“Raus! Alle raus, und sofort!” zareval obersturmbannführer Mayer na celú miestnosť, hoci bola - až na neho - úplne prázdna.

“Raus,” povedal ešte raz potichšie, len sám pre seba, zvalil sa do svojho pracovného kresla a zadíval sa na pištoľ, ktorá ležala na stole. Vtom sa ozvali zrýchlené kroky a do kancelárie vošla jeho sekretárka Leny.

“Stalo sa niečo, herr Mayer?” spýtala sa ho opatrne.

“Nie, Leny, všetko v poriadku,” ubezpečil ju a gestom ruky jej naznačil, aby vypadla. “Choďte, choďte.”

Leny teda zavrela za sebou dvere a nechala Mayera napospas jeho myšlienkam. Mayer si až do tejto chvíle myslel, že príkazy platia bezvýhradne pre každého a pre všetko. Myšlienky z hlavy však na povel vyhodiť nedokázal.

Ešte donedávna bolo všetko v poriadku. Veď len pred dvoma týždňami sa s Gabi váľali na pláži neďaleko San Marina a užívali si dovolenky. Zvláštne, Mayera v tejto chvíli už nedokázala potešiť ani spomienka na milovanie s Gabi, ktoré bolo také úžasné a intenzívne ako so žiadnou inou predtým, Leny nevynímajúc. Gabi, žabka z úradu gestapa v Prahe, sa mu priplietla do života ako zjavenie, zázrak, ktorý sa udeje raz a viac už sa neopakuje. Ach, ako veľmi by ju chcel mať teraz pri sebe. Opiť sa, strašne sa opiť, vyspať sa s ňou a na všetko zabudnúť. Dostať totálnu amnéziu a na nič si už nikdy nespomenúť.

Po príchode z Talianska naňho čakala bežná agenda. Byť šéfom gestapa v malom sudetskom okresnom mestečku nie je nič mimoriadne. Židovskí kšeftári z geta, českí odbojári, rasové priestupky Nemcov… Čím viac ich pošlú do táborov, tým lepšie. Kým budú smradiť v jeho meste, nebude sa môcť zbaviť toho nepríjemného pocitu, ale s tým sa nedá nič robiť. Aj nadčlovek je len človek.

Mayer preto hláseniu o tom, že kdesi na hranici geta chytili človeka s nejakým motákom, spočiatku ani nevenoval veľa pozornosti. Keď ho tam zmlátili do bezvedomia, asi na to mali dobrý dôvod, pomyslel si. Starosti si začal robiť až o niekoľko dní neskôr, keď vysvitlo, že na motáku bol akýsi zakódovaný text, ktorý sa jeho ľuďom nedarilo rozlúštiť. V jeho meste sa už určitú dobu šírili správy o tom, že židáci z geta pripravujú nejakú záškodnícku činnosť. Okamžite nariadil preventívne opatrenia a tvrdé razie. Bol si vedomý, že ak prípad urýchlene nevyrieši a nepotrestá hlavných vinníkov, obujú sa do toho ľudia z Prahy a jeho odstavia ako neschopného a možno ho dokonca vykopnú z úradu.

O svoje miesto prísť rozhodne nechcel. Jeho kariéra bola ukážkovým príkladom toho, ako sa aj miestny rodák zo Sudet môže presadiť v ríšskom úrade. Keď sa totiž sudetské a neskôr aj zvyšné české územie začlenilo naspäť do ríše, mnohí Sudetskí Nemci začali šomrať na to, že boli do miestnych úradov dosadení ľudia z altreichu. A väčšinou šlo o osoby, ktoré pre svoje nedostatky nenašli uplatnenie ani v predvojnovom Nemecku, ani v pripojenom Rakúsku.

Mayer bol na svoju kariéru právom hrdý, veď sa vypracoval z úplného nímanda, človeka z rodiny malomestského intelektuála, ktorý nikdy neuznával Hitlerove nadprirodzené schopnosti a právo všetkých Nemcov na život v jedinej ríši.

