KOLOMAN KERTÉSZ BAGALA (1964), vydavateľ a propagátor slovenskej literatúry. Do revolúcie pracoval ako robotník, neskôr študoval. V roku 1991 založil vydavateľstvo KK Bagala (L.C.A.), v ktorom vydal tristo kníh vyše stovke slovenských spisovateľov. Založil i dlhé roky organizuje literárne súťaže Poviedka, Báseň, Román. Usporiadal vyše 500 kultúrnych podujatí ako predseda občianskeho združenia literarnyklub.sk.

V roku 2007 ste dočasne svoju vydavateľskú činnosť ukončili, teraz ste späť v biznise. Čo všetko sa medzičasom udialo?

Mal som zdravotné problémy, ale už som v pracovnom tempe, hoci som zostal 45-percentný invalid. Bolesti, ktoré som mal roky, sa premietli so psychického stavu, mám totiž manicko-depresívnu diagnózu. Voľakedy som ju dokázal držať v hornej amplitúde, potom som bol roky dole. Našťastie dnes mám vo vydavateľstve a Literárnom klube mladých kolegov, ktorí majú novú energiu a ja sa už môžem venovať len čítaniu rukopisov. Medzi nami sa začína vytvárať symbióza.

Neprehodnotili ste v posledných rokoch význam literatúry, pre ktorú ste takmer prišli o zdravie?

Prehodnotil som. Viac sa sústreďujem na to, čo považujem za kvalitné. Niekoľkokrát som sa počas liečenia chcel od literatúry odísť, ale vždy som sa vrátil. Iné možno neviem, ale hlavne nechcem robiť. Literatúre rozumiem, nemôže byť náhoda, že sú knihy, ktoré vydám, oceňované. Baví ma hľadať nové talenty. Momentálne mám v počítači opäť tridsať rukopisov pripravených na vydanie. V súčasnosti už nemám dôvod vydávať niečo iné ako to, čo chcem.

Nič sa vo sfére distribúcie kníh za posledné roky nezlepšilo?

Nič. A ani už nemám nádej, že sa to niekedy zmení. Začal som preto realizovať projekt klubu, kde by boli združení ľudia, ktorí majú ešte záujem o knihy a autorov, ktorých vydávam. V budúcnosti budú pre členov špeciálne kultúrne podujatia a edície. Rátam s takými piatimi až ôsmimi tisícmi členov.

Viete sa už literatúrou opäť uživiť?

Nikdy som nebol zvyknutý na komfort a nebolo v mojom pláne si ho literatúrou zabezpečiť. Mojím cieľom je knihu vydať, nie dosahovať nejaké brejkpointy. Napríklad vlani som vymyslel edíciu malých kníh pre mladých doslovne za päť päťdesiat. Formát je navrhnutý tak, že z tlačiarenského hárka nie je žiadny odpad, ušetrím teda na papieri.

Aj na ilustráciách.

Mám rád neilustrované knihy. Samotný jazyk musí byť ornamentom, aby človek nepotreboval vizuálny dojem, ale vedel si obraz na základe textu vytvoriť halucinogénne.

Ako vznikajú obálky vašich kníh, na ktorých sú často diela mladých výtvarníkov?

Keďže robím veľa kultúrnych akcií, poznám sa s mnohými umelcami a snažím sa medzi nimi vycítiť nejakú príbuznosť. Často sa stane, že sa autor a výtvarník, ktorých som dal v knihe dokopy, stanú aj veľmi dobrými priateľmi.

Zmenil sa vám pod vplyvom choroby literárny vkus?

Viac si vážim svoj čas, zlé knihy nedočítam. Kedysi som čítal tak, že keď ma niečo draplo, musel som to dočítať do svitania. Návyky sa menia. Dnes čítam predovšetkým z obrazovky laptopu. Za najsmutnejšie považujem svoje nemocničné obdobie, keď som prestal čítať knihy s pasiou. Až minulý rok som sa opäť dostal do švungu - dávnymi láskami Majstrom a Margarétou či Márquezom.

