?

Na starej bielej podeste, ako každý utorok, stála tá krava. Hovno v ružovom, ako ju volala mama. Chystala sa zaklopať na dvere. Cítiť ju na kilometer. Páchne ako konvalinkový rozprašovač na toalete. Chce nás tým zápachom otráviť?

Bola to právnička z mestského zastupiteľstva, ktorá sa nám snažila zobrať dom.

Aj keď ste tento dom kúpili, nemáte o tom žiaden doklad. Stojí na mestskom pozemku. Nie je ani súčasť ulice. Ulica končí tam za tým rohom. A tam je tabuľka, že koniec mesta. To že máte na dome číslo 21, to je tiež, ako všetko ostatné obyčajný podvod, podfuk. Budete sa musieť vysťahovať.

Chudera, povedala mama a zatvorila za sebou dvere.

Mama by ju do domu nikdy nepustila. Naša biela podesta bolo malé, neutrálne územie, na ktorom mama držala svoje napäté nervy na uzde.

?

Poobede tam stála suseda, ktorá si chcela posunúť živý plot do našej záhrady. Večer tam nervózne stepoval malý mužík z banky. Potil sa v dlhom dvojradovom saku, v ktorom vyzeral ako cirkusový tuleň. Kropaje potu si z čela utieral rovno do klobúka. Stál, žobral a vyhrážal sa: Preboha pani, urobte s tým niečo. Mamin bankový účet bol v konštantnom mínuse.

Ani v meste to mama nemala jednoduché. Všetci na ňu pozerali akosi krivo. Náhle menili smer chôdze. Všetky cestu vedú do Ríma a zároveň sa odkláňajú od našej mamy. Mama nám vravela, že je to závisť. Ťahá sa s ňou celý život, aj keď jej už dávno niet čo závidieť. Pretože čo sa dá závidieť žene, ktorej príjem tvoria stĺpčeky v okresných novinách a smiešne sociálne dávky. Žene, ktorá sa stará o ďalších troch ľudí, teda o nás, a žije v dome, ktorý formálne neexistuje. Susedí so starým, pupkatým výsadkárom, ktorý stratil sluch za druhej svetovej vojny, ale napriek tomu sa snaží naučiť hrať na trúbku.

Ale ony si vždy niečo nájdu. Že môj život nikdy nebol nudný, že sa viem postarať sama o seba a vyzerám elegantne aj vo vreci na odpadky. Závidia nám aj to škaredé jazero za domom, ktoré je plné žiab a otravných múch. Len nech sa tam prídu vykúpať a potom trávia pol roka na infekčnom. Vždy si nájdu niečo, čo by mi mohli závidieť, tie harpye, ženy. A muži, tí sa ma z nejakého nevyspytateľného dôvodu boja, vravievala mama pri raňajšej káve a krčila pri tom nosom.

?

Sme tri, vždy spolu a celkom rovnaké. Jedna ako druhá. Aj keď... jednej z nás rastú rýchlejšie vlasy, jedna má kratší palec na ľavej ruke a po jednej sa viac obzerajú muži. Je to záhada. Možno sa inak hýbe, vrtí zadkom, alebo pohadzuje vlasmi. Netušíme.

?

Vraj sme ako smršť, prírodný úkaz. Nachádzame sa vždy v tom magickom čísle. Zlatíčka, mamine malé žabky, ktoré sa podali na otca. Ak otec tajne fajčil trávu na streche, tak určite. Starostovmu synovi sme ukázali zadok. Bolo to trošku potupné, ale za to sme dostali dva sedemdecáky plné trávy a mohli huliť do konca roka. Mama o tom určite vedela, ale nikdy nič nepovedala. Už sme boli dosť veľké a tvrdohlavé na to, aby sme veci robili po svojom. Vedeli sme, že naša mama je viac ako rozumná žena. Rozvážna, ako generál, ktorý sa nepúšťal do vopred prehratej vojny.

?

Boli sme podarené, také pekné, sladké a ľúbezné. Ak by sme sa prihlásili na miss strednej školy, obsadíme všetky stupienky a dievčatá prasknú závisťou. Nenávideli by nás. Takto sme boli krásavice, sociálky a diablice. Nepotrebovali sme sa zviditeľňovať. Ak sme sa niekde objavili, nehovorilo sa o nikom inom. Nám sa to páčilo.

