“Vaša káva.” Čašníčka položila na stôl horúcu šálku, pohár minerálky, malú nádobku s mliekom, prázdny popolník, pod malým keksíkom tanierik, pod vrecúškami s cukrom ďalší tanierik a na treťom kávovú lyžičku.

Niečo teplé sa mi obtrelo o nohu. Inštinkt prudko nadhodil moje sediace telo. Stôl zacengal. Nápoje v nádobách sa rozhojdali.

“Prepáčte, môj pes je zvyknutý na toto miesto. Vždy si tu po predstavení sadneme. Nehnevajte sa.” Pes si ľahol pod stôl, neznáma žena čakala na moju reakciu.

“Nič sa nestalo.”

“Preľakli ste sa. Počujem, ako sa chvejete.”

Obzrel som si dlaň. Triasla sa.

“Pokojne si presadnem, to nie je problém,” ubezpečil som ženu.

“Nemusíte, ak vám nebudem prekážať.”

Prisadla si. Rýchlo som si ponaprával vlasy.

“Určite mi nebudete prekážať.”

Usmiala sa. Čašníčka jej automaticky priniesla džús, iba džús.

“To máte dobré.”

“Čo?”

“Jeden nápoj, jeden pohár. Ja som si objednal iba kávu a priniesli mi celú zvonkohru.”

Opäť sa usmiala. Mlčala. Po chvíľke si povzdychla, napila sa z pohára, ruku si položila na voľnú polovičku stola, zahľadela sa z okna a peknými prstami niečo mäkko vyklopkávala na stôl.

“Mám kamaráta a raz mi rozprával, že sa mu snívalo, ako bol so svojím zajacom v Paríži. Zajac naňho naliehal, nech sa mrknú do nejakého starinárstva. Chcel si kúpiť obraz od impresionistu. Na mene mu vraj nezáleží, iba na impresionizme. Kamarát mu povedal, aby sa pozrel do kalendára. V dvadsiatom prvom storočí sú všetci impresionisti nedosiahnuteľne slávni. Zajac však stále dobiedzal.”

Ruka mojej novej spoločníčky ustrnula. Pes zvedavo vytrčil spod stola hlavu a venoval mi pohľad. Klopkajúca žena otázku.

“Čo na to váš kamarát?”

“Neviem, či je to dôležité. Nechcel som len tak mlčať a snom kamaráta sa predsa nedá nič pokaziť. Čo som mal povedať, že sme sa už určite niekde videli?”

“To sotva.”

“No vidíte.”

“Mohli ste mlčať a vypiť si kávu.”

“Mohol.”

“Takže ste si to všetko vymysleli?”

“Kamaráta. Nechcel som vás vystrašiť.”

“Nerozumiem.”

“Bol to môj sen. Bál som sa, aby ste si nemysleli, že som niečo podobné ako ten sen.”

“Nemám si čo myslieť, pretože neviem, ako skončil.”

“Veľmi sme sa so zajacom pohádali. Rozčuľovalo ho, že nemôže vlastniť ani jedno plátno, na ktorom impresionistický maliar naoko nedbalými dotykmi štetca zobrazil chvenie vzduchu a svetla. Čo je, ako iste sama uznáte, bezbrehá fráza, a ešte k tomu od zajaca. Vysmial som ho. Na dôvažok som mu poradil, nech si odfaklí ucho a bude mať impresionizmu vyše hlavy.”

Žene vyprsklo z úst zopár kvapiek džúsu a úprimne sa rozosmiala. Mala pekné biele zuby. Povzbudený jej rozžiarenou tvárou som pokračoval.

“Zajac vybehol z hotelovej izby a vykrikoval, že on už ďalej také ponižovanie a ústrky neznesie. Vraj si ide niečo vypiť. Vybehol som za ním, bol to ešte stále môj priateľ. Mal som čo robiť, aby som sa zajacovi udržal v pätách. Bez zaváhania, akoby žil v Paríži od nepamäti, našiel obrovské trhovisko. Predavačovi zeleniny labkou niečo náhlivo pokynul a ten mu bez okolkov nalial veľký pohár orosenej kapustnice. Netušil som, že kapustnica je pre zajace ako pre nás víno.

