. v jej pohyboch sledoval istú meditatívnu kvalitu, ktorá sa spúšťala protipohybmi zápästí  a krku.
Kúcanskému sa naopak zazdalo, že zachytil niečo z toho povzbudivého pohľadu, ktorý mu pred rokmi spôsobil nepríjemné rozčarovanie. Tušil, že ani to miesto kam mu bolo pred rokmi znemožnené sa dostať nebude také nedosiahnuteľné ako vtedy v tom aute, ktoré neskôr rozbil na križovatke na račianskom námestí.
Najprv sa mu zdalo, že s autom odišla aj spomienka na reláciu v televízii a všetky tie dievčatá. Neskôr sa tá spomienka však vynárala vždy keď videl auto tej značky a farby, vždy keď cítil ten špecifický smrad výfukových plynov spomenul si na to miesto, ktoré nemohlo byť dosiahnuté. Teraz, keď tu Kúcanský stál a popíjal cítil charakteristickú vôňu svojho rozbitého auta a šípil, že to miesto už bolo odkliate. Kúcanský si teraz, v tejto slávnostnej chvíli svojho triumfu, predstavoval chlapcov ktorý mali viacej šťastia ako on! Boli uhrovitý a keď sa túlili k dievčaťu mali neohrabané ruky. Trošku mu pripomínali seba a pri tejto myšlienke sa striasol. Neskôr, keď sa snažil ponúkaným alkoholom potlačiť ten trápny úsmev, ktorý mu ako hnusný tumor rástol na tvári, dospel Kúcanský k záveru, že predsa nie je o nič horší ako tí vymyslený chlapci a aj on ma právo na to miesto a preto musí odhodiť všetky zábrany. Kúcanský pomaly cítil v sebe vzopätie mužnej sily a stúpajúcu hladinu alkoholu. Kúcanský vykladal o poslaní filmára v dnešnej spoločnosti a aké dôležité je zobrazovať skutočnosť realisticky a pri tom brať ohľad na myšlienku spolupatričnosti a vedúcu úlohu a strany čokoľvek to znamená. Veľmi tým veciam síce neveril, videl však, že sa tým otvárajú brány jeho domnelého talentu. Rozprával o význame tých scén ktoré spolu všetci točili, vysvetľoval prečo mali partizáni na obed varené zemiaky a aké dôležité pre film bolo že predstaviteľka hlavnej úlohy odhalila v scéne s fašistami nahé prsia. Podľa Kúcanského to „ ...bola metafora, nahota proti zbraniam a násiliu, pretože v konflikte s vecami ako sú samopaly MP40 je nahota symbolom vzdoru.” V. to už nevydržal počúvať a zbytočne zatvoril oči, Kúcanského hlas však prenikal aj za viečka.

Neskôr, keď nálada vrcholia Kúcanský, pod zámienkou dýchania čerstvého vzduchu, vytiahol hrdú nositeľku dvoch symbolov vzdoru na balkón. Nekonečná mužná sila, ktorú Kúcanský v tej chvíli v sebe cítil vzpínala svoje končatiny a Kúcanský vysvetľoval dievčine dôvody svojho výberu predstaviteľov hlavných postáv. V prvom rade to boli krásne hlboké oči, a nevinný úsmev, potom rozprával o vlasoch a potom sa vrátil k očiam, spomenul aj ruky a všetko dohromady. Najdlhšie sa zdržal opisom nádherných povahových vlastností. Rozprával o dobrom srdci a prirodzenej inteligencii. Zatiaľ čo sa Kúcanského táraniny rozlievali po balkóne a zaplavovali slizom celé sídlisko jeho ruky šmátrali a hľadali prsia. Kúcanského trochu rozladila neprítomnosť predošlej nevinnosti, ktorú si, ako sa teraz zdalo, iba predstavoval. Rozhodol sa však neprestať, cítil že vec ktorú začal v svojom trabante musí  dokončiť. Teraz mal pocit, že predošlé odmietnutie nebolo dôsledkom pubertálnej neskúsenosti a detskej čistoty. Zrazu existovala reálna možnosť,  že to všetko bola vrodená ženská vypočítavosť, ktorá už vopred rátala s možnosťou tejto balkónovej scény. Tmavá obloha niesla informáciu o prelete stíhačiek a v zovretí kondenzačných čiar a gýčového polmesiaca cítil Kúcanský zvláštny odpor k takto narafičenej realite. Sklamanie, ktoré sa rozlialo spolu s týmto neistým pocitom po jeho tele ho nútilo zastaviť prsty uprostred pohybu zatiahnuť jazyk do úst. Zotrvačná sila však ťahala jeho ruky a jazyk smerom k niečomu, čomu už vôbec nerozumel. Prásk.

