Vlastne ani neviem, ako a kedy som na ten nápad prišiel. Asi ma k nemu priviedlo bezcieľne túlanie sa medzi útulne zariadenými interiérmi v spoločnosti ďalších chodcov, neúnavne zapisujúcich a kombinujúcich súpravy nábytku s ceruzkami s nápisom ÖLLa. Vôňa dreva a závesy splývajúce až na zem, série detských izieb s rozsvietenými elektrickými mesiacmi a knižkami v nejakom bezpredmetnom severskom jazyku, moderne vyzerajúce nemecké stojany a police vyrábané v Číne, hliník a javorové dyhy, žiarivé kuchynské linky, útulné hniezdočká ako stvorené na sledovanie televízie, mäkké napodobeniny tigrích kožušín s dobromyseľnými tvárami odratých milujúcich tigrov, baliaci papier s tajnými znameniami (v podobe snehových vločiek a veselých senilných starcov s bielymi bradami) privolávajúci ešte stále vzdialené Vianoce, poháre s modrými bublinkami, gauče a pohovky žiariace čistotou, strohé a magické lampy usporiadané ako prízračný les, svietniky dychtiace po voňavých sviečkach, tapety a presklené stoly čakajúce na príchod majiteľov, ktorí akosi čudne meškajú, oceány dreva a zálivy papiera.

To všetko v mojich očiach malo síce nejaký zmysel, ale niečo tomu ešte stále chýbalo.

Na prvé inzeráty reagoval len málokto. Raz v noci telefonovala nejaká opitá žena, ktorá mi ponúkala manželstvo. Inokedy zas istý ostýchavý muž neprišiel na stretnutie, ktoré sme si dohodli a vyhovoril sa na akúsi tropickú chorobu. Ale postupne sa všetko začalo rozbiehať. Stačilo iba zavolať.

“Máte katalóg Leto 2005?” spýtal som sa ledabolo.

“Áno…” ozvalo sa zvyčajne z druhej strany.

“Počúvam.”

“Je to… strana 61. Nechaj to tak, miláčik, povedala som 61! Osemdesiat trojku si dáme nabudúce!”

Nalistoval som si to. “Obývačka Sigurdsohn? Poťahy z napodobeniny hadej kože, chrómový stolík s tvrdeným sklom, a tak ďalej?”

“Hej… Je to drahé?”

Vďaka účinným bezpečnostným opatreniam si len málokto všimol nenápadné skupinky postávajúce pred hlavným vchodom. Mali sme dohodnuté tajné znamenia, celé série tajných znamení. Vhodnými na tento účel sa stali napríklad aj obyčajné staré noviny či leukoplast umiestnený na určitom mieste na tvári, alebo rukavica na ľavej ruke.

Až potom sme vkročili dovnútra. Naoko sme vyzerali ako obyčajní zákazníci, ktorí si prišli vybrať zariadenie bytu. Mal som podchytených niekoľko zriadencov, ktorí beztak unudene postávali na každom rohu v červeno-modrých overaloch. Dostávali svoju províziu, aby si nič nevšímali a svoju úlohu plnili naozaj vynikajúco.

Záujemcovia patrili do troch skupín. Keď som už z diaľky zbadal muža a ženu v spoločnosti poskakujúcich detí, ktoré v rukách žmolili staré noviny z minulého štvrtka, okamžite som vedel, že majú záujem o Teplo rodinného kozuba. Ponúkal som im hodinu v interiéri podľa vlastného výberu. Vždy mi ich bolo tak trochu ľúto. Vedel som, že sa konečne raz odhodlali vyliezť zo svojho tmavého panelového bytu a aspoň na chvíľu mať pocit, že sa majú dobre. Často som pozoroval, čo budú robiť. Žena väčšinou na úvod začala premiestňovať nábytok, muž nechal chvíľu po sebe skákať deti, sediac v pohodlnom kresle, z ktorého sa mu nechcelo vstať ani po uplynutí časového limitu, čítal si noviny, pil z fľaše pivo, ktoré si doniesol v igelitovej taške a túžil po cigarete (fajčenie bolo z hľadiska bezpečnosti prísne zakázané). Žena so žiarivými očami rozoberala prednosti niektorých poťahov z hľadiska výskytu roztočov a prachu… A potom sa obaja oddali tichu a nude, čo bolo obvykle znamením, že dokonale splynuli s prostredím.

