***

Piata loď

Monika Kompaníková

V kontraste s mäkkosťou mojich záhradných vankúšov stál pri každom návrate domov predo mnou päťposchodový panelák bez výťahu, pozošívaný ako deka zo šedých štvorcov, s oknami blikajúcimi v rovnakom rytme. Akoby mali všetci obyvatelia rovnaký vkus a náladu, lebo všetci do jedného pozerali takmer vždy to isté, nejaký večerný doják, o ktorom sa potom susedky medzi dverami alebo vyklonené z okna rozprávali.

Niektoré balkóny boli zasklené, niektoré obalené igelitom alebo vlnitým plechom, ovešané muškátmi a mokrými kobercami, z ktorých na tie muškáty stekala voda a už z diaľky bolo jasné, že v tejto škatuli si každý žije svojím vlastným životom a s okolím nespolupracuje, nebojuje ani nevyjednáva.

A nad záhradou, aj tam, nad panelákom sa tiahlo jediné nebo, ružovkasté, číre, nekonečné. Vďaka nemu som vždy vedela, že žijem len jeden život. Hranica medzi záhradou a bytom neexistovala. Ani medzi mojím životom a životom iných ľudí. Vďaka nebu som vedela, že ten jeden život nebude nikdy možné spustiť znovu ako film na dvd.

Keď som dobehla ku vchodovým dverám, bolo počuť len niekoľko málo zvukov, reklama, štekot psa, mixér a hlasný rozhovor, ktorému som sa snažila porozumieť. Mohlo byť tak osem hodín, začínali seriály z nemocničného prostredia. Za otvoreným oknom lupla korková zátka a niečo šplechlo do pohára. S rukami vo vreckách som sa chrbtom oprela o dvere a zaprela sa do nich celou váhou - ako všetky deti na svete, ktoré celkom obyčajné a jednoduché úkony robia zložitým spôsobom - a kým ťažké dvere povolili, uvedomila som si, že som vonku úplne sama. Nikde sa už nehrali žiadne deti, dokonca už niekde zaliezla aj tlupa chalanov z vedľajšieho domu, ktorá po okolí operovala aj po zotmení a počas vyučovania. Bola som posledná a úplne sama. Nikto ma nebol odprevadiť, s nikým som sa nerozlúčila, vlastne som s nikým za celý deň neprehodila jediné slovo. Myšlienka na samotu so sebou pritiahla zimu. Samotu som zrazu cítila veľmi intenzívne, bola som jej plná ako nejaká hrubostenná nádoba. Bola ťažká a chladná a smutná. Predstav si, ako by si sa cítil, keby si stál pred papierom s výsledkami z prijímačiek a tvoje meno by bolo jediné pod čiarou. Predstav si, že by celá trieda šla na školský výlet do aquaparku a tebe jedinému by mama povedala, že okúpať sa môžeš aj vo vani.

Pritom bolo veľmi ľahké nájsť v tej situácii pozitíva. Veď koľké decká drankajú, aby mohli zostať vonku aspoň do ôsmej, plačú, kričia, vyťahujú na rodičov hlúpe argumenty a vynášajú na oplátku smeti, umývajú schody alebo nosia tatkovi pivo z večierky, na posmech ostatným, zahanbené ale odhodlané remízovať so svojimi rodičmi aspoň v jednej malej vojne. Obchodujú a vydierajú lebo veľmi dobre vedia, čo na unavených rodičov pôsobí, rodia sa so schopnosťou odhadnúť sily svojich rodičov. Len preto, aby si mohli užiť trochu mestskej tmy, aspoň toľko, čo dovolia lampy a podsvietené billboardy, aby sa mohli báť, spolu v bande, vo dvojici alebo sami, aspoň znesiteľných niekoľko minút, na ceste domov.

A ja, v temnej záhrade, za živým plotom, nad pulzujúcim mestom, ja som to všetko dostala darom a nemusela som robiť nič, vôbec nič. Bolo to teda dobre? Alebo zle? Kde boli v ten večer všetky tie deti, ktoré celé dni behali po vonku? Čo robili ich rodičia a čo robili ony, keď sa za nimi zavreli dvere bytu, o ôsmej, v auguste, uprostred mesta? Ako sa im míňali posledné dni prázdnin? Aj oni sedeli pred telkou, každý večer rovnako sa trápili pri nejakom filme, čo im rodičia veľkoryso dovolili pozerať – lebo dnes ste boli dobrí - a ktorému nerozumeli a ktorý just pokračoval aj vo sne, keď už ležali skrútené v postieľkach a snažili sa myslieť na niečo pekné? Stalo sa im niekedy, že boli nútené zostať na chodbe, hodinu alebo dve, kým mama vybavila niečo neodkladné, na čo potrebovala mať pokoj a prázdny byt? A čo rodičia? Vydýchli si, keď skončila naháňačka po byte, so zubnou kefkou v ruke, keď neunaviteľné dieťa konečne zaliezlo do izby a prestalo rodičov trápiť vyžadovaním si pozornosti, rodičov, ktorí boli unavení z práce, z tepla, z celého dlhého života, ktorý musia žiť, z dennodenných opakujúcich sa rituálov, ktoré ich deťom robia dobre a cítia sa v nich isto a bezpečne, ale ich samotných ubíjajú a vtláčajú ich večer čo večer do kresiel, namiesto toho, aby robili to, čo naozaj radi robia. Pamätajú si ešte vôbec, čo radi robia? Alebo len mechanicky opakujú včerajšie, predvčerajšie, minuloročné pohyby? Alebo si pomyslia, aké by to bolo fasa, keby mohli s deťmi stráviť ešte nejakú hodinku dve a tešia sa, že im o šiestej ráno vlezú do postele?

