Fragmenty z voľakedajších stokárskych inscenácií sa hrali aj za prítomnosti režiséra Blaha Uhlára. Čo vtedy zafungovalo, nebola ani tak nostalgia, ale ten známy, silný pocit genia loci, ako sme ho kedysi pri ich inscenáciách prežívali. Teraz sa objavil opäť, v skromnejšej a pokornejšej podobe. Na sile mu to však neuberá, aj keď sa už netvorí v budove na Pribinovej ulici.

Škoda, že podobných príležitostí si títo tvorcovia nenájdu častejšie. Možno by pomohlo, keby nemuseli sústavne bojovať o svoj priestor. Problém je, že strážcovia našej kultúry stále nechápu, čo je to divadlo.