{jcomments on}

Ilustrácia (c) Juraj Puchovský

Jaroslav Klus
Žena z 19. storočia

„Čo?” zaliala ma horúčava.

„Do budúcej stredy máme odovzdať scenár. Jedinečná šanca presadiť sa. Má to byť zábavné pásmo.” Tomáš, môj nový kamarát, si ma vyhľadal a ponúkol mi spoluprácu. Tomáš bol na univerzite o rok skôr ako ja, o veľmi dôležitý rok skôr. Zažil revolúciu ako vysokoškolský študent, priamo v jej epicentre. Keďže bol pravdivý, pôsobivý a presvedčivý, postavil sa na tribúnu a prečítal list od otca. V liste ho vraj otec vystríhal pred prílišnou horlivosťou a pripomenul mu rok 1968. Tomáš nedbal na riziká a zaujal nekompromisné stanovisko. Jeho vystúpenie malo úspech a vyslúžilo mu povesť revolucionára. Okrem na všetko odhodlaných študentiek mala jeho revolučná angažovanosť ešte jednu výhodu, všetci o ňom vedeli a keď sa niekde vyskytla možnosť zárobku, bol o nej informovaný ako prvý. Mne v tom čase vyšla jedna básnička v jedinom literárnom časopise pre mladú literatúru a rýchlo sa to na univerzite rozkríklo. Asi sa o mojej publikačnej činnosti sa dozvedel aj Tomáš a oslovil ma a možno ma oslovil preto, lebo nemal po ruke nikoho iného.

„Ja neviem, ja som skôr na básničky,” zapochyboval som o vlastnej schopnosti napísať pre rozhlas šesť strán prozaického textu.

„Natrhneme im riť!” Tomáš objednal ďalšie pivo.

„Komu?” Nepochopil som Tomášovu obraznosť a schuti si odpil z piva.

„Starcom v rozhlase. Ich zábava je neznesiteľná. My budeme intelektuálni, jemne absurdní a možno trochu poetickí.” Tomáš bol očividne spokojný s definíciou našej budúcnosti. Nonšalantne mávol na mladú čašníčku a ukázal jej dva prsty. Čašníčka signál pochopila a začala čapovať dve pivá.

„Nemám peniaze.” Upozornil som Tomáša.

„Žiadne?!”

„Sedemnásť korún.” Začal som na stôl vykladať mince, ktoré som našiel vo vreckách. Tomáš s opovrhnutím pozrel na drobné a priložil k ním pokrčenú dvadsaťkorunáčku.

„Požičiame si! Neprestaneme predsa v najlepšom len kvôli tomu, že nemáme peniaze.” Keďže Tomáš poznal skoro každého, okamžite našiel v putike zopár známych a po chvíli mal v rukách dve stokorunáčky. „Do zajtra máme vrátiť.”

„My?”

„Ideme v tom spolu.”

„Lenže ja nemám peniaze, ani tu, ani nikde inde!”

„Tak sa na dlh vykašleme a vrátime, keď budeme mať. Vidíš a ty nechceš písať pre rozhlas.”

„Ako súvisí rozhlas s mojou chudobou?”

„V rozhlase nám za všetko zaplatia.”

„Zaplatia?” Zízal som na Tomáša ako na spasiteľa.

„A nie málo.” Tomáš sa spokojne usmial. Mal ma. Bol so sebou spokojný a navrhol honosnejší lokál. So zmenou som súhlasil.

Po piatom pive som v písaní pre rozhlas nevidel žiaden problém a chrlil zo seba nápad za nápadom. Ani sme sa nenazdali a bolo po dvoch stovkách.

„Poznám podnik, v ktorom sa schádza miestna bohéma.”

„S bohémou na mňa nechoď!” Vytušil som Tomášovu chuť obklopiť sa kadejakými pochybnými meditatívnymi kreatúrami.

„Chodia tam pekné baby.”

„Ešte lepšie.”

„A čo chceš robiť?”

„Poďme niečo napísať. Do stredy nám veľa času neostáva.”

„Nikdy nepíš pod vplyvom!” Tomáš ma počastoval životne dôležitou radou. „Dnes si ešte užijeme! Písať začneme zajtra.”

„Zajtra mi bude zle.”

„Kurva, čo si furt taký depresívny! Ideme!” Tomáš nečakal na moju odpoveď, zaplatil útratu, obliekol sa a vykročil. Vybehol som za ním. Z električky som pozoroval mesto. Spomenul som si na svoj doterajší spôsob pitia. Prijateľnej konzumácii alkoholu som sa oddával viac než dva roky. Za ten čas si človek vytvorí isté návyky. O takomto čase som obvykle končil. Kým doposiaľ bolo moje popíjanie príjemné, melancholické a bezpečné, pitie s Tomášom bolo samovražedné. Vtedy som to len tušil a tušil som správne.

