Hneď na začiatku kniha prekvapí štylizáciou viet a spôsobom vyjadrovania. Rozprávač, ktorým je Samko Tále, o sebe síce tvrdí, že má veľmi inteligenciu, ale nebude to celkom tak. Mal som pocit, že čítam slohovú prácu žiaka na základnej škole - jednu z tých nepodarenejších. V tomto pripade sa jedná o charakteristický výrazový prostriedok autora.

Úvod je prostým vysvetlením, že knihu o cintoríne píše, lebo má čas, keďže sa mu odlomilo spätné zrkadlo na vozíku. Jednoduchými konštrukciami sa prepracováva k postave opravára, ktorý má zrkadielko prizvárať naspäť a miestnemu opilcovi, ktorý mu napísanie tejto knihy vyveštil. Rôznymi odkloneniami, križovatkami a premosteniami pridáva do svojho rozprávania množstvo mikro-postáv a udalostí dotvárajúcich jeho rodné mesto a tak som postupne zisťoval, kto je koho syn, dcéra alebo svokra.

Samko svojím charakteristickým spôsobom vytvára akúsi spoločenskú mapu malomesta 70. až 90. rokov so všetkou rasovou, náboženskou a inou medziľudskou neznášanlivosťou. Miestami boli pasáže alebo narážky až dych vyrážajúce, no rovnaké množstvo ma nahlas rozosmialo. Nádherne sú vykreslené malicherné rozdiely a predsudky, ktoré pre nás tak často znamenajú svet.

Celý čas som mal striedavo chuť plakať alebo sa smiať a posledné štádium bol nemý úžas.

Len to jedno nechápem, že ako bol začarovaný Erik Rak.

Pollux
meetpollux.com, 4.3.2009