V bytovke naproti, na druhom poschodí, býval sedemročný Kristián. Vždy bol čistý, učesaný a pekne oblečený, lebo mu veci posielala teta z Londýna. Nikdy mu v školskej taške nič nechýbalo, vedel sa pozdraviť a aj keď neoplýval zvlášť vysokou inteligenciou, bol snaživý a učil sa obstojne. V škole ho mali deti radi, lebo nikoho ničím nedráždil. Potom si zrazu začal pichať pod nechty špendlíky. Mama s ním chodila k školskej psychologičke a on chúďa trpel viac tým, že sa mu celá škola vysmievala, že je psychopat a degeš ako tým, že nedokázal udržať v prstoch ceruzku.

Čo asi robil Kristián v ten večer po zotmení? Bol august, ešte bolo teplo a príjemne. Prechádzal sa po ich veľkom štvorizbovom byte, kde sa mu neušlo detskej izby, lebo mama chcela prijímať návštevy v osobitnej miestnosti, ktorú volala salón a otec si vydobil vlastnú pracovňu a hľadal si tichý kút? Sedel v otcovej pracovni pod stolom, snažil sa nedotýkať jeho nôh a neznervózňovať ho, sedel v najtmavšom rohu, kde mal povolené sedieť a predstavoval si, aké by to bolo, keby sa mohol zavrieť vo svojej vlastnej izbe a na chvíľu zhasnúť? Zapáliť si baterku, položiť na horúce sklíčko dlaň a vidieť svoje prsty, svoje poškodené nechty červené, rozžeravené, pozorovať tiene na stene alebo len čítať písmenká v kuželi svetla? Alebo už ležal s mamou v posteli, lebo mamina posteľ bola aj jeho posteľou, jej spánok bol aj jeho spánkom? Mamin rytmus bol aj rytmom jeho tela, pretože sa pred jej láskou a starostlivosťou nemal kde skryť. Jej dych bol jeho dychom, viac kyslíka sa v ich byte nenachádzalo.

Kristiánovu mamu najviac trápilo, že nevedela prísť na to, kde stále bral stále nové špendlíky. Kde ich mal poschovávané, keď nemal vlastnú izbu, ani len svoju skrinku s kľúčikom, v ktorej by si mohol ukrývať poklady, tak ako všetky ostatné deti? Ako ju mohol vždy zas prekabátiť, keď celé dni nič iné nerobila, len dookola upratovala stometrový byt a poznala každý záhyb na závesoch, každú škáru medzi parketami? Ako sa mu mohlo podariť ukryť v byte zápalkovú škatuľku so špendlíkmi ukradnutými zo školských násteniek, s vysušeným chrobákom a cudzokrajnou mincou, ktorú mu raz na zastávke do ruky vtlačila akási malá zvráskavená teta? Niekoľkokrát sa nás pýtala, spolužiakov a kamarátov z dvora, či o jeho špendlíkoch niečo nevieme, či nevieme, kde má svoju tajnú skrýšu a každého jedného uslzená prosila, aby sme boli k nemu dobrí a netrápili ho, aby nemal dôvod poškodzovať svoje drobné telíčko.

Kým som ja stála pri bráne a tlačila nadol kľučku dverí, ležal už Kristián v posteli s prstami vpletenými do maminých vlasov, lebo inak zaspať nevedel? Alebo spánok predstieral, pretože v skutočnosti nedokázal zaspať v sprievode maminho sípavého dychu, ako keď vietor duje medzerou medzi dvoma doskami, ale nedokázal jej povedať- mama, už ťa nepotrebujem. Už zaspím aj sám. Možno počkal, kým mama zaspala prvá a potom vsunul opatrne prsty pod narezané plátno matraca a vytiahol odtiaľ zápalkovú škatuľku.

Keď sme raz spolu kráčali zo školy, prezradil mi svoje veľké tajomstvo. Oči sa mu leskli vzrušením. Rukávy na svetri mal vyťahané, plantali sa mu skoro až pri kolenách. Pošepky som mu poradila, aby narezal matrac tesne pod švíkom a škatuľku vsunul medzi pružiny. Radila som mu, lebo som dobre vedela, ako rýchlo dokáže fyzická bolesť prebiť tú psychickú. Vedela som, že občasné otvorenie ventilov pomáha udržať rovnováhu.