A páčil sa nám Gregor. Uhladený chlapec z dobrej rodiny. Vystrihaný, v bielej košieľke, ponožkami vytiahnutými až po členky. Mal vycibrené spôsoby a dobrú výchovu. Taká malá, cvičená opička. Odkedy sa objavil na pôde našej strednej školy, vedeli sme, že s ním niečo urobíme. Bol to náš terč, stredobod záujmu. Kvôli nemu sme sa prihlásil na letný kurz geometrie. Rovnako ako väčšina dievčat, ktoré tam chodili, namiesto opaľovania pupka a pitia limonády na kúpalisku. Chcel sa stať architektom. Hltal každé slovo a pohyby najmenej dvestoročnej učiteľky. My zase tie jeho. Od žiadnej z dievčat nám nehrozila vážna konkurencia. My sme boli totiž tri a ony vždy len po jednej a k tomu špaty. Trošku nepríjemná bola Eva, ktorá si kvôli nemu tú geometriu naozaj naštudovala. Večne sa hlásila a otravne pýtala na každý nový detail načrtnutý na tabuli. Po hodine sa okolo neho obšmietala. Robila sa hlúpejšia, ako bola. A on si ju po čase začal všímať. Tešilo ho poučovať ju a nechať sa obdivovať. Skvelá taktika, museli sme priznať. Ani jednej z nás sa tú taktiku nechcelo kopírovať. Na geometriu sme nemali trpezlivosť a dostatočný počet snaživých, mozgových buniek. Urobili sme niečo oveľa, oveľa horšie. Niečo čo sa podobalo len nám. Malo to na sebe náš podpis. Sadli sme si vedľa neho hneď na začiatku hodiny a na konci čakali, kým si Eva pozbiera svoje veci, zodvihne zadok z prednej lavice a zamieri za Gregorom. Stačil jej len jeden pohľad na naše ruky na jeho stehnách. Ovíjajúce prsty okolo slabín zabalených v tenkých šortkách. Zbledla a ovisla, ako poloprázdne vrece múky. Gregor sedel ako našpanovaný a predýchaval. Nevyskočil, neodstrčil nás, ale sedel. V ušiach nám zazneli fanfáry a v očiach sa lesklo víťazstvo. Trieda sa pomaly vyprázdňovala. Odkladal svoje knihy a zošity. Nepotil sa a nečervenal. On nebol ten typ. Preto sa nám páčil. Trpezlivo sme sedeli vedľa neho a čakali na vhodnú chvíľu. Zavreli sme sa s ním do starej, kovovej skrine. Natlačili sme sa k nemu. Necekol ani slova. Vyzliekli sme ho úplne donaha. Mal pekné voňavé telo. Mäkkú, bielu pokožku, ako dieťa. Stojace prirodzenie. Hladké a pevné, ako zamatový tubus. Hladili sme ho všade. Privoniavali sme si k nemu. Potom sme to išli osláviť na strechu.

?

Bol zase utorok. Deň príchodu ružového hovna. Sedeli sme na streche a obdivovali oblaky. Na podeste sa zastavili nohy balansujúce na tenkých opätkoch. Začuli sme zaklopanie na dvere a jej vysoký piskľavý hlas. Vchodové dvere trochu vrzli. Mama rozprávala ako vždy veľmi pokojne a vyrovnane. Netrvalo to dlho. Tenké opätky sa otočili na mieste a odcupitali ku kovovej bránke. V kuchyni sa ozvala rana. Ako keď porcelánová misa po krátkom lete narazí na stenu, alebo ako rozbitie čínskej vázy na tisíc črepín. Zišli sme dole a našli mamu sediacu za kuchynským stolom a s listom v ruke. Krčila nos. Niečo si šomrala. Vedeli sme, že je to list, ktorý nás zakrátko vysťahuje z domu, ale mama to nechcela priznať. Nie je to vraj naša vec a náš problém.

?

Na druhý deň sa u nás zastavil Gregor. Usmieval sa. Nechal sa vyviesť na strechu a ponúkol sa džointom. Strapatili sme mu vlasy. Odvážne sme sa k nemu tisli a obzerali sme si ho tak trochu tázavo.

„Dostali ste ma. Vzdávam sa. Budem vám robiť osobného sluhu, vezmem si vás, ak bude treba. Vykúpim od zlého maharadžu a založím si vlastný hárem.”

