Zásadná otázka, ktorá musí byť položená, aj keby nemala byť  zodpovedaná, znie: Načo je teraz komu dobré vypĺňanie práve tohto bieleho miesta v slovenskej literatúre? Keby som sa raz ocitla v podmienkach, že na ňu musím odpovedať, tak poviem asi len, že neviem. Už  samotná predstava detektíva v našich reáliách je úsmevná. Kapitáňová  však našťastie s týmto faktom nielen ráta, ona jeho zábavný potenciál aj zdarne využíva.

Slovenským Sherlockom má česť sa stať Oto Župan, ktorý sa ako detektív prejavuje najmä tak, že sa prípadom vyhýba. Za Watsona i rozprávača je tu Gerda Krajčírová, mladá dáma s klasickým vzdelaním, s ktorým sa môže uplatniť akurát tak u Župana. Do krížovkárskej štruktúry vhodne zapadá aktuálny fenomén reality show – jednak je dostatočne hrozivý a jednak celkom prirodzene vytvára uzavretý okruh podozrivých.  Ako znalec ešte tak Alfreda Hitchcocka a troch pátračov akosi nedokážem celkom posúdiť úroveň detektívnej zápletky, ale nakoľko som do konca nevedela, kto je vrahom, usudzujem, že je dobrá.

Aj tak však najviac oceňujem briskné komentáre rozprávačky, neustále ironické (sebaironické) pristihovanie postáv v ich pohnútkach. Dôkazový  materiál: „Ostatní mlčali každý svojím vlastným spôsobom. Evan predvádzal mlčanie hlbokomyseľné, Adamovi akoby sa nedostávalo slov, Damián Roháň držal jazyk za zubami, Alica bola zamĺknutá a stará pani Roháňová čušala ako vždy. Galejníkovci si nechávali svoje myšlienky pre seba, naproti tomu Drnduškin brat Miloš  vyzeral, akoby ho niekto umlčal. Produkčná Dušana si šetrila slová.  Župan nič nekomentoval a ja som nemala čo povedať. Ticho priam symfonické.“ (s.81)

Daniela Kapitáňová dobrovoľne pristúpila na pravidlá úzko vymedzeného žánru, pretože tam našla dosť priestoru na hru a dosť možností na odraz doby, ktorú žijeme. A tuším sa jej podarilo napísať knihu, o ktorej sa nedá povedať: dobrá detektívka, ale nič viac. Najskôr preto, že sa netvári, že je niečím viac ako detektívkou.