Ľudí, ktorí zvyčajne nepodliehajú názorom okolia, a konajú podľa svojho vlastného uváženia, pokladá široká verejnosť za rebelov, bláznov, ale i géniov. O to viac, ak niekto riskuje, že príde o veľa. Či už za totalitného režimu, kedy ide o holý život, alebo po revolúcii, kedy ide o dobré zisky.

,,Narcistu ako ja nezaujímajú potreby trhu,” tvrdí však v rozhovore pre Gorilu vydavateľ pôvodnej tvorby a predseda o.z. literarnyklub.sk, Koloman Kertész Bagala, ktorému nezáleží na masovom vkuse a do rukopisov sa začítava rád a bez predsudkov.

Výsledkom jeho dvadsaťročného snaženia, aj napriek kríze vo vydavateľstve, však nie sú knihy, ktoré zapadnú prachom na poličke. Čitateľom napovie titul Telegram, Stanislava Rakúsa, ktorý sa stal držiteľom prestížnej ceny Anasoft litera (2010), prípadne Kniha O cintoríne (Samko Tále), zahraničnými kritikmi vysoko oceňovanej Daniely Kapitáňovej, ktorá ju mala možnosť publikovať už v 9 jazykoch.

Do revolúcie ste viedli značne bohémsky život. Osamotené bývanie po privátoch, popíjanie, čítanie kníh, pričom v kaviarňach ste diskutovali častokrát do noci. Ako pred revolúciou nahliadal na budúcnosť mladý ,,bohém” so záujmom o umenie?

Socialistický svetonázor som nikdy neprijal za vlastný a boli mi na smiech rovesníci, čo sa nechali zlanáriť, alebo dokonca nadšene vstupovali do komunistickej strany. Dodnes sa vyhýbam vtieravým a vypočítavým ľuďom. Opovrhoval som kariérou aj výhodami, ktoré sa členstvom dali získať a zvolil som si život, ktorý mi zaručoval slobodu. Zamestnal som sa ako pomocný robotník, po večeroch som si čítal knihy, počúval zakázané rádiá zo západu a stretával sa iba s kým som chcel. Občas som sa dostal aj k samizdatovým a cenzúrou zakázaným knihám, kamarátil som sa s disidentom Ivanom Kadlečíkom. Budúcnosť v tom čase nemalo zmysel plánovať. Z apatie som sa prebral v roku 1989 a s nadšením som prijal správu o študentskej demonštrácii v Prahe. Okamžite som sa aktívne zapojil do Zamatovej revolúcie. Mal som vtedy dvadsaťpäť a prvýkrát v živote som pocítil „teraz, alebo nikdy!”

Vaším plánom bolo venovať sa iba literatúre a hudbe. LP platne ste dokonca predávali na deke v bratislavských podchodoch. Čo na takýto zjav v rodine hovorili rodičia?

Keď ma počas revolúcie pri vylepovaní protištátnych plagátov v Leviciach obkľúčili ôsmi policajti (vtedy sa volali Verejná bezpečnosť), aby ma zatkli a celú noc vypočúvali, pochopil som, aké bolo nebezpečné postaviť sa proti totalitnému režimu. Došlo mi, prečo ma pred revoltou rodičia vystríhali. Ale neľutoval som, že môžem skončiť vo väzení, vedel som, že režim padne iba ak bude dostatok takých, čo odmietajú „držať hubu a krok”. Po Nežnej revolúcii som s veľkými očakávaniami nastúpil na Filozofickú fakultu. Zarábal som ako brigádnik a so spolužiakmi sme založili a financovali literárny časopis pre mladých autorov. Po čase som to začal pokladať za stratu času, preto som zo školy odišiel a založil vlastné vydavateľstvo a kultúrnu agentúru. O tomto kroku som sa s rodičmi neradil - plnil som si vlastný sen - ale z úcty som za názov firmy zvolil priezviská otca a matky.

Vydavateľstvo KK Bagala oslavuje 20. rokov, od založenia 1. marca 1991. Stálo za debutmi mnohých, dnes už úspešných autorov, ktorí získali viacero prestížnych ocenení i kladných odoziev doma i v zahraničí. Ako sa cíti vydavateľ, ktorý pozitívne ovplyvnil kariéry autorov i kultúrny život Slovenska?

Robil som len svoju prácu.

Jediným kritériom pre zaradenie knihy do vášho edičného plánu je vraj to, že sa vám kniha páči. Vy asi nebudete patriť medzi Slovákov, ktorí tvrdia, že človek sa skôr či neskôr musí podriadiť potrebám trhu…?

Nesmierne ma baví čítať nové rukopisy a tie najlepšie chcem mať pekne-krásne aj ako knižku. Keby som mal povahu kšeftára, neprestajne by som špekuloval len nad tým, čo potrebujú iní a nie čo chcem ja. Narcistu ako ja nezaujímajú potreby trhu.