Nepovedali ste si nikdy, že ste obetovali vlastné zdravie pre umelcov zahľadených do seba?

Nemám problém so spisovateľmi, ale s tými, ktorí ich knihami opovrhujú. A to sú, žiaľ, niekedy aj kníhkupci a médiá, ktoré venujú skutočne malý priestor pôvodnej literárnej tvorbe. Chvalabohu, kolegovia mi už teraz umožňujú nevenovať sa týmto otázkam. Chcem žiť vo svojom literárnom skleníku, nie v „biznise”.

V decembri ste sa presťahovali s redakciou do KC Dunaj v centre Bratislavy. Čo pre vás táto zmena znamená?

Beriem to ako novú etapu života. Náš Literárny klub tam každý štvrtok robí besedy a autorské čítania. Je to lepšie ako sedieť medzi štyrmi stenami petržalského skladu a nútiť sa osamote do práce.

Akí sa vám zdajú dnešní mladí ľudia?

Poznám len segment z nich. Generácia, ktorá zažila po revolúcii len príval nového tovaru, bola dosť v chaose. Dnešní dvadsiatnici chvalabohu už nezbierajú len materiál, ale aj umelecké dojmy a zážitky.

Na náraste počtu čitateľov to však veľmi necítiť, alebo áno?

Neviem, či sme čitateľov pre televíziu už celkom nestratili. Veľkú nádej vkladám do elektronických kníh. Myslím, že to ovplyvní aj budúcnosť literatúry a vznikne aj iný druh prijímania literatúry. Nové diela už budú pravdepodobne vznikať ako interaktívne. Papierové knihy budú prinášať len nadhodnotu, napríklad zaujímavý dizajn či ilustrácie.

Čítate knihy už aj vy na čítačkách?

Ešte nie. Ale začal som zo svojich kníh vyrábať e-knihy a dávam ich postupne na Amazon.com, aby si ich mohli prečítať aj v Amerike, kde sú čítačky najrozšírenejšie. Titulov je tam už vyše päťdesiat, každý deň prihadzujem nové.

Minulý týždeň ste krstili zborník zo súťaže Poviedka 2011, aký je v dnešnej dobe záujem o písanie?

Voľakedy sme mali aj viac ako tisíc súťažných príspevkov, tento rok to bolo necelých stopäťdesiat. Ak niekto opakovane neuspel, prestal už posielať texty. Osemdesiat percent prihlásených textov boli len pokusy, takže chvalabohu, že oslobodili porotu od čítania.

Kto, o čom a ako dnes píše?

Oveľa menej sa dnes experimentuje, čo je možno aj dobré. Dnešné poviedky majú opäť príbeh, ba dokonca občas aj pointu. Už to nie sú žiadne úlety, ale totálna prítomnosť. Ocenení autori majú okolo tridsiatky, víťazka má 23 rokov. Zdá sa, že nastupuje nová generácia. Na festivale Pohoda budem premiérovať debutové knihy piatim mladým autorom z predchádzajúcich ročníkov Poviedky. Finalistom sa snažím venovať, ponúkať ich poviedky novinám či do časopisov, aby získali sebaistotu a ohlasy od neznámych ľudí. Inak sa číta rukopis a inak tlačený text vydaný v nejakom kontexte. Človek, ktorý má talent, musí najskôr uveriť tomu, že ho skutočne má.

A ak neuverí?

Mnohí autori utečú do reklamy a už sa nevrátia. Literárny talent prevalcuje aj novinárstvo či karierizmus. Talent je plastelína. Dá sa z nej urobiť zaujímavá socha alebo len akási palica na peniaze. Svojich autorov sa snažím podporovať v umeleckej oblasti, ale nehovorím im, o čom majú písať. Mňa zaujíma iba ako to napísali.

Ktorého svojho autora si najviac ceníte?

Vydal som ich viac ako stovku. Nerobím sezónnych autorov, ale knihy, na ktoré musím robiť aj štvrté či piate dotlače.