Za samotný zázrak považoval Mayer aj to, že sa presadil aj napriek svojmu úbohému a tuctovému sedliackemu menu. Bol rozhodnutý, že keď sa bude mať znova narodiť, vyberie si zásadne iba árijských rodičov s poriadnym nemeckým priezviskom. Páčilo by sa mu napríklad meno Kraft. V tom slove je ohromná sila. Pravé nemecké ostré er. A je to úderné. Neústupné. Ako keď sa vysloví meno Hitler alebo Himmler, Rommel či Heydrich.

Chytil do ruky zbraň a obzeral si ju.

Tých niekoľko znakov z motáku mal stále pred očami, vedel by ich teraz spamäti odrecitovať. Zaklonil hlavu a zašeptal: “É štyri, cé päť, jé ef tri, jé ef šesť, é päť, jé dé päť, jé cé tri, é šesť.”

Mayer v tejto chvíli nemohol ani tušiť, že o niekoľko dní získa v pražskom gestape tých pár písmen a číslic posmešný názov “sudetská šifra”.

Prečo na to neprišiel sám, kým ešte nebolo neskoro? Prečo?

Nechcel dopustiť, aby sa do prípadu vložilo pražské gestapo, lenže jeho ľudia ani po štyroch dňoch nedokázali šifru rozlúštiť. Jediné, na čo prišli, bol fakt, že bola šifra napísaná dvoma rôznymi rukopismi.

Rozhodol sa teda, že sa pôjde na toho človeka osobne pozrieť do väzenskej nemocnice. Vzal so sebou aj svojho zástupcu Erwina Schulza, mladíka, ktorý mu pripomínal jeho samotného spred desiatich rokov. Angažovaného, horlivého, poctivého a dôsledného. Takého, akým má pravý Nemec byť. Erwin Schulz viedol prípad od začiatku, teda odvtedy, čo bol Mayer ešte na dovolenke.

“Skúšali ste ho vypočúvať?” spýtal sa Mayer Schulza cestou do nemocnice.

“Nie, pane, je predsa v bezvedomí.”

“Myslím ešte predtým, než do toho bezvedomia upadol.”

“Nie, akosi… on pri zatýkaní kládol odpor, takže bol spacifikovaný a takto to dopadlo.”

“V hlásení píšete, že pri sebe nemal žiadne doklady.”

“Áno, pane, žiadne.”

“Nevieme teda, či je to žid, Čech alebo Nemec.”

“Nie, pane. Hviezdu prišitú nemal.”

“A čo antropometria?”

“Bol pri ňom jeden odborník a povedal, že takmer s istotou nejde o Nemca.”

“To je dobre. Ešte to by nám tak chýbalo.”

Mayer si od tejto návštevy nič mimoriadne nesľuboval. Len dúfal, že ho niečo osvieti, alebo že svojou prítomnosťou nejako preberie toho chlapíka z bezvedomia, aby ho mohli predviesť na výsluch.

Pred dverami do nemocničnej izby stáli dvaja vojaci, ktorí Mayerovi takmer naraz zasalutovali. Vnútri bola sestra, ktorá práve dávala pacientovi infúziu. Mayer jej jediným gestom naznačil, aby to dokončila a zmizla. Podišiel k posteli a keď zbadal jeho rozbitú tvár, zalapal po dychu. Hlava sa mu trochu zatočila, takže sa musel zachytiť nočného stolíka a zhodil pritom pripravenú fľašu s infúziou.

“Čo je vám, herr Mayer?” spýtal sa ho Erwin Schulz, pretože Mayerova tvár bola náhle taká bledá a vystrašená ako nikdy predtým.

“Nič, Schulz,” prekonával Mayer svoju slabosť, “prišlo mi len trochu nevoľno z tohto vzduchu a z tohto prostredia.”

“Otvorím okno,” ponúkol sa Schulz.

“Dobre. A potom ma tu nechajte osamote.”

“Ako prosím?”

“Vravím, aby ste šli von,” povedal Mayer už celkom nekompromisne.

Mayer stál odrazu zoči-voči svojmu otcovi, ktorého tak z duše nenávidel. Konečne však vedel svoju nenávisť pomenovať. Jeho otec bol nielenže nepriateľom ríše, zradcom, ktorý paktoval s tými židákmi a Čechmi, ale - čo bolo možno ešte horšie - neuveriteľne ohrozil celú Mayerovu pozíciu. Všetko, na čom Mayer od svojej mladosti tak ťažko a úzkostlivo pracoval.