Pozeral na nás ako na božstvo. Tráva mu pomaly stúpala do hlavy. Smial sa. Bol úplne šialený. Ukazoval nám farebné kolieska, ktoré sa mu prelínali nad hlavou. Oči mu svietili viac, ako na hodinách geometrie u starej obrny.

Nechcel ísť domov. Vraj nikomu nebude chýbať. Jeho rodičia si smažia tváre nad grilom. Je to ich spôsob, ako sa zblížiť s peklom. Pochvaľujú si počasie a vymieňajú nudné jachtové story so svojimi kamarátmi.

Vôbec ich nezaujímalo, kde je a čo robí. Dôležité bolo to, aby na raňajky sedel na verande a maslom si natrel svoj kus vianočky. Domáca idylka. Aby po gympli strávil štyri roky na správnej univerzite. Ale nikto netušil, že stretne nás. Tri malé mrchy, dychtivé zničiť všetko, čo do neho roky vkladali drahí učitelia.

?

My sme to urobili rady. Cítili sme sa ako tri samaritánky. Gregor bol náš prvý úspech, maličký krôčik k tomu, aby sa náš prťavý svet naozaj zmenil. Gregor sa na hodinách geometrie už neukázal. Všetky šaty sme vypratali do šuplíkov a poličiek. Vychovali sme si z neho svoju súkromnú moľu, malého skriňového perverzáka. Útulný priestor voňal prachom, starým drevom a našimi telami. Objímali sme ho zo všetkých strán, obtierali sme sa o seba a ticho vzdychali.

?

Objavil cestu cez hromozvod a rímsu. Zatváral sa v skrini a čakal nás. Vedeli sme o ňom. Zamkýnali sme ho tam aj na celú noc. Prezliekali sme sa a skákali po posteli. Cítili sme na sebe jeho hltavý, nahý pohľad, a to ako cez tenké škáry smrekovej skine vonia sladko a korenisto. Vo štvorke nám bolo skvele, priam ideálne. Hrali sme sa na malé polygamné manželstvo. Muži majú radi hru na bezbranných otrokov a nevoľníkov. Žobral, skučal, prosil nás. Užíval si to.

?

Začala škola. Právnička z mestského zastupiteľstva sa neukázala. Bolo to kvôli nemu, tomu chlapovi, ktorý často polonahý, alebo v trenírkach vylihoval na našom zaprášenom gauči v predsieni. Právnička sa neukázala, pretože ten ozrutný chlap pred tým patril jej.

Mama ho do nášho domu doviedla jedného daždivého večera. Vymočil sa na verandu len kvôli tomu, že sa mu nechcelo vyliezť po šestnástich schodoch na poschodie. Mama často vravela, že jej to nepripadá celkom normálne, keď si ženy dobrovoľne uväzujú na krk veľkú kovovú guľu, kus stokilového, nevďačného mäsa. A zrazu to bývalo v našom dome. Hneď prvý večer si ho označkoval. Deklaroval ho za svoje územie. Producíroval sa po ňom nahý. Nemal ani kúsok z pompéznosti, dôstojnosti a krásy nášho Gregora. Faldy mäsa a kože sa na ňom nechutne prevaľovali, ako sa teperil z jedného kroku na druhý. Stočené chlpy na hrudi mal také husté, že vyzerali ako nedoštrikovaná vesta. Jeho prirodzenie viselo nechutne a opotrebovane. Pripomínalo mŕtveho parazita.

Gregor mal pekne opálenú, ešte celkom holú hruď. Na ohanbí a slabinách sa mu leskli zlaté chĺpky. Mäkké a voňavé. Len zaboriť do nich tvár.

?

Nemal ani štipku z Gregorových dobrých spôsobov. Nezakrýval si ústa, keď zíval. Neodkladal po sebe nedopité fľaše od piva. Často sme ho našli v našej izbe, ako sa hrabe v šuplíkoch, alebo si niečo premeriava. Čo bolo najhoršie, odkedy sa objavil v našom dome, Gregor nás už nenavštívil. Neodvážil sa šplhať po rímse a po odkvape. Tej hnusnej a páchnucej obludy sa bál, rovnako, ako my tri.

?

