Dvanásť

Ivan Kadlečík

Začína byť / biť / polnoc, tá stará polnoc, polnoc hlboká, len moje kyklopské okno / oko / zúri do tmy a obťažuje noc: spíš? Celú noc nalačno písať, to je otrava / nikotínom /, opojenie halucinogénnym kadidlom veštiarne v Delfách. Spomenieš komputerovú Pýtiu a už sa začínaš meniť na spisovateľa, už tvoríš, nie fajčíš. Z hlúpeho zlozvyku je metafora; neresť zapojíš a posunieš do asociácií kultúrneho časopriestoru, denná banalita transcenduje. To, čo sa práve deje, práve to je večnosť. Myšlienka modernej fyziky o časopriestore je už dávno obsiahnutá v jestvovaní a širokom poňatí človekovej kultúry a umenia / základná merná jednotka: 1 šejkspír, 1 megabach /. Spomedzi prstov stúpa hore dymové / výkal ohňa? / posolstvo vatričky na vrchu / aj nad nemocničnou posteľou starého spisovateľa Dominika Tatarku vraj /. / De /je sa denne metafora.

Spisovateľ médium je všetkým a každým, najmä sebou, cirkuluje kolo svojho jadra ako letokruhy košatého stromu, čo tichý a počúvajúci visí nad morom / a mor nás morí /.

Na jazyku, na reči hrať. Reč píše sama, sa reťazí / slová, vety sú ohnivká /, nesmie byť na reťazi / uviazaná /. Písanie: reťazová jadrná jaderná reakcia erekcia, logická štruktúra ako hlinená strecha / asýrsko-babylonské tabuľky 20 x 30 centimetrov, môžu byť aj v obálke, nežartujem /; škridlová podhorského domčeka strecha nado mnou, čo chráni a pripomína, že hlinou budem aj prikrytý, nech sa potom, večný ležiak, nečudujem. Kryštalická atómová mriežka symetrická s dobrou pamäťou / čipy pamäťové, kremíkový tranzistor / je jazyk: pamäť je jazyk. Ametyst si pamätá, ako som ti na rozžiarený / rozžialený k šťavnatým slzám / klitoris, Klytaimnéstra, ukrytý v zarosenom slnečnom rúne / argonautov /, nastokol prorocký Jánov prsteň, dvanásťkarátový. / Karát = 2 desatiny gramu. / Kedyže to bolo? pred po našom letopočte? Podľahla si mi, podľahla si ma neľahko, priľahol som ťa spoľahlivo, priľahlý, priľahký, neľahostajný, priliehavý ako slovo. A potom zovretou krvou zlilavený drahokam navretý, mocne zovretý / tvojou / obručou zo zlata. Hľa, ľudská reč, literatúra: iskriaca sa reťaz zo zlatých prsteňov v Marsovom ohni pre kňažnú / Kassandru, Lilianu? / vykované. Tak riekol Zarathuštra.Vyskúšať na sebe všetky možnosti najkrajnejšie, ochutnať dno, tie kaly, droždie spodku suda / sudičky /, vínny kameň / viny /, to kruté, trieslovo, tanínovo trpké iskrenie. Len ma tu nechaj, kým aspoň toto dopíšem! modlím sa a klamem ako ľstivá Penelopa naruby obrátená: čo som v noci utkal, tkadleček, cez deň páram, pálim aj mosty za sebou; autodafé. Od krvi ryšavý Odyseov šíp potom preletí otvorenými uškami sekier, cez slučky, oblúčiky písmen, prestrelí / Lilino lono / všetky o a g d… Vo vlastných zvratkoch sa modlím na všetkých kolenách / najvyššia intenzita mĺkvych slov /, omieľam ťa v ďasnách temer bezzubých, žviacham ťa, grcanec, a vypľúvam alebo prežriem slobodne ako slovo. Zober si skalpel iskrivý, slovenský spisovateľ, urob rez chirurgický na hrudníku, vyber si srdce, umy ho, polož na vystretú dlaň a choď po ulici: budú ti naň prdieť; ale aj tak to urob.