„Vystupujeme!” zavelil Tomáš. Mlčky sme vošli do pochmúrnej budovy v pre mňa absolútne neznámej časti mesta. Vo vnútri bolo modré svetlo, apatickí ľudia, steny pomaľované rôznymi nezmyslami a hudba, ktorá pripomínala skuvíňanie zomierajúceho dieťaťa, budila dojem záhrobia. Tomáš odišiel k baru a kúpil dva poháriky akejsi zelenkavej pálenky. Čím zaplatil, netuším. Podal mi ručne ušúľanú cigaretu, ktorá neskutočne zapáchala a trpko sa na mňa usmial.

„Dobrý večer, Tomáš!” K nášmu stolu pristúpila žena, prisadala si k môjmu čerstvému kamarátovi a podala mu ruku. Snažil som sa zaostriť. Namiesto detailného obrazu len rozmazaná škvrna.

Natiahol som k žene ruky. Dúfal som, že na základe dotykového vnemu sa mi v mysli vyjaví jej podobizeň. Kým niekto sa opije do nemoty, mne sa z času na čas pritrafilo, že som sa opil do slepoty. Ináč tomu nebolo ani vtedy, keď som sa ocitol v bare plnom umelcov.

Žena po mojom dotyku zmeravela. Pri nose, ústach a očiach som nahmatal hlboké vrásky. Pery - matné. Vlasy - suché. Brada - opadnutá. Uši - chlpaté. Zneistel som. Pri krku sa mi trochu uľavilo. Utešil ma pravidelným pulzom. Nahmatal som pevnú ramennú kosť, evidentne najpôsobivejšiu časť tela dámy sediacej oproti mne. Medzi končekmi prstov mi uviazla jej podprsenka. Potiahol som, pustil a čakal. Nádejal som sa, že zaznie zvuk, ktorý mi vyjaví jej telo v absolútnej nahote. A nielen telo, ale aj vône, súradnice, krv, vlastne všetko, čo so ženou súvisí. Zvuk, ktorý z nej vzišiel sa na moje prekvapenie okamžite zhmotnil a z jej tela vystúpila žena iná, oblečená v šatách pravdepodobne z 19. storočia. Prisadla si ku mne.

„Zaprel ma! Zaprel! A potom podpálil!”

„Kto?” nerozumel som žene z devätnásteho storočia.

„Edward!”

„Kto?!” Jej výraz bol na rozhraní romantizmu a realizmu.

„Ten jeho „neodolateľný” výzor! Tá únava zo všetkého, no najmä z tej suky!”

Uvedomil som si, že o 19. storočí veľa neviem. Azda len to, že v roku 1876 dali v Londýne do prevádzky prvé umelé klzisko, alebo že v roku 1883 vyhynula Zebra kvaga. V mysli sa mi vyjavil rok 1888, vtedy Jack Rozparovač páral prostitútky. Marilo sa mi, že v roku 1842 objavili v Plzni svetlé pivo. Pamätný bol aj rok 1886, zaviedli pojem pedofília. O 19. storočí som ešte čo to vedel z literatúry. Ale nie veľa, pretože literatúra z tohto obdobia ma príšerne nudila. Možno aj preto ma slovo suka v ženiných ústach zaskočilo. Prekvapením mi bol aj jej zovňajšok. Bola oblečená úplne ináč ako ženy z našich dejín. Ešteže bola dobre preložená do slovenčiny, takmer dokonale. Chvíľu som si myslel, že hovorí mojím materinským jazykom. Drobné nezhody medzi pohybom pier a zvukom, ktorý z nich vychádzal, som spočiatku pripisoval rozdielnej rýchlosti zvuku a svetla. Keďže vo vzdialenosti 48 centimetrov od objektu nie je možné rozdielnosť uvedených rýchlosti pozorovať, došlo mi, že jej reč je niekým pretlmočená. Ocitol som sa v preklade literárneho diela. Originál bol pravdepodobne napísaný v angličtine. Usúdil som tak podľa mena Edward a podľa slova suka. Na vyslovenie suky si žena z 19. storočia vystačila len s jednou úzkou slabikou: bitch.