Mama mala pokoj od všetkých právnych listov a exekútorov. O to horšie boli výlety do mesta. Tiché pohľady vymenilo šuškanie a ohováranie. Len sa na ňu pozrite. Nehanebnica. Ako sa tu ukazuje… Ako len mohla… Cesty, po ktorých vyšla boli kamenisté, plné prekážok, bodliakov a pichľavých listov.

?

Matka toho nechutného chlapa bola sudcova žena. Najváženejšia dáma v meste a nenásytná hyena v jednej osobe. Reinkarnácia krakena, sirény a jedovatých hadov Gorgony. Často sme ju stretávali na námestí pred salónom krásy.

„Dobrý deň dievčatá.”

Takto zdravila nás, trojičky. Nikdy nezabudla vynechať maminu osobu, akoby na tomto svete nikdy nejestvovala, bola niečo podradné, čomu netreba venovať pozornosť. A my tri sme boli len nevinnými obeťami jej zlých mravov. Tým, že zdravila aspoň nás, vyjadrovala svoju veľkorysosť.

Ale odkedy sa jej dokonalý syn nasťahoval do nášho prekliateho domu, nenašla si pár slov ani pre nás. Jej tvrdá, zošúverená tvár bola vyvrátená niekam do neba, len aby sa nás nedotkol ani jej pohľad… Očné buľvy vyvracala tak vysoko, že sa jej podlievali krvou. Zatínala vráskavé, naružovo namaľované pery. Perlový náhrdelník jej robil škaredé ryhy na napnutých šľachách na krku.

?

„A musela si?” Pýtala sa mamina kamoška Tilda. Bolo jasné o kom je reč, a že nie je doma, inak by o ňom tak nahlas nerozprávali.

„Pravdaže som musela, inak by som ho nezbalila. Povzdychla si mama. Dievčatá musia dokončiť strednú. Zostával už len desať mesiacov. To vydržím. Potom sa sama rada prídem pozrieť, ako tento dom uviažu na hák a odtiahnu cez celé mesto na skládku.”

Sedeli sme na streche a hulili. Tak ešte desať mesiacov. To je priveľa. Rozhodli sme sa, že toľko trpieť nebudeme. Na maturitnom plese nebude našu mamu držať za ruku. Mama nebude musieť trpieť jeho zlé spôsoby a zatínať zuby, to nie. Príde sama a bude sa tešiť, aké sme pekné, a ako sme sa vydarili. Možno mesiac, alebo dva, viac u nás nevydrží.

?

Nalievali sme mu do piva saponát. Do papúč a do pohovky sme vkladali pripínačky. Do tašky sme mu ukryli surovú krevetu. To všetko mu naozaj znepríjemňovalo život, ale nie dostatočne. Do schránky sme hádzali anonymné listy.

?

Moja drahá, ty potvora, beštia jedna,

ako si ma mohla zradiť s tým neschopným hnátom. S mužom, ktorým opovrhuje celý kontinent, nehodný tvojej krásy. Len ja ťa naozaj milujem a vravím ti, že toho odporného zloducha zabijem, keď sa mi ešte raz pripletie do cesty.

Tvoj milovaný

?

Listy sme nastražili tak, aby ich našiel, keď mama nebola doma. Potajme sme ho pozorovali, ako ich číta, potom sa poškrabe na hlave a zhužve do koša. Bolo mu to jedno. Všetko mu bolo jedno.

?

Pomohol nám Gregor, naša šikula.

Mama ich berie každý večer pred spaním. Otec jej ich tajne nosí z ordinácie, aby sa mesto nedozvedelo, že je úplne šialená. Inak by sa jej ráno triasla brada. Na obed by si začala trhať vlasy a pod stolom by hľadala potkany. Normálnemu človeku spôsobujú závrate, útlm, zvracanie, dokonca aj halucinácie. Čítal som si to na letáčiku.

Boli to malé biele, oválne tabletky. Dávali sme mu to každý večer do pohára s brandy. Ubehol nejaký ten mesiac. Darilo sa mu akoby čoraz lepšie. Žiadne závrate, útlm, zvracanie. Dokonca si začal popiskovať pri raňajkách. Bol príjemnejší a veselší, ako zvyčajne. Začali sme veriť, že sa zo svojej odpornosti celkom vylieči.

A potom… stal sa zázrak. Bola to božia prozreteľnosť. Nebesá nás mali v láske a nedokázali sa na to ďalej pozerať.