Po štvrtom pohári začal spievať akúsi starú francúzsku odrhovačku. Po ôsmom mali krajšie predavačky problémy s jeho chúťkami na francúzsku lásku. Začal na ne vyplazovať jazyk ako had, avšak oveľa rýchlejšie, čo si tamojšie ženy vysvetlili ako nerestný návrh a začali po ňom hádzať hnijúcu zeleninu. Na záver, vypil už hádam desiaty pohár, sa v jeho pravej labke objavil revolver. Rozhodol som sa utiecť. Zaznel výstrel. Guľka preletela ľavým vreckom môjho saka. Bežal som rovno na vlak. Na hranici mi povedali, že ma nemôžu pustiť, pretože mám neplatný pas. Bol prestrelený presne na tom mieste, kde býva nalepená fotografia. Musel som vystúpiť. Stopom som sa dostal do Marseille, odkiaľ ma ako čierneho pasažiera jedna nákladná loď odviezla až na Tahiti.”

Pár dúškov minerálky mi po dlhom rozprávaní prišlo vhod.

“A ďalej?”

“Nijaké ďalej, zobudil som sa.”

“Bohvie, čo sa stalo so zajacom.”

“Netuším. Odvtedy sa mi o ňom nesnívalo.”

Ženin pes stál vedľa stola a nervózne vrtel chvostom.

“Nezvykneme tu tak dlho vysedávať. Mali by sme ísť. Aj Vincent je už nepokojný.”

“Kto?!” zneistel som.

“Vincent. Prepáčte, toľko ste mi toho povedali a ja som vám ani nepredstavila svojho psa.”

“Už viem, Vincent. Pekné meno pre psa. Dúfam, že vy ste Olympia…”

“Nie, Dana.”

“Šimon.”

Podali sme si ruky. Na bozk som si netrúfol.

“Nestretneme sa ešte niekedy?”

“V nedeľu som tu vždy od druhej a v stredu, tak ako dnes, po opere.”

Odišla. Trošku som sa za svoje výmysly zahanbil. Keď však môže byť žena so psom v opere, prečo by som si ja nemohol vymyslieť sen o zajacovi s osudovou posadnutosťou výtvarným umením.

Za kávu a malú výstavu úžitkového umenia som zaplatil sto korún.

Naše stretnutia trvali vyše roka a za ten čas sme si na seba zvykli. Nikde okrem kaviarne sme spolu neboli. Dana bola od narodenia slepá, nuž som ju do ničoho nenútil.

Každú stredu mi rozprávala obsah opery, ktorú práve navštívila a v nedeľu som jej na oplátku ja opisoval jeden zo svojich snov. Pochopiteľne, že z mojej strany išlo o trvalý podvod, pretože som spával ako drúk a nikdy som si nepamätal, či sa mi v noci niečo snívalo. Aj napriek mojej nečestnosti si myslím, že viac sa zabávala Dana. Opery boli buď pochmúrne a hlavného hrdinu zakaždým zahlušili, alebo boli neznesiteľne hrdinské a víťazstvo tých dobrých bolo vopred jasné.

Naopak, v mojich príbehoch som ani ja sám nevedel, kto ako pochodí. Improvizoval som podľa Daniných prstov. Keď ich mala nepohnute položené na stole, vedel som, že rozprávanie má napätie a všetko je v poriadku. Ak však nimi klopkala, čo znamenalo, že sa nudí, prihodil som novú postavu, ktorá vykonala niečo absurdné, prípadne som zvrtol dej nečakaným smerom. Jej prsty boli lakmusovým papierikom mojich snov. Rozumeli sme si. Bolo len otázkou času, kedy prejdeme od slov k činom.