Prví kmeňoví autori vášho vydavateľstva pochádzali už z vášho vysokoškolského literárneho časopisu Maternica, pričom poniektorí z nich u vás publikujú dodnes. Stojíte tiež za literárnymi súťažami Poviedka (15. ročník), Básne (3. ročník) a Román 2006. Dobrý ňuch na autorov sa vám teda uprieť nedá. Necháte si občas poradiť, ktorý autor by stál za to?

Radcov a kibicov nie je na Slovensku nikdy dosť! Mám však problém s autoritami a preto je pre mňa rozhodujúci vždy len môj pocit z čítania. Literárne súťaže som začal vyhlasovať keď bolo vydavateľstvo už natoľko známe, že ho ,,obosielali” stovky autorov s ponukou na vydanie knihy. Vymyslel som súťaž, ktorá poskytuje všetkým rovnakú šancu ukázať svoj talent. Udelené ocenenia však odzrkadľujú vkus odbornej poroty, moja práca začína až po vyhlásení výsledkov - laureátov oslovujem, aby mi zaslali na posúdenie ďalšie svoje diela. Myslím, že sa nemusím hanbiť ani za jedného autora, ktorý debutoval na základe úspechu v súťaži, svedčia o tom ocenenia aj reakcie čitateľov.

V spomienke na svoju dvadsaťročnú kariéru (literarnyklub.sk) tvrdíte, že talent nemáte. Z vtipného textu, ktorým popisujete uplynulé udalosti má však človek opačný dojem. Nikdy ste sa nezamýšľali nad vydaním vlastného titulu?

Chvalabohu, včas som pochopil, že ma obklopuje veľké množstvo autorov, ktorí sú talentovanejší ako ja, preto som sa im odovzdal do služieb. Bolo to úplne prirodzené, pretože ma baví viac čítať ako písať.

Tvrdíte, že za úspech považujete každú vydanú knihu. Doposiaľ ich pod hlavičkou KK Bagalu vyšlo 300. Existuje z toho množstva nejaká, ktorá je vašou srdcovou záležitosťou?

Prvou knihou bola Akozmia. Bez nej by moje vydavateľstvo nevzniklo. Rukopis vtedy veľmi mladého Tomáša Horvátha mi fakt stál za to, aby som sa naučil všetko, čo k výrobe knihy treba.

Venujete sa redakcii rukopisov, sadzbe a dizajnu, organizujete besedy a literárne festivaly… Ako sa pozeráte na prácu iných slovenských vydavateľstiev, prípadne aké vzťahy panujú medzi jednotlivými slovenskými vydavateľstvami?

Som samouk a keďže som si dlhý čas nemohol dovoliť zamestnať nikoho, všetky činnosti spojené s vydávaním kníh som bol nútený robiť sám. Po desaťročí sa začalo aj trochu dariť a kolektív literárnej agentúry narástol na päť členov, ročne sme robili 100 kultúrnych podujatí a 20-30 kníh. Zlatá éra! Žiaľ, v súčasnosti som vo firme opäť sám, je kríza - zrušil som kanceláriu, zredukoval réžiu na minimum a snažím sa prečkať. Niet dôvodov k optimizmu, že sa bankrot vyhne aj mne. Vydavatelia, ktorých som si vážil, už skrachovali alebo drasticky obmedzili činnosť, necítim sa kompetentný hodnotiť súčasný trh, v ktorom dominujú len vydavateľstvá stredného prúdu. Sú mi ľahostajné asi ako butiky na trhoviskách.

Čo vás dokáže najviac očariť na literárnom texte ,,prostého smrteľníka”?

Nie je podstatné, na čo myslí pri písaní autor. Pokiaľ čitateľ nemá pasiu z čítania, všetky ambície a ciele autora sú márne. Neexistujú pravidlá, podľa ktorých sa dá naučiť písať, rozhoduje jedine talent. Ak ho „smrteľník” nemá, písanie je trápením a z textu to cítiť po prvých slovách. Nemám obľúbený žiaden konkrétny štýl, žáner, ani tému, ktoré by som preferoval, do rukopisov sa rád začítam bez predsudkov. Ak text vo mne neprestajne vzbudzuje čitateľské očakávania a po dočítaní cítim satisfakciu, nepotrebujem o autorovi vedieť nič, šup von s knihou!

Čo vy a tvrdenie, že Slováci sú kultúrni barbari?

Nezaujíma ma masový vkus. Múzických čitateľov je v každom národe len zopár promile. Treba sa s tým zmieriť.

Máte nejaký osobný sen alebo ambície, ktoré by ste ešte chceli dosiahnuť?

Veľmi rád by som sa opäť stal vydavateľom. Zo zdravotných a finančných dôvodov som už dlhšie nič nové nevydal, mám literárny absťák.

Zhovárala sa Júlia Šimková Uverejnené 24.3.2011 na www.gorila.sk