Čitateľ získava z tejto knihy dvojnásobný zážitok. Ide o pekný knižný dizajn (Z. Šestáková), osobitne však o fotografie Ivana Zubaľa, ktoré ako svojbytné umelecké artefakty sa dajú aj interpretovať. A je tu, prirodzene, príťažlivé Kadlečíkovo slovo - texty, ktoré autor rozdelil do troch častí. Každá z nich predstavuje zameranie na istý problém či tému, inak sa však nelíšia, lebo Kadlečíkov štýl, jazyková bohatosť i primeraná obraznosť sú nezameniteľné. K tomu pristupuje autorova skúsenosť, rozhľadenosť a intelekt. Všetky tieto atribúty ho oprávňujú vyjadrovať sa k veciam minulým i k súčasnosti, často ide o témy a problémy chúlostivé, o ktorých väčšina mlčí. Priamo, adresne, nekompromisne vyjadruje svoje názory na politiku, morálku, kultúru a literatúru. Racionálne, bez zvláštnych emócií rozmýšľa o čase od novembra 1989 po dnešok, hodnotí a vyjadruje postoj k deformáciám viacerých osobností zo strany spoločnosti i jednotlivcov (tu zaujme napr. pohľad na V. Mináča, M. R. Štefánika, M. Rúfusa, či V. Clementisa). Ide o zaujímavé čítanie, keď Kadlečík vlastne rehabilituje niektorých jednotlivcov, obraňuje ich proti dnešným neprajníkom či demagógom. Nepoúča, ale konštatuje, nevnucuje svoje názory a myšlienky, z ktorých mnohé sú výbornými sentenciami. Všetko, čo pozná a čo si hĺbavo všimol, dokáže využiť na uvažovanie, niekedy azda aj na mierny didaktizmus, ktorý v tomto prípade nie je na škodu. U Kadlečíka uchvacuje jeho priamosť, otvorenosť, úprimnosť a múdrosť. Keď to pokladá za dôležité, vie byť aj veľmi ostrý, kritický a sarkastický.

Autor dal svojej knihe podtitul Besednice. Treba však povedať, že len časť textov má takýto ráz, väčšinou ide o eseje, ktoré smerujú k príbehovej, memoárovej, biografickej a autobiografickej próze, miestami svojím rytmom až k poézii, dokonca Kadlečík obohatil texty svojimi typickými haiku. Nie sú to teda „obyčajné” besednice či reflexie, niektoré sú priam štúdiami. Hudbe, ktorej sa Kadlečík venuje nielen teoreticky, zasvätil viacero textov. Konfrontuje hudobné a slovesné umenie, hovorí o zázračnosti hudobného a o literatúre, ktorá je schopná všetko obsiahnuť, vysvetliť a nepriamo vyjadriť. Jedine umenie, literatúra pretrvá v čase. Formou spomienok, dokumentov, korešpondencie vykresľuje osudy osobností z oblasti kultúry, osobitne literatúry. Ide o fundované charakteristiky ľudí a ich tvorby na pozadí príslušnej doby. Svoj vzťah vyjadruje napr. k P. Hrúzovi, J. Johanidesovi, H. Ponickej, A. Matuškovi, A. Baginovi, A. Chudobovi, M. Rúfusovi, K. K. Bagalovi, A. Šebanovi atď.

Ivan Kadlečík ako známy disident nemohol obísť v svojich reflexiách a reminiscenciách čas normalizácie, aby podal isté svedectvo i o svojom prenasledovaní zo strany ŠTB, aby hľadal paralely medzi 50. a 70. rokmi, aby vyzdvihol slobodu ducha D. Tatarku, ale i takých individualít, ako Šimečka, Vaculík, Kusý, aby spomenul edíciu Petlice a inú samizdatovú literatúru. Do svojich úvah o mnohých osobnostiach vkladá recenzie, či ich časti, a tak sa dozvedáme aj o vkuse I. Kadlečíka, o jeho percepcii umenia. Miestami treba Kadlečíkov text čítať ako poéziu, hľadať v ňom skrytý, zašifrovaný význam, inokedy pracuje na báze podobenstiev, čo pripomína biblické postupy. Takto priam núti príjemcu byť spolutvorcom jeho textov, a to je pre percipienta lichotivé.

V Kadlečíkovej knihe je ešte jeden tematický okruh, obsiahnutý najmä v tých jeho textoch, s ktorými sme sa už mohli stretnúť na stránkach SME v rubrike Dnes píše. Sú nadčasové, preto je dobré a potrebné sa k nim vrátiť. Ide o nastoľovanie základných existenciálnych otázok, o odkrývanie vnútra súčasného človeka. Robí to bez okolkov, priamo, až drsne, aby nám i sebe pripomenul, že sme mnohí hlboko klesli. Chýba nám pokora, odriekanie, tvorivosť, pestujeme konzum, pokrytectvo, ilúzie a v dôsledkoch prázdnotu. Autor využíva impresie i expresie na vyjadrenie kontrastu starých čias a novej doby, ticha a pokoja oproti hluku, nervozite, zmaterializovanej súčasnosti a morálnemu úpadku vrátane neúcty k jazyku - reči. Tieto Kadlečíkove úvahy sú pesimistické, nostalgické, je v nich málo optimizmu a minimum humoru. Má to však svoje opodstatnenie. Odhaľuje, v čom je etická kríza a morálna bieda dnešného človeka. Takmer vo všetkom možno s Kadlečíkom absolútne súhlasiť.

Autor sa v svojom beletrizovanom životopise vyjadril: „Svoj domov si nesieme v uzlíku (jazyka, pamäti), aby sme nepoblúdili pričasto.” Ivan Kadlečík nepoblúdil, zostal verný svojim názorom, presvedčeniu aj za cenu niekdajšieho núteného mlčania.

Gabriela Rakúsová

Žurnál 39/2009, 24. 9. 2009