Postupom času som si začal byť vedomý tohoto rizika a pre stálych klientov som väčšinou nechal umiestňovať do interiéru aj funkčný televízor. Dbal som však na to, aby ho objavili sami. Väčšinou sa im to podarilo za päť až sedem minút. Pri sledovaní televízie plodne strávili svoju hodinu.

Mladá žena s mužom, ktorí napäto postávali celkom vzadu pri parkovisku, svedčili o tom, že pôjde zrejme o záujemcov o Intimitu. ÖLLa sa len tak hemžila nevyužitými, čistými mäkkými posteľami, ku ktorým som postupne nenápadne obstaral aj diskrétne závesy a paravány. Alebo som prostredníctvom zriadencov usmernil ich uloženie na menej viditeľné miesta opatrené nápisom, ktorý informoval okoloidúcich, že: Tento priestor pre vás momentálne aranžujeme. Čo sa dialo v najhlbšej “intimite” mojich klientov, to ma už nezaujímalo. Dôležité bolo, že opúšťali obchodný dom ÖLLa spokojní a šťastní a vyhýbali sa môjmu súhlasnému a povzbudivému pohľadu, vyzývajúcemu k ďalšej návšteve hniezdočka lásky.

Muž v obleku a dáma v slávnostnej toalete mali záujem o tretiu atrakciu Romantickú večeru vo dvojici. Tu bol časový limit najdlhší - zvyčajne sme začínali dve hodiny pred záverečnou. Ponúkal som starostlivo vybrané menu, ktoré sme si telefonicky dopredu dohodli. Po zvyčajnom odložení ratolestí do detského kútika som ich obradne uviedol do separé, ktoré pred zvedavými pohľadmi strážil jeden z oddaných zriadencov a ponúkol som im šampanské. S klasickým želaním: “Cíťte sa tu ako doma!” som sa vzdialil a nenápadne som opustil obchodný dom.

Občas sa, pravdaže, stalo, že si tu v návale iných povinností niekto niečo zabudol. Dámske pančušky, ktoré som jedného dňa objavil zapadnuté v posteli Smilmö, mi vnukli veľkolepú myšlienku. Zrazu som nadobudol dojem, že je veľká škoda, ak sa na podujatiach zúčastňuje len úzky okruh ľudí. Nájdené kusy šatstva som teda začal rozpredávať chtivým záujemcom, ktorí sa na inzeráty hlásili v obrovských množstvách, takže som čoraz častejšie musel siahnuť po drobných krádežiach, ktoré však vždy boli v záujme veci. Pri opakovaných návštevách som okradnutým dával vysoké zľavy a ubezpečenie, že ich veci určite nájdeme. Mnohí sa však, s prihliadnutím na chúlostivosť situácie, o ne vôbec neprihlásili. Takže povesť môjho podniku zostala neporušená.

A ponuku služieb som obohatil ešte o jeden atraktívny prvok. Všade, kde sa dalo a kde nehrozilo odhalenie, som namontoval miniatúrne kamery. Na platenej webovej stránke s názvom Super Reality šou mohli klienti v priamom prenose sledovať, čo všetko sa deje počas pobytu mojich zákazníkov v obchodnom dome ÖLLa, samozrejme, diskrétne.

Moja firma utešene prosperovala, takže po čase som si mohol dovoliť prenajať kanceláriu hneď vedľa sekretariátu riaditeľa obchodného domu ÖLLa. A s pánom Ohlsonom sa z nás stali priatelia. Chodievali sme spolu na obed do reštaurácie na prvom poschodí a v družnom rozhovore sme stávali v rade na nejakú severskú špecialitu. Nevedel, čím presne sa zaoberám, ale moje tajnostkárstvo plne rešpektoval. Tušil len, že predmetom mojej činnosti bude niečo naozaj delikátne. Keď na to prišla reč, vždy pobavene a sprisahanecky žmurkal.

Mŕtvolu muža, zabaleného do ružovej prikrývky, som objavil celkom náhodou, pri rutinnej kontrole pripravenosti interiéru pre ďalších klientov. Ležal za posteľou a v hlave mal veľkú dieru, ktorou mu vytekala zasychajúca krv. Vedľa neho bola pohodená čierna kovová socha s ťažkým podstavcom, predstavujúca muža a ženu v ľúbostnom objatí. XÄNTRA, design: Anna Sjöström, mosadz, lak hlásal biely štítok na podstavci. Made in India. Zababraná od krvi.