Keďže žena z 19. storočia sa mi nepredstavila, predpokladal som, že sa nachádzame niekde uprostred deja. Znervóznel som. Uvedomil som si, že si ma v texte musí každý všimnúť. Okrem oblečenia som bol nápadný aj svojou opitosťou. Takí Angličania, Škóti, či Íri, ktorí môžu byť akoukoľvek postavou v britskom románe, pijú epizodicky. Z času na čas sa strieskajú pod obraz boží a hotovo. Takéto pitie je totiž pre nich príznačné. Prípustné je ešte románske pitie, pri ktorom je človek sústavne v jemne povznesenej nálade. Francúzi, či Taliani sa v ostrovnej próze vyskytujú zriedkavejšie, ale občas sa v nej nejaký mihne. Lenže postava zdrúzganá sústavne - slovansky?! Bože, tá hanba! Permanentne zrichtovaný v klasickom diele anglickej literatúry.

Bol som si takmer istý, že sa to rýchlo rozkríkne aj u nás, v našom malom meste. Prišlo mi ľúto matky. Toľko sa so mnou natrápila, kým ako tak vychovala a teraz sa od nejakého náruživého čitateľa dozvie: „Čítal som o vašom synovi. Môžete sa hanbiť! Keby ste ho videli. Ledva stál na nohách. Čo stál, ledva sedel… A brblal ako nejaký idiot!”

„Prosím?!” Moja matka nebude ničomu rozumieť.

„Taká nehanebnosť. Jediný z nášho mesta sa ocitne vo viktoriánskom Anglicku a on sa navalí ako čík.” Dobiedzavý čitateľ otvorí knihu anglického autora, alebo autorky a nechá moju matku prečítať si riadky, ktoré opisujú, ako ledva sedím a niečo nezrozumiteľne brblem. Spozná ma okamžite. Pre literatúru devätnásteho storočia sú typické podrobné opisy všetkého a všetkých. Keďže som mal oblečený pletený sveter, ktorý mi uplietla práve ona, identifikuje ma takmer bez zaváhania. Stŕpne. Potom sa jej trochu uľaví. „Všetky postavy v románe sú dielom autorovej fikcie,” prečíta náruživému čitateľovi vetu, ktorú nájde na začiatku knihy.

„To sú len výhovorky!” ohradí sa čitateľ. „Keby ste viac čítali, vedeli by ste, že takto zavádza každý spisovateľ!”

„Viete, že ste mu v niečom podobný,” žena z 19. storočia ma vytrhla zo zamyslenia.

„Komu?”

„Edwardovi.”

„Ééédwááárdóóvííí?” Snažil som dôkladne artikulovať. Byť pod drobnohľadom toľkých čitateľov sa mi zazdalo bolestivo zaväzujúce.

„Nemyslím fyzicky. Podobáte sa neprítomnosťou. Akoby ste tu ani neboli.”

„Kiežby som tu nebol!” Na kiežby som bol hrdý. Hodilo sa k viktoriánskym hábom ženy z devätnásteho storočia.

Žena z devätnásteho sa ku mne priklonila. Niečo zašepkala. Nič som nepočul. Zatváril som sa nechápavo. Opäť sa priklonila a nemo pohybovala perami. Vzhliadol som k nebesám, akoby som sa chcel pohľadom stretnúť s prekladateľom. Prebleslo mi mysľou, že milý pán prekladateľ si s jej šepkaním nevedel poradiť a všetko nechal na obraznosť čitateľa. Zháčil som sa. Keď budem zízať s vyvrátenými očami na strop, čitateľ s bohatou fantáziou si pomyslí, že mi navrhla niečo nerestné.

Žena z 19. storočia sa postavila a začala si rozopínať šaty. Aj ja som sa postavil. Zapotácal som sa. Nervózne som si potiahol z cigarety, ktorá mala s cigaretou pramálo spoločné. Vydýchol som nepríjemne zapáchajúci obláčik hustého dymu. Videl som len dym. Žena z 19. storočia sa už určite vyzliekla. Strmhlav som sa vrhol k jej alabastrovým prsiam. Bol som presvedčený, že budú alabastrové. V 19. storočí sa ženy neopaľovali. To bolo to málo, čo som si pamätal z literatúry.

Chvíľu som padal. Namiesto mäkkého ženského tela som zacítil tvrdý úder. Padol som tvárou priamo na dlažbu. V ústach som zacítil krv. Prehltol som ju. Bola z konca 20. storočia, ešte teplá.

?

Jaroslav Klus sa narodil 27. júla 1971 v Čadci, študoval v Banskej Bystrici a pracuje ako učiteľ na základnej škole v Oravskom Veselom. Je dvojnásobným finalistom literárnej súťaže Poviedka. Za svoju debutovú zbierku poézie Dejiny postele získal Prémiu Literárneho fondu.

Prečítajte si ďalšie poviedky Jaroslava Klusa: 
Hladina alfa .  Žena so psom