Grendel je prvým žijúcim autorom nášho seriálu, ale do svojho rodného mesta chodí vraj tak dvakrát do roka, takže na exkurziu sa vyberáme s ďalším levickým rodákom, vydavateľom Kolomanom Kertészom Bagalom. „Je to ospalé malomesto, ktorého život plynie skôr pod povrchom,” hovorí Kali. „Myslím, že staršie dejiny mesta, keď sa úspešne bránilo proti Turkom, sú zaujímavejšie ako nové.”

Povesť o husiach

Levice ležia na doske, ktorá siaha až do Maďarska. Kopec nad nimi sa čnie do výšky necelých troch stovák metrov nad morom a hrad leží ešte nižšie. Kopček, na ktorom je postavený, však stavitelia využili tak umne, že Turci s ním mali v roku 1587 veľké problémy a museli odtiahnuť, aby ho obsadili až v roku 1663.

Už o 224 dní ho však oslobodila cisárska armáda. Kali Kertész rozpráva povesť, podľa ktorej dali signál na vhodnú chvíľu levické dievčatá, ktoré robili slúžky na hrade - tým, že cez múry prehodili živé husi. „Táto povesť však vznikla asi preto, že levické jarmoky boli odjakživa vychýrené práve husami. A Levičania si takto robili reklamu.”

Zvyšky hradu sú pôsobivé. Oveľa menší dojem robí na človeka Námestie hrdinov, akési nepatrične obrovské. Z pomníka odmontovali hviezdu, takže ostal len stĺp. Priestor pôsobí dojmom, ako keby na ňom mali robiť vojenské prehliadky, ale pravdou je, že sa tu tradične konali veľké jarmoky (aj s tými husami). To je však minulosť. Podľa najnovších informácií má námestie prejsť kompletnou revitalizáciou a zmeniť sa na oddychovo-spoločenskú zónu.

Iné mesto

Kali si ide čosi vybaviť na úrady, tak ho čakám v kaviarni v hoteli Lev. Budova bola kedysi centrom kultúrneho života. Sedím tu trištvrte hodiny sám. „Ľudia chodia, ale hlavne až večer,” hovorí čašníčka. Mimochodom, lev je aj v erbe mesta. „Levice sa pôvodne v historických análoch volali O Leua, maďarský názov je Léva, čo nič neznamená, takže to asi pochádza zo staroslovienčiny a znamená, že Levice ležia na ľavej strane Hrona.”

K tomu Hronu chodil malý Lajos Grendel s otcom na ryby, ale rieka tečie niekoľko kilometrov od mesta, tak chodili vlakom. „Raz sme zmeškali posledný vlak z Kalnej nad Hronom a večer sme šliapali domov peši deväť kilometrov,” spomína spisovateľ, s ktorým sa neskôr stretávam v Bratislave v jeho obľúbenej kaviarni.  „Dnešné Levice však už nie sú mestom z mojej mladosti. V 70. a 80. rokoch v centre zbúrali skoro všetko okrem kostolov, námestia a zopár starších budov. Ale detstvo som tu prežil pekné.”

Identita

Na jednej strane paneláky, na druhej nízke jednoposchodové domy. Medzi nimi sa zachovali aj ulice zložené z rodinných domčekov vidieckeho typu. Identita mesta, to je otáznik, ktorý sa vynára pri blúdení medzi tým všetkým. Je to mesto, ktoré akoby sa nerozhodlo, čím chce byť, nebuchlo päsťou po stole a nepovedalo „takto to bude”.

V tomto kontexte je už celkom príznačné, že počas existencie slovenského štátu sa ocitlo na maďarskom území a, ako píše Grendel v próze Odkundesi, „dostalo sa zo srdca jedného štátu do kúta iného, hoci ním ani nepohli z miesta. Časť obyvateľov ušla a tí, čo prišli namiesto nich, zakrátko si tiež začali lámať hlavy, ako by mohli mestu ukázať päty. Aby to neurobili, získali rozličné výhody a odmeny. Štát im pridelil pôdu, ustanovil ich do vysokých úradov, zveril na nich verejnú správu, železnicu, obchod, vyvlastnil pre nich najkrajšie domy.”