Ako Louis Pasteur či Robert Koch či Semmelweis sám na sebe skúšať chorobu liek / literatúry /. Experimentálne, aby sa vedelo o prekliatom spore písania a pravdy: v pravej ruke máš pero, v ľavej ružičku od Violanty ukrutnej, fialovej slnečnice, čo ti dala k meninám, a šimreš si ňou, čochreš rosyplnou, svoj tŕň, svoj osteň. Zlepené lupene / ulúpené / oťažievajú, gravidnejú. Či azda vidíš inú, nesprostredkovanú možnosť komunikácie pravdy s umením? Všetko tu už bolo, aj ruža v tôni ohanbia, v horúcom chládku nehanbia / tuším u Salvatora Daliho /, všetky odpovede sú pradávno známe. A predsa: O čo iné sa usilujeme, než znova nájsť priamky, ktoré nakreslil On. Toľko Albert Einstein o práci vedcov; umelec rovnako. S tou večnou známou odpoveďou opäť a opäť, denne a zoči-voči bezočivo konfrontovať otázne bytie, ktoré sa práve koná. Nevyhnutne vytýčiť neklesajúcu otázku, hľadať ju, hladiť, hľadieť, ako sa dvíha, rastie. Veď tvorca, to charizmatické knieža, môže všetko; všetko, aj si zúfať nekonečne; len v tom je jeho cena. Polnočný duní zvon, rachotí srdce a vŕzga v kostiach červotoč. Všemocné knieža môže všetko, aj k pravde dospieť: nezmerná veľkosť bezmocnosti svojej. Uvidieť priepasť / tvoju /, zostúpiť do nej: len vtedy vieš, čo je výška. Lebo dlho sa vŕta studňa a pomaly prežíva svoju chvíľu: sa načaká, kým zvie, čo padlo do jej hĺbky.

Hladkám si, mesačná slnečná kňažná, ten svoj nekompromisný osteň, trenírky vlhké, pravda nedosiahnuteľná, unikavá ako dni, uhýbavá, skutočnosť pre tvorcu nedosiahnuteľná, iba čo guľky plo/ divé / bolia, se/ menné /, to je celá spisovateľova robota a údel. Ako mám potom v kníhkupectve robiť inventúru? Ťažký život aj štátneho zamestnanca a do dôchodku ďaleko, riekol Zarathuštra.

Naďalej fetuj prázdnotu, ticho je droga múdrych. Sedíš v robote, z obloka pozeráš, kedy prídu fízli. Nikto nás nemá rád. Ešte aj ten telefón, ktorý mi pred desiatimi rokmi nabodli, už odstrihli od svojho magnetofónu. Keď som volal kolegyňu Martu v T., cvaklo to aj u nich, zapojili nahrávanie. Preto ma Martuška každú chvíľu volala, vraj čo je nové, ako sa mám, čo robím, akí zákazníci boli u mňa a potom, zle vás počujem, súdruh vedúci, položím, vytočte vy znova. A keď mal službu nejaký dobrák nepoučený, namiesto aby zapojil zázrak techniky, sa ozval: koho voláte, tu bezpečnosť, a ešte sa rozčuľoval, prečo otravujem; prepáčte, ja volám správne číslo, nie vaše, ani ho nepoznám. Keď obchod po čase prevzala Jolka, vercajg odpojili. Ale predtým si ma ešte naisto počkali na križovatke v Tlmačoch, keď som kolegyni viezol tridsať slovensko-ruských slovníkov, chýbalo nám čosi do plánu maloobchodného obratu na tretí kvartál 1978. Zobrali vodičský preukaz. / Mladý zahanbený uniformovaný príslušník: Viete, ja mám rád knihy a nerád robím takéto veci. Kníhkupec: Tak ich nerobte. Príslušník: A potom si to vyžeriem od šéfov. /

“Je to však aj právo na žičlivé medziľudské vzťahy, v ktorých sa nehonoruje brutalita, hrubosť, hulvátstvo, nespoľahlivosť, čisto utilitárny úžitok, zákernosť, podozrievavosť, donášačstvo, devótnosť, nevraživosť, závisť, neznášanlivosť, agresivita vyplývajúca zo strachu… kategorizovanie ľudí ako c. a k. vagóny prvej, druhej a tretej triedy, spriahanie životných osudov starých rodičov, rodičov, detí a vnukov podľa princípu momentálnej zásluhovosti, delenie ľudí na tých, čo majú čisté a zašpinené dotazníky…” tak riekol Peter Zajac / Slovenské pohľady 6, 1988 / . A ja sa smiechu nezdržím, ak sa raz kultúra oficiálna a závislá natoľko priblíži k nezávislej, necenzurovanej, paralelnej, až sa rovnobežky v nekonečne pretnú, porušia sa matematické axiómy, veď aj nekonečno možno ešte znásobiť ľubovoľným číslom. Občas sa dve spomenuté kultúry trocha / v krčme / priblížia, teraz aspoň a zatiaľ v biológii indivídua / čo je síce vážny krok vpred, no neveľmi rozhodujúci v zmysle oslobodenia človeka / . Tak napríklad Boris Filan v Slovenských pohľadoch / 6, 1988 / plieska smelo a demokratizačne údom po / redakčnom? / stole: “Len im ukáž, tata, len im ukáž... Muž pristúpil a udrel vtákom o dosku, až poskočili poháriky.”

