– Ach! – vydýchol, vykrúcajúc si fúzy, keď dopil. – Mŕtvy by ožil od neho. Také víno nepije ani barón Eugen Nyáry, čo bol náš pán farár u neho vychovávateľom mladých šľachticov, ktorí ho zasa naučili hrať taroky.

Jabloňovský farár Juraj Slávik, rodák z Dačolômu, bol po štúdiách vo Viedni, Erlangene a Lipsku začas vychovávateľom u Nyáryovcov (niektorí píšu Ňári, neuveriteľné) v Bohuniciach: mali tri deti; budúci maďarský archeológ, maliar a významný historik Albert mal práve desať rokov. V staručkom bohunickom evanjelickom kostole na vŕšku, ohradenom gaštanmi a múrom a hrobmi ako hrad, sa nachádza oltárny obraz, venovaný jedným z barónov.

Tak išiel pohár za pohárom, až krčah zostal prázdny.

– Máte dobrého pána, Miško.

– Ale aj oni majú dobrého mňa!

Mišo vošiel do pivnice, vlastne do ľochu. Naľakal by si sa, že chodíš v katakombách. Mišo našiel sud, pri ňom tekvičku. Ponoril jej dlhú rúrku do útrob suda. Ťahá, ťahá... Keď bol krčah prázdny, pobrali sa domov. Nohy boli ťažké. No šťastie, že chodník vedie cez hustú dubinu. Keď padneš, padneš na ňu, tá ťa drží sťa nejaký vankúš. Ozaj múdre, že tam rastie dubina! Jabloňovčania by sa inak krbáľali až do Bohuníc, barónovi do parku.

Na starej fare v Jabloňovciach sedí Jurko Slávik pohrúžený do práce. Študuje a píše. Má čosi nad dvadsaťpäť rokov. Mierne sa vlniace krátke vlasy na temene sčesané dopredu, na koncoch zahrotené fúziky, krátko pristrihnutá brada, múdre a dobré oči.

Už sa skoro zmrklo, keď Mišo vstúpil do priestranného dvora. Opatrne kladie nohu popri nohe. Tak došiel až k stolu a položil naň, čo mal.

– Proskám pekne, dvojctihodná milosť pán farár, ja som už tu, – vraví neobyčajne zdvorilo.

Farár vstal od stolíka a prehrebá sa v donesenom. Sú tu noviny, časopisy i listy. Jeden z nich rekomandovaný, od spisovateľa Martina Kukučína, spolužiaka z Revúcej.

– Nechceli ho na pošte vydať, že treba podpísať. Tak som išiel k pánu rechtoru bátovskému a tí ho podpísali.

Pán pozrel mu ostro do tváre. Mišo akoby cítil, že ide byť zle.

– Vy ste sa zas doriadili! – vraví mu prísne. – A kde ste sa stavili?

– Ja som len išiel popri kurátorovej chyžke, tak som mu chcel rozkázať ten válov pre prasce spraviť. Lebo ja bez válova byť nemôžem.

– Veru nie. Máte pravdu! – prisviedča mu pán, ani v zlosti nemôžuc utajiť úsmev. – Vás ozaj iba k válovu. Ale ja takého korheľa trpieť nebudem. Sto ráz som vám povedal, aby ste mi nešli na oči takýto. Pakujte sa!

Farár Slávik sa rozčúlene prechádza po izbe. I jeduje sa, i smiešno mu je. Starosť o celé gazdovstvo leží na jeho hlave. Starosti domáce sú často malé, drobné, ale spisovateľa unavia viac než tarokové kombinácie. Lebo mládenčenie má svoje líce i opak ako karta. Zatúži za premenou.

Ale ešte si chvíľu počká. Dcéra pukanského farára Elenka Bujnová je ešte dievčatko, behá so sestrami po veľkej záhrade na kopci nad mestom pri storočnom chráme z čias tolerančného patentu Jozefa II.

