Režisér Kerata písal v lete divadelné hry, teraz pripravuje román

Tvorivosť, bláznovstvo a hravosť je v každom človeku, hovorí rozhlasový režisér LACO KERATA.

Kedy ste sa rozhodli písať, čo bolo prvotným podnetom?

„Ten moment si presne nepamätám. Do svojich tridsiatich rokov som o tom ani neuvažoval. Keď som začal robiť v divadle Stoka, tak sme si povedali, poďme robiť vlastné veci. Začalo to textom piesní, dialógom a pokračovalo našimi divadelnými hrami.”

Spomínali ste, že každé leto ste napísali jednu divadelnú hru.

„Leto je predsa len taký čas, keď je viac pokoja, tak človek môže zrealizovať veci, nad ktorými celý rok rozmýšľa. Toto leto som si povedal, že nebudem robiť divadelnú inscenáciu, ale román – o človeku, ktorý má vo svojom živote už niečo za sebou.”

Sú tam aj nejaké autobiografické črty?

„Vždy hovorím, že to, čo písem, je absolútna fikcia. Ale tí, čo ma poznajú, tam vraj nachádzajú aj podobnosti. Autobiografické to nie je, ale určite je tam moja optika, môj vlastný pohľad na svet.”

Môže si spisovateľ dovoliť v lete dovolenku aj od písania?

„Nie celkom. Ak dva dni nepíšem, mám strach, či budem vedieť ten tretí pokračovať.”

Básnik Ivan Krasko vraj písal poéziu, keď bol nešťastný a písať prestal, keď sa oženil. Tvoríte skôr v dobrých či horších chvíľach života?

„Neviem to tak jednoznačne pomenovať, je to pretlak nápadov a predstáv, inšpirujú ma veci, ktoré okolo seba vidím, ale aj čítam. Teraz čítam poéziu básnika Josipa Brodského. Písanie je pre mňa najmä únik do mikrosveta od každodennej reality. Nie som typ človeka, ktorý má dopredu vymyslený príbeh, veľmi sa spolieham na podvedomie, lebo v tom podvedomí je ukrytých veľa zaujímavých vecí. Potom to samozrejme človek aj koriguje, ale netreba sa báť tej hravosti, netreba sa báť podvedomia.”

Venujete sa rozhlasovej réžií, dabingu, píšete, boli ste kľúčovou osobou v kultovom bratislavskom divadle Stoka. Čo je Vám najbližšie?

„Keby som mohol, tak by som nerobil nič iné len divadlo. Je to úžasná vec, je to stvorenie zvláštneho a imaginárneho vesmíru. Divadlo Stoka bol pre mňa obrovský ľudský zážitok, z ktorého stále čerpám. Malo pre mňa zmysel žiť a tvoriť, keď toto divadlo fungovalo, prešli sme celú Európu, hrali sme v Izraeli, v USA. Leto bolo pre nás špecifické, divadelné prázdniny sme mali v júli a v auguste hrali večerné predstavenia. Hrali sme aj predstavenia, ktoré neboli viazané len na slovenský jazyk, ale aj na anglický. Chodievali k nám aj turisti, jednoducho, aj v tom lete to bol super.”

Aby prišli dobré nápady, potrebuje človek vo svojom živote veľa podnetov?

„Ja osobne žijem taký bežný každodenný život. Človek môže mať aj jednotvárny život, ale stačí bohatá fantázia a aj v písaní môže napĺňať svoje sny a predstavy.”

Má každý v sebe talent na to, aby mohol tvoriť či vytvoriť niečo hodnotné?

„Tvorivosť a kreativita je daná každému človeku, ide len o to, či sa rozhodne venovať umeniu a kultúre. Vymýšľanie a vynachádzavosť sú však súčasťou akejkoľvek práce, ktorú robíme. A hravosť je veľmi dôležitá pre ľudskú civilizáciu, môžeme preklenúť veci, o ktorých si myslíme, že pri nich nemáme dostatočnú silu.”

Často sa hovorí, že kultúra je v dnešnej spoločnosti na chvoste záujmu. A spoločnosť preto hrubšia, menej citlivá. Ako to vnímate Vy?

„Toto je ten problém súčasnej spoločnosti, že sme technicky zdatní, sme šikovní, ale myslím, že morálne sme na tom veľmi zle a to je preto, že nie sme schopní vnímať kultúru. Istý deficit etiky, morálky, s tým súvisí. Keby ľudia viac čítali a vnímali príbehy o zle a dobre, tak by boli v skutočnom živote možno lepší.”

Zhovárala sa Soňa Gyarfašová
SME 17. 8. 2013