Jaroslav Klus

Hladina alfa

Opustila ma žena. Opustila ma kvôli môjmu strachu. Vraj pri mne nechce prísť  o rozum, povedala, keď odchádzala. V očiach mala slzy a v rukách to najdôležitejšie zabalené v kufri. Byt mi nechala.
Celé dni som z neho nevystrčil nos. Čupel som v rohu izby a zvierala ma úzkosť. Nikde som nechodil, nič som nepotreboval, na nič som nebol zvedavý. Strach ma úplne paralyzoval. 
Bál som sa od detstva. Lenže doteraz som mal svoj strach pod kontrolou a báť sa bolo mojím koníčkom. Strachu som nepochybne rozumel a bol som v ňom naozaj dobrý. Určite najlepší v meste. Bál som sa pravidelne, rád a všetkého.
Okamih, kedy ma môj vlastný strach premohol si presne nepamätám. Viem len jedno. Stratil som nad ním kontrolu. Nevedel som, kde začína a kde je jeho koniec. Celého ma naplnil a pre nič iné vo mne neostalo miesto. Ani pre moju ženu.       
Začínala jeseň. Stmievalo sa. Na parapetnej doske sedel malý farebný vták a snažil sa zožrať okenný rám, z ktorého sa olupovala farba. Keď som sa pozorne zahľadel do jeho čiernych očí, vycítil som v nich nenávisť. Keby mohol, určite by mi svojím ostrým zobáčikom prerazil lebku a vyďobal z nej celú moju bytosť. 
Okrem farby na okne sa olupovala aj omietka. V spálni na plafóne bola obrovská šedá škvrna. Následok odpadnutej omietky. Pripomínala mi mapu Grónska. Predstava, že niekde uprostred zasneženej planiny od hladu a zimy umiera množstvo bezbranných Eskimákov, zatiaľ čo ja stále žijem, mi aj napriek nekonečnému strachu robila dobre. Zaspal som.
Ráno som začul, ako niečo praská. Vyľakane som sa pozrel na plafón. Pribudli na ňom tenké čierne praskliny. Bolo mi jasné, že každú chvíľu odpadne zo stropu veľký kus omietky. Prudko som vyskočil z postele. Prudkým pohybom som prerazil starú vŕzgajúcu podlahu a prepadol sa o poschodie nižšie. Do postele susedov pod nami. Bola to široká manželská posteľ.
„Čo vystrájaš?” Objala ma mäkká ženská ruka, ktorá sa vystrčila z druhej polovičky postele.
Tá „moja” polovička bola prázdna, ale ešte stále teplá. Niekto, kto tu ležal, musel odísť len pred chvíľou. 
„Prepáčte,” odtlačil som mäkkú ruku zo svojho tela, „všetko upracem. Prepáčte, dieru dám zamurovať.”
Biele paplónové klbko sa prudko zvrtlo a vystrčila sa z nej rozospatá ženská hlava. Prudko sa nadýchla a… v momente, keď mala začať vrieskať sa zasekla.
„Prepáčte! Starý dom, staré múry! Všetko upracem, zamurujem, prepáčte! Aj vašu ruku mi prepáčte!” Prebehlo mi mysľou, koľko ľudí by mi asi tak mohlo prísť na pohreb.
„Ticho!” zašepkala žena ležiaca vedľa mňa a priložila mi prst na pery. „Manžel je ešte v byte.”
Zmĺkol som. Snažil som sa nedýchať. Počul som tlkot vlastného srdca. Buchli vchodové dvere. V mojom byte o poschodie vyššie sa s obrovským rachotom zrútila omietka. Musela spadnúť celá. Ja aj žena na vedľajšej polovičke postele sme sa vyľakane pozreli hore.
„To bolo u vás?”
Prikývol som.
„Máte šťastie.” Žena sa usmiala. „Nepospíme si ešte chvíľu? Predsa len, je priskoro.”
Bál som sa odporovať. Žena ma chytila za ruku a pohodlne sa vystrela na posteli. Tiež som sa vystrel. Mlčky som hľadel do deravého stropu.
„Spíte?” opýtala sa ma žena.
„Nie.”
„Ani ja.” Žena sa obrátila tvárou ku mne. „Musím uznať, odvahu máte.”
„Čo?!” takmer som vykríkol.
„Keby ste sa ku mne prirútili o pár minút skôr, môj manžel by vás asi zabil. A keby ste sa prirútili o pár minút neskôr, zabil by vás váš vlastný byt.” 
„Čo to má spoločné s odvahou?”
„Vôbec nevyzeráte, že by ste sa báli. “
„Myslíte?” Pravdepodobne sa moja tvár permanentnému strachu prispôsobila a pôsobila pokojným dojmom. „Som na strach zvyknutý.” Uvedomil som si, že možno má pravdu. Nebáť sa báť vlastnej smrti asi nedokáže hocikto. Mimovoľne som jej pevne zovrel ruku.
„Au!”
„Prepáčte, úplne som zabudol, že vás držím za ruku. Dlho som nikoho za ruku nedržal, odvykol som.” 
„Mohli by ste ma pustiť? Začínam sa potiť. Nepoznáme sa a spotená by som pred vami cítila nesvoja.”
Pustil som ju.