Už neraz mi pri pohľade na túto skulptúru napadlo, že by sa výborne hodila na prerazenie lebky, ale až teraz som sa presvedčil, že funguje naozaj dokonale. Poutieral som ju v rýchlosti vreckovkou a položil som ju na miesto, kam patrila. Muža som znovu prikryl ružovou prikrývkou a vstal som. Obzrel som sa, či ma niekto nevidel a špičkou topánky som černejúcu tekutinu rozmazal po dlážke. Posunul som telo bližšie k posteli a hodil som naň pre istotu ešte perinu z vedľajšej postele. Zanechal som ho napospas náhodným návštevníkom obchodného domu ÖLLa. (“Aha, mami, celkom ako živý!”)

Vedel som, že kamery namontované po celom interiéri budú fungovať, až keď prídu klienti, ale pre istotu som zamieril do svojej kancelárie. Zriadenci v červeno-modrých overaloch ma cestou zdravili a snažili sa nezáväzne konverzovať. Zaujímali sa, či sa cítim dobre, lebo som v tvári akýsi bledý. Vždy som ich však s úsmevom odbil. V takýchto okamihoch je výsostne dôležité, aby vás neovládla panika.

V kancelárii som vybral pásky zo všetkých rekordérov, ktoré nahrávali záznamy kamier a nahádzal som ich do veľkej papierovej tašky s nápisom ÖLLa. Pozhasínal som všetky svetlá a vykĺzol som von.

Ignoroval som dvojicu postávajúcu pred vchodom obaja držali v rukách malých plyšových medvedíkov - a rýchlym krokom som zamieril na parkovisko. Srdce mi prudko bilo. Vonku bol studený bezmesačný večer, fúkal ostrý vietor. Oči som mal plné prachu, kým som nasadol do auta.

Na domácom záznamníku som mal nahraných množstvo odkazov, ale ani jeden som nepočúval, rovno som telefón vytiahol zo zásuvky. Mobil mi niekoľkokrát zazvonil ešte v aute, no vypol som ho tiež. Celú cestu som si hovoril, že ak si nedám veľký pohár čohokoľvek, v čom sa nachádza alkohol, tak asi umriem.

Vošiel som do kuchyne a zažal som svetlo. Chvíľu som zostal stáť vo dverách a neveriacky som civel na spúšť, ktorá tu vládla. Bolo tu niekoľko použitých tanierov a pohárov, a na stole ešte stála nedopitá fľaša vína. Značku som nepoznal, víno bolo červené. Do umývadla tiekol tenký prúd vody, vyzeralo to, ako keby tu niekto ešte pred chvíľou bol a zabudol doumývať riad. Skrútol som kohútikom a prúd sa zastavil.

Začul som nejaké hlasy z izby. Potichu som sa prikradol k dverám. Nebol som si celkom istý, čo spravím. Prudko som ich otvoril. V ruke som držal africkú sošku, ktorou som sa plánoval brániť pred votrelcom, ale izba bola prázdna. Bežal v nej televízor. Nejaký film s Marlonom Brandom.

Už minule som po príchode domov našiel zapnutý televízor, ale sám seba som presvedčil, že som to tak nechal ja, hoci som si pamätal, že som ho určite ráno nepozeral. Iné riešenie mi proste nenapadlo.

Potichu som prešiel cez izbu a vkĺzol som do spálne. Posteľ bola odostlaná a na nočnom stolíku horela trepotavým plameňom sviečka. Sadol som si zmätene do perín, kdesi v strede ešte bolo teplé miesto, zohriate ľudským telom. Prechádzal som po ňom neveriacky rukou.

Dvere na šatníku boli otvorené. Svietilo sa tam. Vychádzal odtiaľ pravidelný klepotavý zvuk. Opatrne som sa prikradol k nim. Cítil som, ako mi po zátylku steká pot. Prudko som vtrhol dnu. Opasok nohavíc prehodených cez vešiak sa hýbal v prievane a narážal do zárubne dverí. Moje obleky viseli rozvešané po skriniach. Položil som sošku na policu a takmer som zabudol dýchať. Na hnedom saku svietila veľká tmavá škvrna veľkosti päste. Pokračovala aj na košeli, ktorá bola zavesená pod ním. Na hodvábnej látke mala škvrna tmavočervený odtieň. Dotkol som sa jej prstami. Bola ešte čerstvá. Cítil som príkry pach krvi.

Na zemi, kúsok od mojej topánky, sa povaľoval otvorený katalóg realitnej kancelárie. Alebo aspoň tak nejako tie listy s farebnými obrázkami vyzerali. Vzal som ho do ruky.

Hneď hore, na prvej strane, boli fotografie môjho bytu.

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka

SME 2. 9. 2005