?

Bolo sobotné dopoludnie. Mama piekla koláč a my sme zametali verandu a prášili koberce. Hnát nebol doma.

Po ceste sa blížila sudcova manželka. Chvíľu to vyzeralo, že pôjde ďalej, ale ďalej už naozaj nič nebolo, len to nepekné jazero. Odtisla bránku a nahodila čarovný úsmev. Úsmev hada, ktorý potrebuje svoju obeť najprv patrične oblbnúť. Na krku mala smaragdový náhrdelník. V podstate bol zázrak, že s ním prešla našu štvrť bez ujmy. Mala oblečený lemovaný kostým. Na podšívke nepochybne skrýval štítok s menom Coco Chanel.

„Ahoj dievčatá. Ste také milé a usilovné. Ste ako tri perličky.”

Zdvorilo sme pozdravili. Mama vybehla na verandu. Akosi zadýchane si zastrčila prameň vlasov do uzla. Bola zaskočená.

„Drahá,” povedala sudcova žena „povedala som si, že prídem na šálku čaju. Neobťažujem?”

Bolo to asi prvý krát, čo na našu mamu vôbec prehovorila. Mama len prikývla a opäť sa stratila v kuchyni.

Sudcova žena našla pohodlie vo veľkom prútenom kresle.

„Čaj sa dá pestovať len v istých krajinách, kde veľa prší a len v istých nadmorských výškach. Z rastliny sa zbiera niekoľko vrchných centimetrov. Zvyšok rastliny sa nepoužíva… Ste také pekné. V živote som nestretla pekné dvojičky, ale vy ste tri a každá z vás je ako obrázok.”

Neustále štebotala. Naťahovala ústa do spokojného oblúčika. Prižmurovala oči, akoby si vychutnávala každý okamih života. Jašteričiu tvár nakláňala do slnka. Mama sa upravila. Vyšla na verandu v ľahkých, letných šatách. V ruke držala striebornú tácku s čajovým servisom. Prisunuli sme si stolík a štyri stoličky. Mama všetkým naliala trblietavú tekutinu. Nakrájala čerstvo napečený koláč. Sledovali sme sudcovu ženu, ako obratne chytá uško na šálke medzi palec a ukazovák. Namáča si vrchnú peru do čaju. Ticho mľasla a povedala.

„Je naozaj delikátny. Bol fermentovaný až dva krát, tak ako má byť.”

Mama zdvihla obočie. Sudcova manželka nám venovala láskavý pohľad a pokračovala.

„Čaj má mimoriadne blahodarné účinky. Viedla som kampaň proti rakovine a verte či neverte, čaj je jedna z prevencií proti tejto zákernej chorobe. Tiež... ehm.”

Ticho si odkašľala a nežne sa dotkla náhrdelníka.

„Tiež pomáha proti kardiovaskulárnym ochoreniam. To bola zase iná kampaň.”

Sotva to dopovedala, zachrčala, vypleštila oči a z hrdla vytrhla šperk, ako kus žeravého drôtu. Šálka v ruke sa jej roztriasla a rozhrkotala. Čaj sa vylial na sukňu a porcelán sa rozbil na podlahe. Vymenili sme si pohľady. Sudcova žena sa kŕčovito chytila za srdce a prevrátila sa rovno do tanierika s koláčom. Mama vyskočila zo stoličky. Zaprela sa do nej a prevrátila ju späť do operadla. Pootvorila jej ústa a vdýchla jej do nich vzduch.

„Rýchlo, odtiahnite stolík.” Povedala.

Položila ju na zem. Opäť jej do pľúc vdýchla vzduch a niekoľkokrát vytlačila von. Sudcovej žene zbledla tvár a celá stuhla. Mama sa postavila a zaťala päste.

?

„Pravdaže som zavolala sanitku.” Kričala na Tildu do telefónu. „Celý život sa na mňa ani nepozrie. A zrazu príde, aby mi skapala na rukách. Beštia hnusná. Nič horšie si nemohla vymyslieť. Keby nebola mŕtva, zabijem ju. Na môj dušu, v živote ma takto nikto nenaštval…. áno, dám si frťana, bude mi lepšie. Príď, prosím ťa čo najskôr.”

?