Krv, ktorá sa pustila z Kúcanského nosa, bola jasne červená a V. ktorého ešte bolela ruka nemo sledoval Kúcanského krv na prsiach herečky, ktorú, ako si ešte pred chvíľou myslel, miloval. Kúcansky pomaly a nedôstojne strácal vedomie a krv. V nose ho úplne bezdôvodne šteklil neexistujúci smrad výfukových plynov z jeho dávno rozbitého trabanta.

4.

Ako prvý vošiel Kúcanský za ním šiel libretsta V. Na pľace už boli esesáci, ich čierne samopaly a švihácke uniformy budili rešpekt. Sturmbannführer Kerbst fajčil sparty a opakoval repliku „K-d-e su Partisanen?”. Podľa V. bolo v štúdiu mizerné svetlo, niekoľko krát zopakoval požiadavku na zabezpečenie dodatočného osvetlenia. Kúcansky povedal, že pri výsluchoch nesvietilo denné svetlo „...realizmus to je základ pre vytvorenie atmosféry.”

Kúcanský veľavýznamne pobehoval sem a tam, budil dojem, že to celé organizuje. „Vážený točíme najdôležitejšiu scénu z celého filmu, venujte tomu náležitú pozornosť!”, „Esesáci mate neštudované svoje repliky?”, „Kerbst, kde je Cherpst!”, „Je už Eva nalíčená? Neprežeňte to s mejkapom! Chcem nevinnosť!”
V. považoval celú produkciu za neskutočnú zhovädilosť a primerane tomu sa tváril. Keď ho Kúcanský vyzval aby prepísal Evine repliky V. poslal Kúcanského do rite. Na čo Kúcanský vôbec nereagoval a utekal do šatne.

„Si panna, ešte si nemala muža ale máš priateľa z detstva, je u partizánov v lese, Nemci chcú aby si vyzradila kde to je. Máš v sebe hrdosť žien z hôr. Aj keď ťa budú mučiť neprezradíš nič.” „Si pripravená aj na tú scénu s odhalením?” Dievča nepresvedčivo pritáka. Kúcanský trvá na úprave textu namiesto neviem je nutné povedať nepoviem. Kúcanský nemotorne hľadá vysvetlenie pre zmenu V. ho zámerne nechápe. Dievča nesmelo spúšťa ramienko podprsenky, napätie ktoré týmto vyvolá spôsobí v šatni neprirodzené ticho. Kúcanský a V. sa sústredia, tmavá bradavka, jemné uvoľnenie mliečneho tvaru „Áno to pôjde.” Vraví Kúcanský a snaží sa nepozerať na prsia príliš dlho. Dievča je zrazu v rozpakoch, nevie čo si má o vlastných prsiach myslieť, je to dobré, alebo to len pôjde? Trasie sa jej hlas, keď sa pýta Kúcanského či sa smie zahaliť. Kúcanský pôsobí profesionálne akoby takéto scény točil každý deň. Toto je však v skutočnosti prvý krát čo Kúcanský točí nahú ženu. Nakoniec Kúcanský súhlasí, dievča sa zahaľuje. Kúcanský má pocit že sa tu tvorí čosi dôležité. Na chvíľu je presvedčený, že vie čo robí a že jeho film predsa len bude hlbokým zážitkom.

V. si v mysli podržiava obraz pŕs a obraz dievčaťa v rozpakoch. Ich vzťah mu pripadá prerušený, dve odlišné veci vychádzajúce z jednej osoby majú úplne odlišnú povahu. Povaha pŕs, vystupujúcich bradaviek a husej kože je transcendentná a spätá z animálnosťou rozmnožovania a povaha rozpakov je racionálna a oddelená od telesných štiav.  Nad tým sa ako hmla v noir filmoch vznáša opovrhnutie nad Kúcanského neschopnosťou.

Podľa Kúcanského majú ženy v amerických filmoch neprirodzene veľké prsia a celkovo sú ich proporcie nerealistické. Tie pery, také pery ženy predsa nemávajú. Priemerná veľkosť ženského poprsia u štíhlych žien je podľa Kúcanského štatistiky 2 a ústa sú malé a jemne vykrojené. Zadky zase bývajú väčšie než tie v amerických filmoch. Celkovo je americká kinematografia škvár a odpad tých najnižších pudov, ktoré sa v americkej kinematografii zhromažďujú a manifestujú dekadenciu a úpadok americkej spoločnosti.