O dve poschodia vyššie bývala Majka. Dva tri krát do týždňa chodila s otcom na ryby. Vstávala o pol piatej, o piatej už sedela na rozkladacej stoličke pri bagrovisku a pozerala na nehybnú temnú hladinu. Ešte bola tma a Majka sa bála tmy. Bála sa chodiť sama po prázdnych chodbách školy. Mala strach z veľkej vody. Mala veľa rôznych strachov. Vedľa nej v spacáku polihoval otec, zaránky opitý ako delo, otecko, ktorý si prial mať syna. Veľmi si prial mať syna, chlapčiska s ryšavými vlasmi a odretými kolenami, ktorému by kupoval udice. Majka zaspávala počas vyučovania. Bola tichá ako ryba a smrdela ako ryba. Nikto pri nej nechcel sedieť a keď si zabudla teplákovú súpravu, nikto jej svoju nepožičal. Keď ju otec alebo nejaký ujo, ktorý sa nestihol pri udici opiť, vyložil pred školou, na záchode si prezliekla maskáčové nohavice, obliekla si ružové tričko, čo jej potajomky zabalila do nepriehľadnej tašky mama, nasprejovala sa a namaľovala. Po vyučovaní sa na záchode zase umyla a zamaskovala. Otec už bol doma, ryby boli doma, krúžili vo vedre s vodou a čakali na tenký dlhý nôž, ktorým ich Majka otvorí a vypitve. Otec sa potom chválil, že jeho dcéra dokáže do narezanej ryby vsunúť celú ruku bez toho, aby rybu roztrhla. To, čo vybrala, vyzeralo ako želatínový koláč vyformovaný z vnútorností.

Vo vedľajšom vchode, na tom istom poschodí, hneď za stenou Majkinej izby bývali vtedy asi osemročné dvojčatá Peťo a Maťo. Ak neboli zamknutí v byte, tak po večeroch obchádzali krčmy a kiosky na sídlisku a hľadali si rodičov. Ťahali ich domov ako psy, jeden zakvačený do maminho kabáta, druhý do tatovej bundy, dva malé, slabé, zle živené, ale bez výhrad milujúce psy. Mali už chodiť do druhej triedy, spolu s Kristiánom, ale mama s nimi zabudla ísť na zápis a tak sa o rok oneskorili. Potom sa o nich hovorilo ako o tých dvoch, čo prepadli hneď v prvej triede.

Koľkokrát som ich videla preliezať cez okno do Majkinej detskej izby, držiac sa hromozvodu, v školských papučkách, lebo mama im zamykala topánky, aby za ňou nemohli ísť. Koľkokrát sa im šmykla na plechovej parapetnej doske noha a oni to ustáli, oni to ustáť museli, aj keď boli tenučkí a slabí ako steblo trávy, lebo inú možnosť ani nemali. Mala som ich rada, mala som ich rada ako všetky malé a slabé stvorenia, na diaľku som ich dlaňou pritláčala bližšie ku kolmej stene, pomáhala im rozkročiť sa, natiahnuť a prekonať strach z výšky, zo smrti rozloženej dolu, na tvrdom betóne. Ľutovala som ich. Niekedy, keď fúkalo a medzi kývajúcimi sa tieňmi stromov bolo ťažké sledovať ich, videlo sa mi, že už padajú, letia popred okná a dopadajú na asfalt. Najprv jeden, lebo sa mu šmyklo, potom druhý, lebo sa pustil hromozvodu, s kratučkým zaváhaním, akoby čakal, kým sa neviditeľné lano odvinie a napne a pomôže mu prekonať strach a nezradiť brata, nenechať ho tam dolu samého. Boli takí maličkí, že by na chodníku nezanechali ani puklinu. Ale aspoň boli dvaja. Dvojčatá. Spolu boli silní. Myslela som na to, či aj oni niekedy zo seba oprašovali samotu ako prach z dlhej cesty? Poznali, čo je to, keď boli stále spolu?

Monika Kompaníková sa narodila v roku 1979 v Považskej Bystrici, je absolvenkou Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Je dvojnásobnou finalistkou a členkou poroty literárnej súťaže Poviedka (2001 prémia, 2003 druhá cena). Debutovala knihou krátkych próz s názvom Miesto pre samotu, za ktorú získala Cenu Ivana Kraska. V roku 2006 jej vyšla novela Biele miesta, nominovaná na cenu Anasoft litera 2007. Pravidelne píše do denníka Pravda a jej texty boli preložené a publikované v antológiách a časopisecky v Nemecku, Poľsku, Rakúsku, Maďarsku, Čechách a v Chorvátsku. Žije v Pezinku.