***

Pri čítaní vašich kníh sa mi občas stane, že ma prečítaný text vráti o dvadsaťpäť – tridsať rokov späť do rodnej dediny. Rád som sa túlaval po lazovských kopcoch. Za prírodou sa vtedy nemuselo cestovať. Bola všade okolo a my sme v nej od malička vyrastali. Ako a kde ste vy prežili svoje detstvo a ako vás poznamenalo?

Takže príroda a detstvo? Dobre, môže byť.
Dalo by sa povedať, že som mal najmenej dve detstvá. Okolo roku 1940 v sirotinci v Modre, v správcovskom byte, lebo otec bol správcom toho sirotinca a v našej modernej vile býval nejaký vysoký fašistický komisár.
Potom niekoľko rokov v tej vile a jej veľkej záhrade: na pravom prstenníku mám doživotnú jazvu z ostnatého plota tej záhrady. Pochopil som existenciu plota, medze, hraničnej čiary, a ich prekonávanie. Teda poznávanie neznámeho, tajomstva. Cesta k poznaniu a orientácii je najzaujímavejšia na detstve rovnako ako na starobnom dôchodku – a nie idylka, šantenie, bezstarostnosť, šťastie a podobné výmysly.
Zlomená ľavá ruka pri zoskoku z vysokého plota. Ale to sme už v prírode v Rači, v roku 1945, presnejšie vo veľkej a esteticky členitej záhrade a zákutiach parku okolo kostola a fary. Povala, veža, veľká knižnica, lesy, vinohrady, kostol a organ, ulica, učiteľova palica a dlaň a strach, krásne i odporné učiteľky, hriechy a previnenia. Áno, príroda bola ešte všade, v podstate radostne slobodná, aj v knižnici a v knihách. Nebola oddelená od ľudskej duše a ohrady boli tam, kde patria: nie všade či nikde.
Takže detstvo ma poznamenalo, nosím si ho na prstenníku pravej ruky i v reumatických bolestiach ľavého zápästia pri zmene počasia.
Inak detstvo netreba – ako Bratislavčan pradúcu mačičku – navlačovať so sebou po celý život ako romanticky falošný sentiment. Dospelý človek nech sa správa ako dospelý: ďakovať za milosť všetkého, čo v detstve bolo dobré, a poučiť sa, prípadne naprávať a vyhýbať sa falošnému a pochybenému. Na to je pamäť, na to sú jazvy a znamenia.

Hudba a najmä organ zaberajú dosť veľký priestor vo vašich knihách /a pravdepodobne aj vo vašom živote/. Kedy tento vzťah vznikol a ako sa vyvíjal?

Len čo ako chlapec dočiahnem a vládzem utiahnuť veľkú šľapaciu páku, už ťahám učiteľovi-organistovi v kostole mechy, skrytý za telom veľkého nástroja, kde je veselo a voľne. Keď to robím zle a nedbanlivo, píšťaly kvičia alebo zmĺknu, učiteľ ma vyťahá za uši. Preto snívam sadnúť si na jeho miesto, byť pánom a vyťahať ho za uši. Z lavice za hracím pultom ho aj tak onedlho odstránia komunisti. Skúšam to sám a potajomky, veď kľúč od sakrestie visí doma na klinci hneď za dverami.
Organ je tajomstvo a zázrak, jeho vnútro labyrint a prekvapenia. Neskôr aj zdroj skromnej obživy v čase štúdií i biedy počas totality. Ale to vtedy ešte neviem, až oveľa neskôr, že najväčšie mystérium je Johann Sebastian, aj keď ho dodnes nedokážem poriadne zahrať. Bach je otvorený problém nielen hudobný, ale rovnako aj ľudský, etický, existenciálny, filozofický, kultúrny i historický. Bach je budúcnosť, totiž alternatíva voči záhube.

Ako sa z človeka, píšuceho si svoj denník, stáva spisovateľ a kedy sa napísané mení na literatúru?