Zrazu ďakoval prozreteľnosti, že sa postarala o to, aby táto beštia pri zatýkaní neprehovorila. A teraz, aby neprehovorila už nikdy viac.

O tri minúty bolo po všetkom. Mayerov otec mal vankúš zase pod hlavou a s takmer nezmeneným výrazom vo svojej dobitej tvári ležal spokojne, potichu a vyrovnane.

“Tak čo, herr Mayer?” spýtal sa Schulz Mayera, keď vyšiel z izby von na chodbu.

“Nič,” odpovedal sucho, “obávam sa, že ten už nám nič nepovie.”

Mayerovi bolo jasné, že sa môže zachrániť len za cenu určitých obetí. Nikto nesmie objaviť akúkoľvek súvislosť medzi ním a tým mužom z nemocnice. Prípad odloží a pokúsi sa cez nejaké konexie dosiahnuť, aby sa do toho nevložila pražská centrála. Krutými represiami pritom určite vystraší všetkých, ktorí doteraz čo i len pomysleli na nejaký odboj či povstanie v gete.

Najväčšiu starosť mu robil ten mladík Schulz. Doposiaľ sa ho snažil podporovať, učiť a usmerňovať, v žiadnom prípade v ňom nevidel konkurenciu či niečo podobné. Schulz bol typický snaživý zajac, lenže zároveň bol aj veľmi ctižiadostivý a to si začal odrazu Mayer celkom jasne uvedomovať. Keby mal ten mladý i tú najmenšiu príležitosť, pomyslel si, potopil by ma.

Okolo polnoci mu zazvonil telefón. Nezobudil ho, pretože spať aj tak nedokázal.

“Herr Mayer,” ozval sa Schulzov vzrušený hlas.

“Áno?”

“Prepáčte, že vám volám takto neskoro, ale zrejme som v našom prípade prišiel na niečo veľmi dôležité. Niečo, čo by od základu zmenilo celé vyšetrovanie.”

“Dobre Schulz, už ste o tom s niekým hovorili?”

“Nie, pane, myslím, že najprv by ste sa to mali dozvedieť predovšetkým vy.”

Mayera oblial studený pot.

“V poriadku. Kde ste teraz?”

“Doma. Bol som dnes v nemocnici po jeho veci a našiel som tam niečo zaujímavé, niečo, čo sme prehliadli. Je to…”

“Dobre,” prerušil ho Mayer. “Nikam nechoďte a nikomu nevolajte, o chvíľu som u vás.”

Rýchlo sa obliekol a opäť ďakujúc prozreteľnosti za jej vernú veľkorysosť zmizol v tmavých uličkách mesta.

“Herr Mayer,” oslovil ho netrpezlivo Schulz už vo dverách svojho bytu, “tak trochu sa obávam, že z toho bude škandál.”

“Pssst,” dal si Mayer prst pred ústa, “tu nie, poďme dnu.”

Len čo však za sebou zavrel dvere, vytiahol z vrecka nôž a niekoľkokrát ním bodol Schulza zozadu do chrbta. Ten sa ešte stihol otočiť a s nechápavým výrazom v tvári sa pozrel Mayerovi do očí. Potom sa mlčky zosunul na podlahu a beznádejne sa snažil prísť na to, čo sa deje.

“Prepáč mi to, Erwin,” povedal mu Mayer takmer otcovsky. “Nemal si sa to nikdy dozvedieť.” Bolo mu Erwina Schulza ľúto. Ale keby sa to prevalilo, seba samotného by mu bolo ľúto ešte viac.

Vtedy si všimol, že Schulz čosi zviera v pravej ruke. Sklonil sa k nemu, aby sa na to pozrel. Takmer bezvládny Schulz otvoril dlaň a vypustil z nej do kaluže vlastnej krvi vreckovku s emblémom šachového koňa.

“Pane,” povedal Mayerovi skoro nečujne, “vy ste nikdy nehrali korešpondenčný šach?”

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA.

Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka

SME 6. 5. 2005