Ten deň bol pre Kláru výnimočný. Rozmýšľala, kedy naposledy cítila podobnú radosť. Či to bolo pred dvadsiatimi piatimi rokmi, keď sa vydávala, alebo niekoľko mesiacov nato, keď sa jej narodil Jakub. Alebo keď sa tešila na prvé Vianoce vo vlastnom dome, to mal Jakub už takmer štyri roky. Spomenula si, ako sa jej vtedy stratil v kostole. S akousi samozrejmosťou predpokladala, že bude pri betleheme, pretože tam to pred Vianocami ťahalo všetky deti. Prehľadala však bezvýsledne takmer celý kostol. Keď sa skončila omša a ľudia sa začali hrnúť von, zmocnila sa jej panika. Chvíľu stála vonku a sledovala, či ho nezbadá vychádzať, ale chlapca nebolo. Úplne zúfalá vbehla dnu a zamierila priamo do sakristie. Tam ho našla. Sedel na rukách jedného z rehoľníkov, ťahal ho za bradu a chichotal sa.

Pri tej spomienke sa usmiala. Vysvitlo, že tie kresby, ktoré boli akousi obrazovou objednávkou vianočných darčekov, priniesol Jakub osobne adresátovi. Všimli si ho, keď sa snažil strčiť nejaký počmáraný papier do škáry pod drevenou sochou Krista Spasiteľa.

Povzdychla si. Nebolo možné myslieť na tieto krásne roky a zároveň nemyslieť na to, čo bezprostredne nasledovalo. Manželova tragická smrť, Jakubove problémy v škole, jeho komplikované dospievanie sprevádzané striedaním apatických a agresívnych nálad, jeho výtržníctvo a hráčska vášeň a napokon to vlámanie do ich domu. Vyšetrovateľ nepotreboval ani dva dni nato, aby zistil, že za celým prípadom stojí Jakub so svojimi kamarátmi. Kláru to poznačilo. Nemohla spávať, takmer nič nejedla a schudla skoro o desať kíl.

Skutočne to boli veľmi ťažké roky a ona sa za Jakuba každý deň modlila, dohovárala mu, plakala a prosila ho. Nemohol si nájsť prácu, túlal sa po rôznych nočných podnikoch, kde prepil a prehral veľké sumy peňazí, ktoré mu vlastne ani nepatrili. Jedného dňa sa však jednoducho zbalil a oznámil, že odchádza. Kamarát z hlavného mesta mu ponúkol prácu s možnosťou bývania v ubytovni. Kláru to trochu prekvapilo, ale čoskoro pocítila úľavu. Uvedomila si, že ju tie roky neuveriteľne vyčerpali a ona strašne zostarla.

Jakub bol preč už takmer rok a odvtedy sa ani raz neozval, nezavolal ani neposlal list či pohľadnicu. Nevedela o ňom vlastne nič, kde je, čo robí a či vôbec ešte žije.

Až dnes.

Sedela v kuchyni už aspoň dve hodiny a nemohla sa od toho kúska papiera odpútať. Priťahoval ju, akoby to bol nejaký magický talizman.

Každý deň prosila Boha, aby sa Jakub konečne zmenil a aby sa z neho stal poriadny človek. Modlila sa za jeho obrátenie, niekedy dokonca dlhé hodiny kľačala pod krížom, kým neupadla do spánku.

Zrazu mala chuť spievať. Cítila v sebe úžasnú energiu, takmer sa vznášala a ďakovala Bohu, že ju nakoniec predsa len vypočul.

Všetky slová už vedela naspamäť, ale aj tak ju čosi nútilo, aby si ich čítala zas a znova. Jakub písal, že stretol fantastických ľudí, že má prácu a že konečne našiel zmysel života. Písal, že sa ju chystá navštíviť a nech sa pripraví na veľké prekvapenie.

Snažila sa to tajomstvo rozlúštiť. Aké prekvapenie? Jakub nepríde sám! Napísal jej predsa “prídeme”. Ale kto je ten druhý? Fantastickí ľudia - práca - zmysel života. Vychádzalo jej z toho iba jediné: Jakub sa zaľúbil.

Čím viac nad tým Klára uvažovala, tým sa jej to zdalo jasnejšie. Čoraz viac sa utvrdzovala v myšlienke, že Jakub príde s nejakým mladým pekným dievčaťom. Musí to byť niečo vážne, napadlo jej, keď píše o tom, že našiel zmysel života. Vedela, že práve žena, do ktorej je muž bezhlavo zaľúbený, ho dokáže zmeniť na nepoznanie. Áno, ale čo je na tom také neobvyklé, že ju už dopredu pripravuje na veľké prekvapenie? Veď zopár dievčat mal aj doma a kým bol zaľúbený, správal sa dokonca celkom únosne, ale nikdy nie takto. Akoby to ani nebol on.

Nemohla sa ubrániť myšlienke, že Jakub sa chystá oženiť. Toto bolo jediné rozumné vysvetlenie. Jediné.

Vo štvrtok večer nemohla zaspať. Neustále si predstavovala budúcu nevestu. Určite je pekná, veď aj jej Jakub je po svojom otcovi vzhľadný muž, zaiste by si vybral iba peknú a inteligentnú ženu. Takú, čo by sa o neho vedela postarať a dať mu aj to posledné. Vedela by variť, ovládala by domáce práce a dokázala by popri tom vychovávať deti…

Kláre to náhle celé preletelo hlavou. Deti!

Posadila sa.

Čo ak je to dievča už v druhom stave?

Jej pozornosť sa upriamila na vnúčatá. Mali by byť aspoň tri. Ona sama chcela mať viac detí, ale nikdy sa jej to nesplnilo. Ak budú bývať v hlavnom meste, budú k nej môcť chodiť aspoň na víkendy. Nie je to predsa až tak ďaleko a dom je dosť veľký, záhrada pre deti úplne ideálna…

Zaspala až niekedy nadránom a zobudila sa niečo po desiatej. Pohľad na hodiny ju vystrašil - mali prísť na obed a ona ešte nemala nič pripravené. Obliekla sa a utekala do kuchyne.

Jedlo bolo takmer hotové. Rozmýšľala, kedy naposledy varila pre troch. Znova zablúdila v myšlienkach do čias, keď ešte žil jej manžel a Jakub bol tým malým chutným chlapcom, čo naháňa po dvore mačky a šokuje okolie svojimi zvedavými otázkami. Teraz už celkom iste vedela, že sa to čoskoro vráti.

Prestrela pre troch.

Bolo približne pol jednej popoludní, keď pes odrazu ožil a vyrútil sa smerom k vchodovým dverám. Klára náhle zadržala dych. Všetky jej očakávania posledných dní vyvrcholili. Umyla si ruky a utierajúc si ich do zástery, ponáhľala sa za psom. Cítila, ako jej krv pulzuje celým telom a v ušiach celkom zreteľne počula tlkot svojho srdca.

Otvorila dvere.

To, čo bezprostredne nasledovalo, ju úplne ochromilo. Oproti nej stáli dvaja zarastení mladíci oblečení do dlhých hnedých sután.

Prešli asi tri sekundy, kým si uvedomila, že jedným z nich je jej vlastný syn.

Celý svet sa náhle strašne spomalil a ona už iba nejasne vnímala, ako ju silno objal a naliehavo prosil o odpustenie. Ako jej predstavil toho druhého a ako vravel čosi o tom, že ho pred časom prijali do rehole.

Ešte raz sa k nemu privinula a ticho, veľmi tichučko sa rozplakala.

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka

SME 30. 9. 2005