Sturmbannführer Kerbst sa nakláňa nad Evu a po stehne si rytmicky, v súlade s Kúcankého úpravou scenára, udiera jazdeckým bičíkom. Zaslúžilý umelec, ktorý Kerbsta presvedčivo stvárňuje a je v umeleckých kruhoch známy svojím artistickým napodobňovaním nemeckého prízvuku z hĺbky svojej akademickej rutiny vyvoláva realisticko-ošúchaný a komický obraz zápornej postavy. „Na Já, ales is klá, Vaš priatel je s partisanen f lese, frštehen zí?” žiadna odpoveď. Zaslúžilý umelec facká mladú herečku. Tá sa teatrálne váľa po zemi. „K-d-e su Partisanen?” Mladá herečka si užíva pľuvanec do tváre kmeťa, ktorý jej v minulom semestri poriadne znepríjemnil skúšku. Kmeť si užíva trhanie látky na hrudi mladej herečky a Kúcanský má pocit, že toto bude jeho vlastný King Kong. Evine biele prsia sa lesknú a do tváre jej padajú vlasy. Partizáni v lese sú podľa všetkého v bezpečí. Sturmbannführer Kerbst sa dotýka Eviných pŕs bičíkom. „Schone”. „Klapka!” vrieska Kúcanský v extáze.

5.

Kúcanský si je teraz istý, žiadna jednoduchá zábava nemôže ašpirovať na Kúcanského rebríček umeleckej dokonalosti. Sestrička Grázlová robí rutinné zásahy na Kúcanského tvári. Karel Gott sa pokojne prechádza po záhrade svojej vily. Sanitka rozráža nedeľnú zápchu smerom do mesta. V Kúcanského nose je zase tá vôňa mladosti,  výfukových plynov a drsného poťahu sedačiek už dávno zabudnutého trabanta. Blahosklonný jahodový cherubín zvestuje Kúcanskému správu o zázraku v Betleheme, jeho krídla sú vystlané jemnou podsadou páperia a letky roztiahnuté k letu. Doktor Stársky zavádza infúziu a unavene žmúri do svetla. Vôbec nič z Kúcanského extatickej bolesti necíti. Kúcanský je na tento mohutný cit úplne sám. Na ceste ho sprevádza len ľahká tachykardia a refluxná choroba pažeráka v súčasnosti komplikovaná akútnym krvácaním tváre, úst a nosa. Doktor Stársky pripisuje súčasné Kúcanského rozpoloženie šoku. Kúcanský však úplne zreteľne počuje lady Karneval v hlave sestričky Grázlovej a nič z toho čo by doktor označil za psychosomatické nepovažuje za výplod svojej mysle. Všetko mu to pripadá reálnejšie než skutočnosť s diaľnicou a hučiacou sanitkou. Rukami šmátra vo vzduchu a hladí neexistujúce prsia herečky, o ktoré menovaná medzitým prišla po jednej nešťastnej prehliadke žliaz. Neboli americky napuchnuté boli jemne vyklenuté a neskutočne sa hodili do Kúcanského filmu o slovenských partizánoch, ktorý napriek nim nikdy nedostal žiadnu cenu. A zaslúžil by si ju už len z úcty k ich pamiatke. Táto horkosť sa ho dotýka cez všetok ten čas čo medzitým uplynul a spôsobuje jeho telu zakrivenie, podľa ktorého ho trafikantka rozozná už z diaľky. Má to aj dobré stránky nemusí si spomínať na značku cigariet a názvy novín, všetko dostáva skoro bez slova. Kúcanský sa časom naučil mať rád tieto nedokonalosti, hoci by bol oveľa radšej laureátom nejakej, čo aj zanedbateľnej, filmovej ceny.

Ornament, kruh, figúra, všetci sa úplne nezmyselne uzavreli a Kúcanský už zdá sa nevie z tejto informácie vyčítať žiadne zmysluplné posolstvo. A ani tam v diaľke necíti V. v podstate skoro žiadne zadosťučinenie.

Autor Poviedky na piatok Rado Lipták je absolventom Stavebnej fakulty STU. Okrem literatúry sa aktívne venuje výtvarnému a hudobnému umeniu. Hrá v skupine Loops of exhaustion. Je trojnásobným finalistom literárnej súťaže Poviedka (hlavnú cenu získal v roku 2000 a prémiu v roku 1996 a 1999).