Fukančania kostol zbúrali a postavili na námestí svätostánok moderný, veľký a prázdny. A píšu asi o sto rokov pozdejšie anonym obecnému úradu: „Bolo to 16. mája 96 štvrtok Veľký sviatok Vstúpenia Krista Pána do neba. Mi evanielici sme boli kostole. A práve ako na ten priek a protiveň, keď sme spívali pieseň pred kázeň, ste zapli obec. rozhlas. Keď vystúpil farár na kazateľnu, začali sme sa modleť a čítal tekst, nebolo pána farára ani rozumeť, čo nás vyrušovalo. Začala drnda kvákať správi. Horšie ako za komunizmus sa správate. Život je dnes postmoderní. Píšen noson, hádaj kdo son!“

Elenkin otec, pán farár Martin, rodák z neďalekých Bohuníc, si píše nedeľnú kázeň; v okne má Sitno, no oveľa bližšie susedný kuchynský oblok, v ňom žiari Sitienko, sitience biele: kantorova žena umýva na večeru drobné tekvičky v župane. Martin by ich chcel, no neodváži sa: vedela by mlčať?

Jurko Slávik sa odvrátil k obloku a pozerajúc na ulicu premýšľa nad Mišom, ktorý mu pred chvíľou povedal:

– Lebo, pán farár, ja ich rád!

To je to, čo som nevedel, pomyslí si farár. Láska! Zákon hľadí na pomer sluhu a pána ako na obchod. Berieš plácu, dávaš prácu. Všetko je obchod, vzťahy medzi ľuďmi sa predávajú a kupujú. Nie, takto sa nedá. Mišo okrem práce a ľudských nedostatkov núka i srdce. A ja súcit.

Mišo bol na druhý deň prepustený, ale nie zo služby, lež na jarmok. Keď odchádzal, chcel ruku bozkať pánovi, no ten ju odtiahol.

– Nebudem piť, nebudem. Otcuprisám, nebudem! – to je sľub, ktorý si opakuje Mišo idúc do Bátoviec.

– Ba dokedy? – vysmieva ho akýsi hlas.

– Hm, dokedy, – odpovedá mu, – ja ti to nepoviem. A možno to nebude veľmi dlho. Pritrafí sa kadečo. Pán farár sa zaradujú na niečom, zavolajú: Mišo, dones vína! A ja prinesiem a oni mi povedia: Mišo, držíte sa dobre, vypite si. A ja si vypijem. A keby som sa zariekol, už by som nemohol piť. Alebo sa pritrafí, že sa budú ženiť. Pani matka si pomyslia: Aby Mišo na mňa privykol. Dajú mi vína, možno plnú fľašu. Keby sa zariekol, nemohol by ani od pani matky prijať...

Neskoršia pani matka Elenka Bujnová z Pukanca bola od Juraja mladšia o sedemnásť rokov. Mali spolu dve dcéry a dvoch rovnako nadaných synov: narodili sa už v Dačovom Lome, kam po desaťročnej službe v Jabloňovciach odišiel Slávik za farára: tam aj zomrel päťdesiattriročný v roku 1912, zanechajúc požehnanú prácu na dedičnej roli.

Tu by už pôvodca príbehu Martin Kukučín mohol zložiť pero a pomyslieť si: dosť. Ale píše ďalej. Pozná svojho hrdinu, ba miluje ho, hoci je to len bezvýznamný sluha u jabloňovského farára. Ľúbi ho i bojí sa oňho. Preto ho aj odprevadí do Bátoviec na jarmok.

– Miško, a či pán farár neprídu na jarmok?

– Chorý sú, polihujú. – A dokladá, aby neklamal, sám pre seba: V noci každý polihuje…

Bolo by zbytočné opisovať, ako Mišo kupoval kožuch. Práve tak ho probúval, ohováral, chyby na ňom nachádzal, práve tak sa jednal o každý šesták a pozdejšie grajciar, ako to už u nás býva a musí byť. Ľudia nemajú roboty; myslia si, že pracujú, keď trúsia mnoho zbytočných rečí. Práve tak aj Mišo, aj s Cigánom sa pozhováral:

– Gejza, prečo si nahnevaný?

– Lebo mi v krčme za grajciar naliali len raz.

– A?

– Dilino! Keď som si kúpil za grajciar fusakľu, druhú mi k nej dali zadarmo.

Mišo naozaj nemal inej roboty, iba sa neopiť a kožuch baraní kúpiť. Vykonal oboje svedomite, ba takmer až tak zodpovedne ako mysliteľ a básnik.

Ivan Kadlečík sa narodil sa 8.apríla.1938 v Modre. Po štúdiu slovenčiny na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (1956-61) pracoval ako novinár, podieľal sa a vzniku košického časopisu Krok (1966-67). 1968-70 bol šéfredaktorom časopisu Matičné čítanie, 1990 - 2003 pracoval na Ústave slovenskej literatúry SAV v Bratislave. Žije v Pukanci.