„Nejdeme do kuchyne? Dala by som si kávu.” Žena nečakala na moju odpoveď. Vstala. Pod nočnou košeľou sa črtalo jej pekne tvarované telo. Obliekla si župan a viac som sa o jej tele v tej chvíli dozvedieť nemohol. Odišla. Začul som prúdenie vody. Predstavil som si, že sa topím a náhodný okoloidúci mi skôr než zavolal pomoc ukradol hodinky a všetky peniaze. Potupné. 
Vstal som z postele. Z paplónu sa na zem zosypalo niekoľko drobných úlomkov susedkinho stropu a mojej podlahy. Do kuchyne som trafil bez problémov. Všetky byty v našom dome boli jeden ako druhý.
„Vždy som mala pocit, že v týchto starých domoch žijú len zbytoční starí ľudia, ktorí čakajú na smrť.” Žena bezstarostne zalievala kávu. „Nechcela som sa tu nasťahovať. Ale manžel naliehal. Hovoril, že tehlové domy, aj keď sú staré, sú oveľa lepšie ako panelové. Až také dobré asi nebudú, keď sa v nich ľudia k sebe prepadávajú.”
„A rovno do postele.”
„A rovno do postele,” pripustila žena. „Napokon je to najmäkšia časť bytu. Predstavte si, že by ste sa prepadli do umývadla.”
„Radšej nie.”
„Čo nie?”
„Nechcem si to predstavovať. Všetky moje predstavy sa zvrhnú na predstavu o smrti. Snažím na nič nemyslieť.”
„A darí sa?”
„Nedarí.”
„Možno sa to ani nedá.”
„Čo?”
„Na nič nemyslieť.”
„Neviem.” Do kávy som automaticky hodil dve kocky cukru.
„Na čo ste si pomysleli, keď ste ma zbadali vedľa seba v posteli?”
„Koľko ľudí by mi asi tak mohlo prísť na pohreb.”
„Prosím?” Žena pokrútila hlavou a neveriacky sa pousmiala. „Chcete povedať, že vyzerám tak morbídne?!”
„To nie, ale môj pohreb bola prvá vec, ktorá mi zišla na myseľ.”
„Koľko smútiacich ste napočítali?”
„Žiadneho, dali ste mi na ústa prst. Prekvapilo ma to.” 
„Aj tak mi ešte nikto nepovedal, že si pri pohľade na mňa predstaví vlastný pohreb.”
„Ešte nikto sa s vami nestretol tak nečakane.”
„Ako nečakane? Od týchto starých bytov sa dá čakať všetko.”
„Prepáčte, nemyslel som to zle, asi som sa zľakol.”
„Chápem, ráno nevyzerám najlepšie.” Žena si odpila z kávy a smutne sa zapozerala z okna. „Ani môj muž už o mňa nestojí.”
„To sa vám iba zdá, vyzeráte dobre.”
„Myslíte?”
„Vidím.”
„Prečo si ma potom nevšíma?”
„Možno sa bojí?”
„Čoho?”
„Aby si vás mohol všímať, musel by vám pozerať priamo do očí. No a keby sa vám pozeral priamo do očí, určite by ste v tých jeho vycítili strach. Bojí sa, aby ste neprišli na to, že sa bojí.”
„Vy sa nebojíte?”
„V jednom kuse.”
„Neviete, čo by dala za to, aspoň chvíľu sa takto porozprávať s manželom.”
„Ako som povedal, nechce vás otravovať svojím strachom. Určite by vo vašich očiach hlboko klesol.”
„Čo myslíte, ako hlboko je v mojich očiach teraz?!” Žena mierne zvýšila hlas.
„Neviem, je to váš manžel, niekde pri prsiach?”
Žena sa rozosmiala. Postavila sa, rozopla si župan a do pol pása si zvliekla nočnú košeľu.
„Pozerá sa na vás môj manžel?”
Pozeral na mňa Ježiš Kristus. Polonahá žena mala zlatú retiazku s krížikom, na ktorom bol ukrižovaný syn najvyššieho. Kľakol som si. Inštinkt kresťana. Žena si moju zmenu polohy vysvetlila po svojom a privinula si ma k prsiam. Začal som odriekať Otčenáš. Len nenápadný pohyb pier nasvedčoval tomu, že sa modlím. Žena zaklonila hlavu a jemne zavzdychala. Nevedel som, či sa aj ona pridala k nečakanej rannej modlitbe, ktorú vyprovokovala jej nahota, pretože pery mala v nedohľadne. Trochu mi prekážali ženine prsia. Cítil som, ako sa mi pery sústavne zachytávajú na jej tvrdých bradavkách. Otčenáš som zopakoval asi päťkrát.  Keď som začínal šieste kolo, žena sa prudko zachvela a odtlačila mi hlavu od jej voňavého tela. Chvalabohu, už hodnú chvíľu som sa potreboval prežehnať. Modlitba bez prekrižovania sa je totiž  neplatná.     
„Alena!” žena mi podala ruku.
„Jakub,” potriasol som Aleninou rukou. Na bozk som si netrúfol.

Jaroslav Klus sa narodil 27. júla 1971 v Čadci, študoval v Banskej Bystrici a pracuje ako učiteľ na základnej škole v Oravskom Veselom. Venuje sa poézii a próze, bol finalistom ôsmeho ročníka literárnej súťaže Poviedka 2004. Za svoju debutovú zbierku poézie Dejiny postele získal Prémiu Literárneho fondu.