Debata sa točí okolo porna a revízorov. A okolo abstinenčných pekiel, ako vždy. Robiho ani nenapadne, že tu chýbal celú večnosť, že je pre všetkých dávno mŕtvy. Aj keď sa na moment opäť vrátil do toho istého priestoru a času, z ktorého bol nedobrovoľne vytrhnutý. Aspoň to ho ako-tak upokojuje. Priam vynáša do éterických výšok, v ktorých už nemyslí na každodenné starosti ani na chuť vyrovnať si staré pokrčené účty.
- Balevas, šrácok! - pozdravil sa prítomným, keď už bol na mieste. Tu a teraz. Odteraz sa všetky udalosti musia znovu odvíjať so zreteľom aj na neho.
- Ďoďi Molek, predseda vlády! Hužvár! A Sibyla! Sevas, moja.
Podávali si ho z rúčky do rúčky, z úst do úst išlo jeho meno, uznanlivo ho plieskali po tvrdých pleciach a nechali sa častovať alkoholom. Stačí lacný, len aby ho bolo veľa. S detinským oduševnením žmúria rozžiarené oči, vyškierajú polorozpadnuté klávesnice zubov. Malé ryby. Najpohyblivejšie a neviditeľné vo veľkom akváriu. Také béčka, nuly. A tie majú k jednotke vždy najbližšie.
Zanedlho si prisadla aj Norika. V bare HarleQueen Café, neďaleko Mestskej pivárne. Tam, kde predpoludním Robi vyberal výpalné.
- No čo, čo! Asi že som kedysi bola vo forme! - hneď sa rozčuľuje.
- Bisztos nie v obsahu!
Šráci si z Noriky ako vždy uťahujú, hoci každý, keby smel, by ju najradšej preťahoval. O niekoľko rokov mladšia pozerá z reklamného plagátu na malinovku, visiaceho za barovým pultom. Stojí na jednej nôžke a so zvodne našpúlenými perami drží v ruke tácku s fľašou a pohárom.
Šráci sa utíšia, každý nenápadne poškuľuje po vyblednutom plagáte. Norika sem dokvitla v tehotenských šatách, so zjavne plným bruchom.
- To si naobed ešte nemala, - povie Robi prekvapene.
- Dyk ode. Taká plodná až žírna, a navonok úzkoprsá, - poznamená ktosi.
- Nechce sa mu zo mňa, - usmeje sa Norika. - Už tretí rok sa takto s ním vláčim. Ráno spal na druhom boku, tak si ho nevidel. Doktor mi len povedal, že vás všetkých pozdravuje, ale asi že nevylezie, kým sa vonku nevyčasí. Potrat jeden.
Zapáli si a vyberie spod šiat zaguľatenú handru.
- Asi že! Chlapom sa to zdá byť zaujímavé. A navyše - nikto sa ma neodváži ani len dotknúť. A v buse mi uvoľnia miesto.
Niekto sa zasmeje, niekto bez povšimnutia ďalej popíja ostré s pivom. Sedí tu aj Ďoďi Molek, aj Hužvár, aj Sibyla a dvaja takí, čo ich Robi nepozná, ale na tom nezáleží - objednáva aj im. Musí.
- A ináč ako? Podpora sype?
- Ta, jak komu. Ja mám sociálku päť baby, také väčšie vgeckové, moge, das na jednu noc v Tabu a potom gáno vof kgčme Kgčme, ne dobge?
Pokyvkal hlavou.
- No. Dá sa.
- Dyk a u Ďoďija Moleka jak sme minule boli, najsi! - smeje sa Sibyla. - Vraví mi: „Zlatý moj, podaj mi nolen toten sošit!” Sošit!
Chytá sa natriasajúc za hlavu.
Molek sa ticho usmieva. Je na seba hrdý.
- To jak nás na zédéeške učili, bázmeg. Pegačník, písanka.
- Dyk ode. Abo bratanec.
Aj Robiho strasie. Spoly od hnusu a spoly od smiechu.
- Vidím, že vás trápia stále tie isté veci, no, - zamieša sa do krčmovej debaty nedovzdelancov. - Mám nápad.
Zodvihne k perám poldecák a celý ho vyleje na jeden šup do úst.
Ostatní po ňom úkon zopakujú.
Vysoký ryšavý chlap je opäť tu. Totiž - bol tu už pred Robim a teraz by určite najradšej sedel v rohu. Tam však sedí ožran, ktorého Robi naposledy videl v električke. So zvesenou hlavou metabolizuje o stôl ďalej od ryšavca, upravuje si frizúru a brbľavo pospevuje: „To boli časy, krásne časy, keď som mal kučeravé dzáre.” Staršej panej, najskôr jeho matke, sa už nejaký čas nedarí zodvihnúť ho zo stoličky. Opilec sa zospodu pridŕža stola. Robi jej pomôže. Za golier opilca dovlečie k dverám a špicou topánky ho kopne do riti. Ostentatívne si opráši dlane, jednu o druhú. Pri pulte požiada barmana o telefón. Vyberie zo zadných vreciek pokrkvané bankovky a položí ich na pult. Šráci si ho snažia nevšímať, no farebné papierové cennosti im priťahujú oči ako krv alebo lascívne vyzlečená ženská. Robi nájde medzi bankovkami papierik s telefónnym číslom, bankovky natrepe späť do vrecka, zodvihne slúchadlo a vytočí. Ukazovákom si zaštopľuje ucho. To však nie je nutné; v bare je hrobové ticho. Chvíľu sústredene načúva a položí. Otočí sa chrbtom ku kamarátom, plecom sa oprie o pult a vytočí opäť. Nemá zmysel šepkať.