Napríklad z Ballu?

Balla je majster v používaní prozaickej skratky. Aj Marek Vadas priniesol každou svojou knihou niečo nové, jeho Liečiteľa budeme čítať ešte dlho. Lenže to by sme mohli takto hovoriť o každom autorovi, pri každom som mal vážny dôvod, prečo som ho vydal.

Spisovatelia mladšej generácie prinášajú vo svojich knihách inú, často zahraničnú skúsenosť. Je na ich textoch zaujímavé to, o čom píšu alebo aj to, ako píšu?

Napríklad u Zusky Kepplovej a Michaely Rosovej, ktoré sa dostali tento rok do finále Anasoft litery je najdôležitejší jazyk, do ich systému myslenia sa vtesná akýkoľvek príbeh, či z Londýna, Budapešti alebo Berlína. Aj knihy Modrovich, Žuchovej a iných generačne blízkych autoriek a autorov nie sú zaujímavé exotikou prostredí, ale ľuďmi a spôsobom, ako na nich autor nazerá.

Vnímate tvorbu autoriek, ktoré vydávate, ako ženskú?

Dlho som nemal ženské autorky, teraz sa s nimi roztrhlo vrece. Proste sa tak stalo, že sa mi objavilo viacero zaujímavých textov, tak som ich vydal. Chlap pristupuje k žene inak, nedá sa to odblokovať, ale snažiť sa zbaviť predsudkov a stereotypov. Mňa moje anonymné literárne súťaže naučili dostatočne sa sústrediť na text a nie na autora.

Čo si myslíte o literatúre označovanej ako ženská?

Skúšal som čítať aj rôzne Keleové či Matkinové, ale po päťdesiatich stranách som zistil, že sa opakuje jeden systém rozmýšľania, že je to len mlynček, z ktorého vychádza stále to isté.

Do akej miery o úspešnosti nejakého románu rozhoduje náhoda?

Táto otázka skôr patrí tým, ktorí sa literatúrou zapodievajú ako biznisom. Kniha je pre nich taký istý tovar ako ponožky. Ak sa do literárneho diela vložia marketingové peniaze, tak je pravdepodobné, že sa tovar stane bestsellerom. Ak je však dielo, ktorému sa robí reklama, nekvalitné, sú to pre čitateľa vyhodené peniaze. V súčasnosti si už na Harryho Pottera pomaly nespomenieme.

Nestane sa z Pottera klasika?

Samozrejme, že nie. Je to literárny odpad, ktorý je len marketingovým produktom. Na Kafku nikto takúto reklamu nerobil a číta sa na celom svete dodnes.

Podľa Kafkovho priania mal však Max Brod jeho dielo zničiť, prečo to neurobil?

Rozhodoval sa medzi hodnotou priateľstva a hodnotou literatúry, vybral si to, čo je nadčasové. Som na Brodovej strane. Ľudský život už tak nepreceňujem, ako keď som bol mladý, beriem ho ako smietku vo vesmíre. Dôležité je, čo po ňom zostane. Tie módne civilizačné výdobytky, ako aj žabomyšie vojny medzi národmi či pohlaviami ma už prestali zaujímať. Sústreďujem sa len na to, kým som a čo viem robiť.

Teda nečítate už ani noviny?

Nadiktoval som si politický pôst. Aj keď si prečítam správu, ktorá by ma mohla znervózniť, skúšam ju zobrať z humornej stránky.

Ako sa dnes dívate na vydanie knihy Mikuláša Dzurindu a cestopisu z jeho kampane vo vašom vydavateľstve?

Pred desiatimi rokmi som považoval za dosť podstatné, že sa mi podarilo prispieť k porážke mečiaristických tendencií v našej spoločnosti. Postavil som sa vtedy aj proti ľuďom, ktorí nemali Dzurindu a priori radi. Nehanbím sa za to. Robil som to úprimne.

Nedávno ste písali otvorený list ministrovi kultúry, čo v ňom bolo?

