Kadlečík - November 89
Ivan Kadlečík
spisovateľ
V novembri 89 som robil to, čo vždy. Presnejšie povedané, usiloval som sa poctivo vykonať všetko, čo prináša deň, či už prečítať si noviny, knihu, urobiť raňajky, zahrať si na organe, nakŕmiť sliepky a zajace, zakúriť v peci a tak ďalej a tak podobne.
Ivan Kadlečík
Z blata do kaluže alebo z dažďa pod odkvap
Kdesi som už napísal, že sloboda je tam, kde sa múdri neboja žiť. Tento bonmot je síce elegantný, ale nie celkom presný. Veď tu sa už bojí takmer každý každého. Ale čoho sa mám báť? Veď po uliciach našich miest len pokojne pochodujú mladé neoperené a pobožné neviniatka so zástavami a transparentmi za slobodu, ľudské práva, demokraciu… Vraj Za národ! Za Boha! Je to veľmi ušľachtilé a slobodné, iba niektorí somári ako ja cítia v starých kostiach strach z nacizmu, rasizmu a fašizmu namiesto toho, aby plesali z faktu, že si môžu voľne zaskočiť do Viedne na kávu.
V kaviarni aspoň nevidia naše rómske getá, tisíce bezdomovcov, žobrákov, nezamestnaných, chorých dôchodcov. Vševedúci ideológovia najdokonalejšieho spoločenského systému, teda kapitalizmu či čo je to, sú takí opití slobodou a voľným trhom, že zľahčujú problém, vraj je to len nevyhnutná daň za slobodu a vedľajší produkt, akýsi derivát šťastia a blahobytu, povedzme ako zabíjanie v Iraku alebo Guantanámo.
A tak môj strach je oveľa väčší než moja múdrosť. Z dôvodov necenzúry a slobody slova a tlače sa bojím zapnúť si rádio či televíziu, otvoriť noviny. Pravda je dnes povolená, nie je zakázaná. Mnohí tomu veria, aj keď to nefunguje. Pravdu sme totiž zrušili, pretože relativistická ideológia konzumu a zisku zotrela hranicu medzi lžou. Nezakazuje pravdu, ale ani klamstvo, ktoré sa stáva cnosťou a obdivom.
Informácie sa konzumujú ako párky v rožku alebo jogurt, ktorý vlastne s jogurtom nemá takmer nič spoločné. Rovnako mlieko, párok, kultúra, viera, informácia. Informácia z médií a internetu väčšinou nie je vedomosť, poznanie, skúsenosť, ale len povrchný, tendenčný, selektovaný a manipulovaný klip, ktorý nazvať pravdou možno len v nadrogovanom stave. Kritériom nie je objektívna realita, ale „sledovanosť”, teda politicky pragmatické a závislé preferovanie ošklivosti, hnusu, perverzity, zločinu a krvi, katastrofy, choroby. Aby sa ľudia báli, treba ich denne strašiť. Mocipáni a kšeftári potrebujú náš strach.
Väčšina našich intelektuálov, vrátane spisovateľov, zatvára pred tým oči. Stačia im obchodné reťazce preplnené zbytočnosťami a nekvalitou a podvodníctvom. Veď sloboda im umožňuje tárať dve na tri, hocičo bez etiky a estetiky, len nech to zaujme čím viac čitateľov, tých znudených bachrošov, ktorí sa chcú zabávať, užívať si.
Človek by mohol spätne povedať, že sladká novembrová opereta na námestiach pred dvadsiatimi rokmi so špinavou vodou z vaničky vyliala aj dieťa, ktoré sa v nej malo okúpať. V dobrom úmysle akoby otvorila všetky žumpy, stoky, kanály, v ktorých sa dusíme.
Demokratické šťastie a sloboda sú len tam, kde sa nekradne a neklame. Ako ľudská bytosť sa v tejto krajine, v tejto Európe ani len trochu necítim slobodný.