Recenzia Zuzany Belkovej na knihu CUDZÍ

Už anotácia nazýva Ballovu zbierku poviedok Cudzí súborom náhľadov do každodenného života niektorých zvláštnych jedincov. Poviedky sú charakterizované ako temné vízie, spoza ktorých prebleskuje krutá, ale zároveň osviežujúca irónia a svojrázny zmysel pre humor. Prebleskuje. V štedrých dávkach. Len treba prijať autorove pravidlá hry s viacznačnosťou. Neokúňať sa pri najmenšom náznaku znepokojenia. Aj oň Ballovi – popri nabádaní na reflexiu - ide. Knižku Cudzí Balla sám považuje – podobne ako predošlý titul De la Cruz – za svoju najvydarenejšiu, respektíve najmenej nevydarenú. Je zložená z textov v duchu viacerých autorských stratégií, v znamení Ballovej konštantnej rezervovanosti voči románovému písaniu. Poviedka je žáner, ktorý mu aj ako čitateľovi, no predovšetkým ako autorovi zaručuje, že každý text môže vnímať ako „nový štart, novú výzvu pre čitateľa aj pre autora, nové stvorenie sveta, a to doslova stvorenie slovom a zo slova, ktoré bolo a je na stále novom počiatku“.  Keď recenzenti glosujú jeho obsedantné návraty k nezmyselnosti bytia, beznádeji, nihilizmu, samote či odcudzeniu, (zdanlivo) protirečivo oponuje, že jeho texty sú prešpikované optimizmom. V súbore textov Cudzí pokračuje v línii naznačenej predošlou knihou De la Cruz. Ani nie tak tematicky, ako skôr náladou či akýmsi pocitom zo sveta, v ktorom je v originálnej proporcionalite namixovaný ťaživý sen a nefalšovaný odstupový úsmev. Niektoré poviedky možno čitateľ vyhodnotí ako variácie na témy z De la Cruz, iné zrejme bude vnímať ako skutočné dopovedanie, korigovanie a zostrenie pohľadu, ktoré sú Ballovou autorskou stratégiou. Zostáva verný mnohému z registra svojich obľúbených motívov – postavám dožičí obligátnu osciláciu medzi vedomím „celkovo zúfalo prázdneho života“ a – podľa neho – efemérnou vierou „v možnosť nejakého inakšieho spôsobu existencie“. Štedro dávkuje signifikantný moment „neistoty a strachu“, respektíve „dobre ukrytého večného smútku“. Pokiaľ ide o prácu s literárnymi alúziami, ktoré patria k dôležitým znakom Ballovho písania, rovnocenne znejú tóny fulcanelliovských aj neodmysliteľných kafkovských inšpirácií. V Ballovom prípade ide o viac než strohé použitie citátu vo forme motta. Parafrázuje poetiky - bez podozrenia z epigónstva a s jediným zámerom: akcentovať jednotlivé vrstvy svojej vlastnej, precízne sformulovanej a originálnej autorskej filozofie. Vízia sveta v jeho poňatí stojí na „neustálom objavovaní sa a miznutí symbolov“. Literatúru a intelektuálny fundament ľudstva prijaté z diel iných často nadraďuje nad realitu - komentovanú skôr v negatívnom svetle. Pravdou však zostáva, že všetky súčasti náhľadu na svet spája do perfekcionisticky komponovanej štruktúry. Za sklon k perfekcionizmu možno považovať aj jeho prácu s jazykom – stavba vety je precizovaná s puntičkárskou dôslednosťou a vysokou mierou koncentrovanosti. Balla sa po celý čas prejavuje v duchu svojho naturelu systematika: súčasťou jeho vyrovnávania sa so svetom je programový boj proti všetkému, čo považuje za „povrchné, zmätené, nepresné a nepravdivé“ a čo jeho autorské alter ego v konečnom dôsledku zneisťuje a odvádza sústredenia na bytostné otázky. ,,Bádateľská poctivosť a sklon k hľadaniu podstaty“, resp. niečo ako „skúsenosť z dlhoročného pobytu vnútri“ nie sú v jeho prípade len prázdnymi pojmami či prvkami vykonštruovaného imidžu. V diapazóne pranierovaných atribútov postáv víťazí „priemernosť, naivita, nezvládnuté emócie, povrchná improvizácia, ozveny celý život verklíkovaných schematických bludov“. Ballovi ide o vybočenie zo schémy. O narušenie stereotypu. Znovu a znovu sa vracia k svojim introvertným postavám, aby postrehy o ich pechorení okorenené existenciálnymi momentmi využil na vybudenie čitateľa k aktivite. Niekedy na to použije krátky kondenzovaný text, inokedy si dovolí rozsiahlejší únik do „extrémnej, absurdnej, polosnovej polohy, dokonca k boju o holé prežitie, čiže k pravej povahe sveta“. Balla je stabilná spisovateľská značka. Stále rovnako sebaironický, stále neľútostne ironický. Potvrdzuje auru autora schopného abstrakcie od každodennej všednosti, ktorej prejavy sú však jednou z najvýraznejších motivácií jeho písania. Ballov „sudcovský“ postoj k ľudským nedokonalostiam je natoľko predimenzovaný, že môže v čitateľovi vyvolať buď principiálne odmietnutie z dôvodu nepochopenia, alebo – v šťastnejšom prípade – porozumenie pre jeho kultivovanú verziu hyperboly. Nezľavuje z mizogýnskych a zdanlivo mizantropických štylizácií, avšak podstatnejšie než úvahy o miere ich autenticity je vypäto etické a humanistické vyznenie v podtexte.

Knižná revue 14-15/2008
Zuzana Belková