Tilda dobehla ešte pred sanitkou. Bola celá upachtená. Kto by sa nechcel prísť pozrieť na takú dôležitú mŕtvolu. Kto by nechcel vidieť kráľovnú pompéznosti a vznešenosti s vyvalenými očami a uvoľnenou protézou. Bielu sanitku vystriedala čierna.

Sudcova žena tesne pred smrťou prekonala hrdosť. Prišla si k nám očistiť zlé svedomie. Išla rovno do pekla a teraz sa z neho usmieva, vravievala mama. Navyše sa jej podarilo to, že sa jej syn od nás nadobro odsťahoval. Vyzeral skoro ako človek, keď si balil veci v béžovej, ľanovej košeli. Odrazu mu prišlo ľúto za matkou a z toho zúfalstva trepal nezmysli:

„Ako je možné, že sem prišla sama? Sama do tohto prekliateho domu. Nepozvali ste ju sem náhodou vy, štyri čarodejnice? Bola to vražda. Vražda hovorím. Aj keď lekári tvrdia, že infarkt. Hovno vedia. Otrávili ste ju rečičkami a sladkým koláčom… Vravievala, že si nehanebnica. Prekliata ženská bez hanby a svedomia. Ako to že sem prišla? To nemá logické vysvetlenie. Nie, ja odchádzam preč a už sa nikdy nevrátim.”

Lieky Gregorovej matky ho doviedli k náprave. Kto mohol tušiť, že z hulváta vyformujú homo sapiensa. Nepoškrabal sa na guliach už týždeň a prestal smrdieť. Predtým ako odišiel, vybehol šestnásť schodov a vymočil sa do misy.

Zamietol s dverami tak, že sklo z výplne pokrylo bielu podestu, ako kryštálové lupene kvetov. Vraj opustil mesto sám, a svoju zákonitú manželku, právničku mestského zastupiteľstva nechal rumádzgať v zadlženom dome. Prozreteľnosť osudu. Ukázala sa u nás už len raz. Prišla pred bránku a položila na ňu obe ruky. Striaslo ju, akoby bola pod prúdom. Zvyšok svojej dôstojnosti povracala na ružovú sukňu a lodičky. Odchádzala.

„Ja sa na to môžem….” Revala a mlátila okolo seba kabelkou.

?

Mame sa začalo dariť. Prijali ju do okresných novín na plný úväzok. Podplatila mestské zastupiteľstvo, aby pozastavili, stratili, zabudli a zamlčali jej prípad s nejestvujúcim domom ešte na niekoľko mesiacov. Neskôr sa z neho presťahovala. Nikdy ho nezbúrali. Od mesta ho odkúpil jeden starý pár. Prerobil ho na penzión pri jazere.

?

Užívali sme si Gregora do konca strednej a potom ešte jedno leto. Na vysokú sme šli každá iným smerom. Zrazu sme mali trikrát toľko zážitkov.

Maturitný ples, zlom v živote každého človeka… eufória mladosti… dušovala sa riaditeľka školy. Krčila sa pred mikrofónom na drevenom pódiu. Oči celej sály boli nalepené na nej. Ležali sme pod pódiom. My a Gregor. Užívali sme si eufóriu mladosti. Vyzliekali sme, hladili a stonali na zakázanom mieste, všetkým pod nosom. Cez drevené škáry sme vypúšťali malé trávové obláčiky. Ukázali sme sa, až keď začal tanec. Tri perličky, malé zlatíčka, tri zhulené krásavice.

? ? ?

Narodila som sa v roku 1981 v Brezne. Žijem v Bratislave. Po otcovi som zdedila lásku k technike. V roku 2005 som vyštudovala fyziku na Univerzite Komenského v Bratislave. Vydala som sa. Pokračovala som v doktorandskom štúdiu. Dva roky som robila dvojité štúdium v Bratislave a vo francúzskom Lille. Práve v Lille som začala písať. Možno to bol únik zo psami prepchatého mesta alebo… ktovie. V roku 2008 som ukončila štúdium ako doktorka prírodných vied. Starám sa o trojročného syna. Zaoberám sa novinkami o fyzike a blogujem ich. Mám rada lode, tabak, Alabama song a krevety.

Anna Kiliánová v 13. ročníku literárnej súťaže POVIEDKA 2009 Datalock získala s poviedkou Slivka prémiu. Prečítajte si ocenenú prácu.