Len nedávno som / kdesi / napísal tú ezoterickú víziu, že budem stromom / stromom je aj kríž /, a už som predbehnutý: urobil tak minulý lesník, švagor mladší. Aj v pokojné Vianoce, na Štedrý deň ráno som s Jurkom, lesníkom budúcim, odrezal v záhrade z radu smrečok, nech izba zeleným jasom svieti, zeleným svetlom jasá. Príde ti vtedy na um, že izba je pre strom hrobom a kvíliace pílenie piesňou smrti? V živom plote ostala medzera. Synovi vravím, nevadí, na jar dačo dosadíme, ujo ti sadenice prinesie. Nepriniesol. / Ujo v tom hrobe už iste na nás zabudol, vraj. / Začal sa pozvoľna meniť sám na strom z povolania / kto ho povolal? /, už nekráča, len nehybne dýcha: veď kto daruje kyslík planéte, kde nájde úkryt chvejúca plachosť zveri? Les rastie pomaly, búrka ho zničí v okamihu. A predsa. Chrániť les, spomaľovať azda aj márne skazu, pri jeho raste bdieť je ako písať knihu. Lebo sú, Zarathuštra, čo stromy slovom či skutkom pokorne bránia pre človeka; a sú koristne spití do ničoty. Ktorý z nich pretrvá? Kto bude večnejší?

Satanášovi, diablovi, ba ani štátu nepredám svoju dušu. Už ju má iný. Hľadal som sekvoju, ale našiel som len orech menom Jozef, ktorý som zasadil v jednom fejtóne / besednici / asi pred desiatimi rokmi. Má sa k svetu aj v týchto pomeroch / nečíta noviny / . Už aj čosi zarodil, azda aj vďaka mojim deťom: keď boli ešte veriace / hocičomu /. / Bolí ťa brucho? hlava? Jemným dotykom prstov, krúžením dlane vyliečim bolesť, hoci nie každému: len v blízkom vnútornom kontakte. Dcéru v noci bolí zub, vravím, chyť ma za ucho, keď bolesť zaútočí, poriadne ma ťahaj, keď trýzeň povoľuje, ucho popúšťaj; zaspala. / Keď boli deti také malé, že snehu mali ešte po krk / Tej zimy napadlo toľko snehu, koľko kto chcel Slawomír Mrožek /, v každý Štedrý deň / fialový slnovrat / som ich poslal k stromu, nech ním potrasú a vravia: Dobre roď, dobre roď! Tak som ich učil podľa Alberta Schweitzera úcte a súcitu ku každej forme života / vírus cholery? vírus HIV-1 a HIV-2? /: veneratio vitae. Kde je dnes úcta a pokora voči mravcovi a včele a žabe, keď nie je ani k človekovej dôstojnosti? / Sme iba výrobnými nástrojmi obludnej mašinérie zisku. / Nikto nás nemá rád okrem policajných orgánov, ale ani tie nás nemajú rady / Iľf - Petrov: Dvanásť stoličiek /.
A teraz, keď Jošo začína mocnieť v páse, v rozhodnosti a proteste, keď ma prerástol azda aj mravne a intelektuálne, už som len čakal, kedy mu v žilách začne prúdiť jarná krv nečervená. Potom štepárskym nožíkom do kôrnatej pokožky dva pretínajúce sa rezy v pravom uhle. Odchýlim, odškerím hladkú sivú kôru a vložím do nej / eroticky / palec ľavý od srdca, tým istým nožíkom a spôsobom na brušku narezaný do tvaru kríža. Narušenú kôrku uzavriem, vrátim späť, zalepím čím rýchlejšie, nech krvavá miazga nevysychá, nech sa nič nestratí v zakrivenom vesmíre / Ph. A. Paracelsus: Panpsychizmus, zv. 1, s. 988 /. Získal som tak nádej / nádenník /, že umriem zdravý a že aj spodstatnený mŕtvy budem trocha životný / aspoň gramaticky: spodstatnené meno mŕtvy sa vo flexii a iných pravopisných vzťahoch lexikálnych správa ako životné /. Vymenili sme si s Jozefom životné sily, podopreli sa, prúdi, iskrí medzi nami fluidum a energia. A nech mi odpustí, ak mu narastie nádor, bez poriadku a zákona rozbujnené tkanivo, rakovina, ktorú denne vdychujem, požieram aj v mrkve, cítim, počujem a vidím v metajazyku masmédií, bezmocne. Ani on to nemá ľahké, zo zeme, vzduchu, z vody čerpá podstrčený jed. V spojení si možno skôr pomôžeme ako proletári všetkých krajín. Je mocnejší než ja a mladší a krajší a dlhšie žijúci, a keď mu čosi cudzie narastie, odpílim a ošetrím; má väčšiu schopnosť regenerácie suchých ratolestí, aj / kremičitanovú / pamäť z pôdy čerpanú. A možno aj z neho čosi do mňa vtečie: mohutná stálosť, túžba po výšinách a svetle, žírne jadro v tvrdej škrupine / vajec / úroda, plod, čo si vzdorne dupne a zem, aj keď padá, / vy /padáva zo zelenej obálky / poštovej / ako list od priateľa; a pokoj, pokoj, ticho. Jozef sám postáva v rohu mojej záhrady pri komposte. Vlastne pri hnoji. / No a? /