Nemýlil som sa. Danin smiech bolo v tú nedeľu počuť už od dverí. Na mojom mieste sedel šedivý muž a úlisne do nej niečo húdol. Ona mu neostávala nič dlžná. Len čo sa na chvíľu odmlčal, rapotala ako kačka. Vrtela sa, chichúňala, hotová pohroma.

“V Španielsku v pätnástom storočí upaľovali bosorky. Vždy im sadol na rameno kanárik. Boli to obetné kanáriky. Inkvizítori ich vycvičili špeciálne pre akt upálenia. Nechceli, aby poblúdené ženy vydesili prizerajúci sa ľud svojím neznesiteľným vrieskaním. Hriešnicu malý vtáčik natoľko prekvapil, že úplne zabudla na oheň a v nemom úžase počúvala, ako malý operenec šteboce nacvičené rekviem. Keď bolo po všetkom, kanárik sa ako prvý posmrtný chod skotúľal do spáleného torza ženy. Jedna žena, jeden vtáčik. Koncom pätnásteho storočia bolo Španielsko vraj najtichšou krajinou v Európe. Krajinou bez vtáčieho spevu.”

Spoznal som svoj sen o španielskom vtáčikovi.

“To sa mu sníva?”

“Tvrdí, že áno.”

“Ty mu rozprávaš moje sny!?”

Dana našla rukou moju tvár a pohladkala ju. Robila to namiesto pozdravu. Odstrčil som ju.

“Ty dokážeš hocikomu na počkanie vyklopiť, čo som si vysníval iba pre teba?!” Cítil som, ako mi bije srdce.

“Vaša ká...”

“Choďte už do riti aj s tou vašou kávou!!!” Prudko som sa zvrtol k čašníčke. Ramenom som drgol do tácky. Na podlahe zarinčalo sklo. “Nenechám sa donekonečna ošklbávať ako nejaká sprostá hus! Sto korún za kávu! Za to sa dá inde, moja milá, najesť!”

“Šimon, si to ty?”

“Čo?” pohľadom som sa vrátil k Dane. “Kde je Vincent?!”

“Dnes som priviedol Danku ja.” Šedivý muž chytil Danu za ruku.

“Že Danku, to je bohové! Akoby nestačilo, že mu všetko vyklopí, ešte sa s ním aj vláči. Počkaj! On bol u teba doma?!”

“Niekedy sa po mňa zastaví.”

“Mladý muž, ale aby ste si to zle nevysvetľovali…”

“Drž hubu, nikto sa ťa na nič nepýtal!”

“Šimon, to si prehnal!”

“Rok tu chlípem čiernu močku, vymýšľam kadejaké drísty, len aby si sa nenudila a ty mi chrstneš do tváre: to si prehnal!”

“Vymyslel? Danka mi pred chvíľou povedala, že sa vám to sníva.”

“Ak ti nestačí raz povedať, stačí povedať! A nechytaj ju stále za ruku!!!” zrúkol som na muža a prudko odstrčil jeho jemnú paprču z Daninej ruky. Kaviareň stíchla.

“Prosím ťa, Danka, pokús sa mu to nejako vysvetliť, lebo takto sa nikam nedostaneme.”

“Chrcheľ starý!!!” Zdrapol som muža pod krk a prudko do neho strčil. Spolu so stoličkou sa zrútil na tácku, na ktorú ešte stále čašníčka ukladala črepiny.

“Otec, nič sa ti nestalo?!”

“Otec?”

“Ty idiot! Myslíš si, že som nejaká kurva!”

“Kurva?”

“Nič sa ti nestalo?” Dana si čupla k otcovi a pomohla mu postaviť sa.

“To som nechcel…”

“Myslím, Danka, že bude lepšie, keď pôjdeme.”

Odišla. Odišla a ani sa neobzrela.

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA.

Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka

SME 24. 6. 2005