Viesť auto sa človek učí, prípadne naučí, jazdením na aute. Písať sa učí, prípadne naučí, písaním. A čítaním – aj keď je pravda, že dnes máme u nás veľa písačov (nazývajú sa literáti), ktorí napísali, presnejšie vydali viac kníh ako prečítali.
Spisovateľ, to je predovšetkým určitý spôsob myslenia a konania, až potom písania. Môže sa to začať a stať písaním denníka a korešpondencie. Najprv sa treba pokúsiť neustále si formovať, formulovať, definovať, reflektovať a pomenovávať denné bytie, prípadne komponovať a tvarovať – len potom denník môže byť o niečom. Vždy je to však len úsilie a pokus. Takže človek sa nikdy nemôže stať celkom a naozaj spisovateľom. Môže a musí sa o to len celý život snažiť. Veď deliaca čiara medzi bytím a slovom je živá a teda sa chveje, pulzuje, nedá sa zachytiť: akoby unikala. Možno literatúra je všetko, čo bolo napísané, ktovie. A ešte jazyková neuróza, absolútny jazykový sluch?
Denník som si začal písať asi v pätnástich rokoch s menšími či väčšími prestávkami. Kým pauza v hudbe je dobrá a užitočná, interrupcia v autobiografických záznamoch je chybou, ktorú si možno čiastočne ospravedlniť tým, že najmä v 70. rokoch minulého storočia sme tu mali veľmi zvedavú štátnu politickú políciu.

V auguste 1968 som nemal ešte ani päť rokov. Napriek tomu si pamätám niekoľkodňové nepretržité prelety stíhačiek ponad našu dedinu a tiež susedovu vetu, že bude vojna. Čo sa vtedy naozaj stalo, som pochopil až po rokoch. Kde vás zastihla správa o okupácii a aké boli tie roky potom?

V ten krásny letný deň som ráno vstal, umyl si tvár a zuby a išiel do práce v Matici slovenskej v Martine. Kolegyne plakali, lebo vraj v noci nás obsadili Rusi a bohvie, čo teraz s nami bude. Potom sa na schôdzach a zhromaždeniach začali písať a podpisovať prehlásenia, protesty, rezolúcie, aby bolo čo o niekoľko mesiacov a rokov odvolávať, popierať, zabúdať, dištancovať sa. Ja som mal vtedy ešte dosť dobrú mladú pamäť, preto som často zabúdal odvolávať, zabúdať, dištancovať sa, až ma napokon tí s horšou pamäťou vyhodili zo zamestnania v roku 1971. A dobre urobili. Doma som sa ako nezamestnaný päť rokov staral o svoje malé deti, študoval som, čítal a mohol som si slobodne písať do šuflíka a samizdatov. Takže aj touto cestou oným súdruhom ďakujem, ak ešte žijú, lebo inak ich mená sú bezvýznamne zabudnuteľné. Zničila ich vlastná zbraň, totiž zlá a slabá pamäť, hlúpa zábudlivosť.

November v osemdesiatom deviatom som zažil už na vlastnej koži. Dokonca som sa /zhodou okolností/ okolo dvadsiateho piateho ocitol v Prahe, v podchode na Václaváku. Pozeral som vysielanie nezávislej televízie na televízoroch vo výklade. Na Letnej práve prebiehalo obrovské protestné zhromaždenie. Vtedy som si uvedomil, že toto sa už tak ľahko nebude dať zakázať.Verili ste, počas sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, že sa raz celý ten systém môže zrútiť?

Keby sme pozorne počúvali jazyk dejín, pochopili by sme, že každý systém sa raz zákonite zrúti. Len kedy? Rátali sme s doživotným komunistickým odsúdením a uväznením, čo sa mi ešte aj teraz javí ako správny postoj: vždy treba rátať s doživotím, totiž nečakať na krajšie zajtrajšky, ale v každom dnešku si statočne konať svoju povinnú i nepovinnú prácu; byť identický, akoby sa nechumelilo.
Matematici a fyzici hovoria, že ak v danom systéme vzniknú dysfunkcie, poruchy, konflikty, treba vyskočiť na úroveň systému vyššieho radu. Nekričme hop!, kým sme nevyskočili. Donedávna bola etickým problémom pretvárka a pokrytectvo, dnes je to ostentatívny všadeprítomný cynizmus.

Čo robil súčasný slovenský spisovateľ dnes a čo sa chystá robiť zajtra?

Včera som bol vo Viedni čítať svoje texty, dnes píšem odpovede na tieto otázky a počúvam Bachovu zimnú kantátu Ich habe genug: je to neuveriteľné, ale Johann Sebastian sa tu úprimne teší, že zomrie, a ja by som chcel mať jeho odvahu a silu.
O zajtrajšku chvalabohu neviem ani len mäkké f. Ale ak sa mi dostane tej milosti, že zajtrajšok sa stane dneškom, chcel by som s vďakou robiť to isté, čo od malička. Životne dôležitá je kontinuita.

Rozhovor pripravil Miro Jankes
Kompa 2/2002
Internetový časopis o ľuďoch a ich stopách