Z okna sa vidím od písacieho stola voči oblohe vystretý. Odrazu do izby, kde sa tvárim, akoby som písal / literatúru /, vojde matka, ktorú som roky nevidel, spoľahlivo kdesi ukrytú / nijaká diabolská obrazotvornosť ani sen, ešte teraz cítim jej dotyk / . Za okuliarmi rozsvietený / dve biele slnečnice / úsmev, s radosťou si sadá ku mne na lavicu pri kachľovej peci, pravou rukou ju vôbec neprekvapený objímam poza chrbát, bol som si celkom istý, že ma sem prídeš pozrieť, vravím, a že ma spoznáš, aj keď sa pred vlastným detstvom neúspešne maskujem fúzmi a okuliarmi, smejeme sa. Až zatým spozorujem uprostred zárubne dverí nezreteľnú postavu v kalnom šere. Hneď som vedel, kto je, aj keď sa ani len trochu nepodobala na množstvo zobrazení / Dürer? Goya? Rembrandt? /, ktoré som videl. Nijaká lebka ani skrížené hnáty. Detaily nerozoznávam / len obvyklé stanovisko pŕs si rýchlo a nenápadne obzriem z automatického zvyku, na tom nič - veď načo aj? /, ale tvár prázdna, nikomu nepodobná, anonymná, čosi ako fádna, handrami vypchatá slepá pančucha vláda bez úsmevu chuj guľa hlava spoločnosť, žiadne kosti, len špinavosivé / akoby / obväzy, a presne viem, že ruka bez prstov, kýpeť čímsi mäkkým obkrútený. Pochopil som, že sprevádza mamu na krátkej vychádzke, opustení ubytovacieho priestoru / aby sa vrátila? /, na návšteve ako strážny pes, policajný dozor alebo ako cenzúra, že mama bez nej nemôže ísť, na i tak sa pýtam: po niekoho prišla? Mama prikývne. / Veď ma tu nechaj, aspoň kým toto ešte dopíšem! Alebo počkaj, čo si kravatu uviažem a ponožky vymením, veď to je celý človekov zisk za tie roky: nahý som prišiel, oblečený odídem. / Zúrivé svoje oplzlé / vypĺznuté / kliatby nezopakujem čitateľovi. Mama ma s úsmevom krotí, zmierlivým gestom / stále mlčala, slovka nepreriekla! /, len pokoj, nedráždi ju zbytočne, a Smrť, nevzrušená, neurazená, ľahostajná pristúpi, “ruku” mi - ako na pozdrav - priloží na kľúčnu kosť, potom pokojne prisadne k mame z druhej strany, objíme ju poza chrbát, takže sa nám ruky dotýkajú, nech akokoľvek uhýbam, sunie sa. Vtedy už mám namiesto hlasiviek vecheť, na čele znoj ako pri písaní, artikulačné svaly a čeľuste paralyzované / botulotoxínom /, len horko ťažko bľabocem, každučká hláska balvan / akoby som ju písal /, s najväčším vypätím sa mi ako tak zrozumiteľne podarí: Aj tak ťa o-št-ím! Neschopný pohnúť sa od údesu, telo mi drkoce, cítim sa, aspoň sám pred sebou, predsa len ako víťaz. Also sprach Zarathuštra: Iba ak vzdoruješ, si.

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http:// knihy.sme.sk/poviedka

Laureát prestížnej Ceny Dominika Tatarku Ivan Kadlečík sa narodil 8. apríla 1938 v Modre. Po štúdiu slovenčiny na Filozofickej fakulte UK v Bratislave / 1956 - 61 / pracoval ako novinár, podieľal sa na vzniku košického časopisu Krok / 1966 a 67 /. V rokoch 1968 - 70 bol šéfredaktorom časopisu Matičné čítanie, počas normalizácie bol proskribovaný a mal zákaz oficiálne publikovať svoje diela, pracoval v kníhkupectve v Pukanci. Od 1990 je zamestnaný na Ústave slovenskej literatúry SAV v Bratislave. Ivan Kadlečík vydal šestnásť kníh, väčšina z nich vyšla po nežnej revolúcii vo viacerých vydaniach. Knihy publikoval aj v Nemecku, Rakúsku a Portugalsku. Poviedka je zo zbierky Dvanásť, ktorá bola prvýkrát uverejnená na jar roku 1989 v edícii samizdatového časopisu Fragment K, jej knižná reedícia vyjde v septembri.

SME 12. 8. 2005