V podstate som ním dosiahol to, čo som chcel. Bývalý minister Daniel Krajcer ma prijal aj s ďalšími nezávislými vydavateľmi. Moja prvá otázka bola provokatívna, prečo nás voláte, keď odchádzate, a nie vtedy, keď ste do funkcie prišli? Ale rokovali sme vecne. Doniesli sme mu niekoľko bodov, čo treba zmeniť na ministerstve kultúry z nášho hľadiska. Prečo v kultúre reforma neprebehla a stále sa ako za socializmu delí na štátnu a neštátnu? A prečo je neštátna zaznávaná, akoby bola protištátna?

Vydavatelia sú už predsa všetci neštátni.

Desaťročia štát mrhá na nezmysly. Zo zotrvačnosti. Vyhadzujú sa napríklad milióny na Maticu slovenskú a pozrite si ich edičný plán a zoznam aktivít! Na druhej strane, mne v týchto dňoch prišiel list z ministerstva, že mi odmietajú podporiť vydanie piatich debutantov. Nových autorov netreba, stačia tí na martinskom cintoríne. Vlani mi tiež odmietli grant pre Kepplovú či Rosovú a dne patria medzi 10 najlepších autoriek Slovenska.

Pod akým sloganom by ste robili kampaň na podporu čítania?

Literatúra je pohľadnica doby. Autor ani nevie, ako veľa informácií o nej nám vo svojich knihách posiela.

Zostáva literatúra ostrovom pozitívnej deviácie?

Literatúra človeka povýši k iným čitateľom. Zároveň ho uzavrie do samoty. Literatúra nie je masová záležitosť, ale vec elity.

Aj kvalitní spisovatelia občas prídu s horšími dielami. Je to otázka neschopnosti sústrediť sa?

Keď má spisovateľ zamestnanie, ťažko sa môže sústrediť a písanie diela trvá neúmerne dlho. Škoda, že neexistuje fungujúci systém štipendií a sponzoringu umelcov, pretože na Slovensku nie je možné uživiť sa písaním. Do trojmiliardovej angličtiny sa nikomu zo Slovenska nepodarilo dostať tak ako Milanovi Kunderovi či Bohumilovi Hrabalovi z Čiech, aj keď čiastkové úspechy už sú. Snažím sa našu literatúru propagovať, rozdávam knihy slovakistom, ale kým je to založené len na fanatikoch, ako som ja, sú to len výstrely z motyky.

Akú známku by ste dali súčasnej slovenskej literatúre?

Asi trojku. Mnohí autori by získali jednotku, niektorí za dielo, niektorí za celoživotné dielo.

O čom sa na Slovensku nepíše, ale malo by sa?

Obvykle sa historické a spoločenské zlomy dostávajú do literatúry zhruba po dvadsiatich rokoch. Za najdôležitejší moment v novodobej histórii Slovenska považujem nežnú revolúciu a aj keď od nej už uplynulo viac ako 20 rokov, nik sa výraznejšie do tejto témy nepustil. Dnešní päťdesiatnici by už o tomto období mohli písať kvalitne, majú odstup, nikto sa však do toho akosi nepúšťa. A divoké deväťdesiate po Pišťankovi tiež zostali úhorom.

Začína sa u nás nejakým spôsobom mapovať v literatúre globálna kríza?

Kríza je skôr v morálnej rovine. Kamaráti, ktorí sa priatelia desaťročia, sa odrazu začnú oberať o financie. Manželia sa rozhádajú pre maličkosti. No sú toto vhodné témy pre literatúru? Áno. Literatúra si vystačí aj s chrobákmi v škatuli. Za krízu by som ako vydavateľ považoval to, ak by som už nenašiel medzi rukopismi nič, čo by sa mi páčilo alebo čo by ma iritovalo. Vtedy by som s literatúrou reálne skončil.

Zhovárala sa Zuzana Uličianska
SME, 21..2012

Toto je pôvodná verzia rozhovoru, v printovom vydaní SME bol uverejnený len úryvok.