Pekné posmrtné rodinné domy sú aj na cintoríne. Krypty veľkosti chatiek a výpravné náhrobky. Cintorín ukazuje niekdajšiu hrdosť mesta. Ten židovský je v dezolátnom stave.

Kazisveti

Peknou dominantou je pedagogická stredná škola na kopčeku nad námestím, stavba ako z filmu o Harrym Potterovi, a obrovský park v centre mesta je už úplne úžasný (Levice si navždy zapisujem do hlavy ako „to mesto s parkom”), ale teraz obchádzame dominantu smutnú - synagógu z 50. rokov 19. storočia. Vraj sa má zrekonštruovať, ale zatiaľ nič nepripomína ani náznak stavebných prác.

Počas socializmu slúžila táto krásna budova ako sklad nábytku a vtedy sa zdevastovala najviac. Po revolúcii ju občas na špeciálne predstavenia využívali divadelníci, ale dnes priam hrozí zrútením. Komunisti napáchali na Leviciach aj ďalšiu škodu, zlikvidovali unikátnu sústavu deviatich rybníkov. Niekoľko z nich vypustili, zasypali a postavili na nich panelákové sídliská pre budovateľov a zamestnancov atómovej elektrárne Mochovce.

Volajú sa Rybníky, očíslované sú od 1 po 5. Rybníky ostali tri. Ďalšie sídlisko sa volá Vinohrady. Samozrejme, preto, že stojí na mieste vyklčovaných vinohradov a je ďalšou neveselou dominantou mesta.

Čo je levické

Blížime sa ku kopcu Vápnik, ktorému nikto nepovie inak ako Šiklóš. Zaručuje výhľad široko-ďaleko. Počas druhej svetovej vojny si na ňom dal maršal Malinovskij postaviť drevenú pozorovateľňu. Dnes je na tom mieste vyhliadková veža.

A tam hore, hľadiac na farebné obdĺžniky polí a rovnobežky vinohradov, človek nájde stratené kľúče od mesta. Nie sú v meste samotnom, ale v pôde.

Levičania boli vždy vinári, vo vinohradoch trávili veľa času; vinohradnícke domčeky, zvané hajloky či hajlochy, sú navidomoči útulné. Vzťah k zemi, kalvínska tvrdosť, pretavená do voňavého vína, toto je duch miesta.

Kali rozpráva príbeh svojho starého otca, gazdu: keď mu pri združstevňovaní v 50. rokoch zobrali polia, povedal, že do družstva nepôjde a zvyšok života robil kamenára v kameňolome. Ťažil zlatý ónyx. Toto je pre Levice to, čo trdelníky pre Skalicu alebo keramika pre Modru. Zvláštny priesvitný travertín je svetová rarita. Jeho ťažbu však zastavili, údajne pre zlú geologickú situáciu.

Mier

„Levice boli vždy multikultúrne mesto,” hovorí Lajos Grendel, spisovateľ, ktorý píše v maďarčine a od vysokej školy žije v Bratislave. „Žiadne konflikty medzi Levičanmi hovoriacimi po slovensky a po maďarsky neboli. Niekedy sme si ani neuvedomovali, kedy hovoríme po slovensky a kedy po maďarsky. Dnes už však Maďari v Leviciach predstavujú menšinu. Veľkú časť vysťahovali v roku 1945 a namiesto nich prišli maďarskí Slováci, ktorí však často ani nevedeli po slovensky. V 70. rokoch tiež prišlo veľa prisťahovalcov, mesto sa strojnásobilo.”

Bavíme sa o písaní. Postavy v Grendelových prózach nemajú živé vzory, spisovateľ si ich ako homunkulov stvoril z esencie malomesta. A tak sa do románov dostala aj ich živná pôda. Každé miesto, kde žijú ľudia, si zaslúži zvečnenie.

Marián Jaslovský
SME, 11.9.2009