Slnko nad prériou pomaly zapadá. V diaľke zahučal vlak do Lareda, chrlí oheň a paru, ktorá sa v zdrapoch ovíja okolo kaktusov ako divný, prerastený had. Pred dostavníkovou stanicou sa o jazdecké šable unavene opierajú dvaja kavaleristi v špinavých modrých uniformách, žlté rukavice zastrčené za opaskom. Prihrkotal dostavník a vystúpil cestujúci. Má dlhé vlasy, okuliare, v ruke drží knihu. Odrazu sa bleskurýchle, akoby z ničoty zhmotnil pred stanicou starší muž so sivou bradou a ostrými očami pod zaprášeným klobúkom. Jeho dlhý plášť zavíri. Jediným kĺzavým pohybom sa pootočí, vytiahne z nízko visiaceho púzdra na stehne Colt Frontier model 1878 ráže .45 a vypáli. Supy poplašene vzlietnu. Cestujúci sa zrútil s prestreleným srdcom, okuliare sa mu zvezú na stranu, parochňa zošmykne z hlavy. Kavaleristi zalapajú po dychu: mŕtvy je Tennessee Jack, hľadaný v piatich štátoch Únie. „Nikdy neverím človeku, ktorý číta nekvalitnú literatúru“ - precedí cez zuby démonický Kornel Földvári, odfúkne dym z hlavne svojho Coltu a odpľuje smerom k lacnej knihe váľajúcej sa v zakrvavenom prachu.

Martin Ciel

Danglár pre Kornela

Danglár

Darovec pre Kornela

ö

Keď chcete napísať meno tohto človeka v programe Word a rovnako ako ja nepoznáte všelijaké tie klávesové skratky, tak musíte v istom momente kliknúť na políčko Vložiť, potom na políčko Symbol, potom sa dlho prehŕňať ponukou všelijakých nezmyselných znakov, a keď už konečne nájdete ten správny, musíte zasa kliknúť na Vložiť a potom ešte na krížik, aby sa okno na vašom monitore zavrelo. To všetko len pre jedno ö, ktoré má tento človek v mene zrejme najmä preto, aby nás trochu nasral. Ale keď sa už s tým čudným písmenom tak babreme, pozrime sa naň trochu lepšie. To ö v jeho mene vyzerá ako tvár. Prižmúrené oči a otvorené ústa – od smiechu či od údivu. Je to tvár tohto človeka. Vlastne si ho inak ani nepamätám – doteraz som ho vždy videl iba s prižmúrenými očami a otvorenými ústami, z ktorých zvyčajne vychádzal nedistingvovaný, nekorigovaný, ampliónový a navyše aj nákazlivý smiech. Tento človek sa jednoducho vie smiať. K jeho umeniu smiať sa patrí samozrejme aj cit pre to, na čom sa treba smiať. Ale je to aj človek údivu. Stáleho údivu nad absurditou sveta, ale aj nad očarujúcimi vecami, ktoré sa na tomto svete ešte stále dajú nájsť. Je to údiv stáleho objaviteľa. Trochu mu ten smiech aj údiv závidím. Chcel by som aj ja vedieť mať vždy tak pekne prižmúrené oči a otvorené ústa. Ale keď už to sám neviem, tak si aspoň užívam stretnutia s týmto človekom, keď má na tvári napísané to svoje ö. A keďže ho tam má napísané prakticky stále, užívam si každé stretnutie s Kornelom FVložiťSymbolöVložiťXldvárim. Teším sa na ďalšie.

Peter Darovec

Otčenáš pre Kornela

To bolo ešte v časoch, keď sa hmla vznášala nad vodami, pravda a láska vyhrávala nad ľsťou a nenávisťou, Agnes bol minister a všetci hlavní či menej hlavní úradníci (Agnes sám, Jaro Števove, Václav Macek, istý IO, Jaro Ondruška, Rasťo Šenkýrik a vari aj ďalší) vyzerali ako jedna banda desperátov – nosili do ctihodnej roboty džínsy a boli zarastení až hrôza.

Najbradatejší bol však ten najstarší: Kornel F. Ale nie preto bol zvolený za námestníka. Ako sa ukázalo, dotyčný desperádo mal nielen rád kovbojské srandičky, ale bol to nesmierne rozhľadený muž. Nečudo, na prípravu do funkcie mu nepriateľskí Komančovia s prispením niektorých bývalých kamarátov poskytli dvadsať rokov zabudnutia.

Niekedy v zime 1992 som pre Kornela napísal doposiaľ svoj jediný dramatický text. Bolo to pri príležitosti jeho 60. narodenín a šlo o významný kus, zobrazujúci boj červenokožcov proti krutým banditom. Alebo naopak? Už sa dobre nepamätám, v každom prípade mali naši vyhrať. V podstate teda šlo o pokrokové divadlo. Hrali v ňom všetci, ktorí si o sebe nemysleli, že s funkciami rastie aj ich dôstojnosť. Nikdy inokedy už nebude možné vidieť ministra kultúry pobehovať verejne s indiánskou čelenkou na hlave a smiešne poskakovať okolo virtuálneho mučiace kolu (teda k stoličke), ku ktorému bol nevirtuálne priviazaný jeho námestník. Už sa nepamätám, ako sa to skončilo, ale asi dobre, lebo odvtedy Kornel prežil v relatívnom zdraví ďalších pätnásť rokov. Zrejme sme ho vtedy neumučili.

Ten kus mal potom ale iný koniec, ako sme si mysleli tí, čo šli do veci s otvoreným srdcom, ako sa na pravých kovbojov patrilo. Kým sa nebohí kovboji a kovbojky bavili v saloone na Bielej ulici, mesto obsadila partia vyholeného fešáka Santera, inak zvaného aj Mjartan a bolo po srande. Bradatých desperátov rozprášili, Kultúrny život zlikvidovali, skrátka, žiť stálo lučše, žiť stálo veseléje…

Milý Kornel, sľubujem ti, že ťa ani tentoraz neumučíme. Ale ty nám musíš sľúbiť, že tu ešte s nami pobudneš aspoň tých ďalších pätnásť rokov.

Igor „Čoraz pomalejší šíp“ Otčenáš

Janček pre Kornela

Brada starších

Nejdem z toho robiť veľké obrady:
muž, ktorému život dával do brady,
dožíva sa sedemdesiatpäťky.

Nech Ti, Kornel, žiari úsmev riedky
doširoka nad šedivou bradou.
To Ti želá Tvoj

Kornel Földvári oslavuje 75 rokov. Nebudem vymenúvať, čo záslužné pre slovenskú gramotnosť urobil, ale pokúsim sa nakresliť svet, ako by vyzeral, keby pri Veľkom tresku asistoval on.

• Existovali by iba dve rasy ľudí: duchaplní a tí druhí. Žili by oddelene na dvoch pologuliach a nikdy, nikdy by nemuseli prísť navzájom do styku.

• Školská výučba by sa delila na predmety povinné (čítanie) a nepovinné (všetko ostatné). Telesná výchova by sa učila posediačky v kaviarni.

• Najobávanejšou chorobou by bola grafománia.

• Jediné (a najťažšie) zločiny by boli nevkus a nezdvorilosť. Hrozil by za ne krutý trest - zákaz listovania v knihách na šesť mesiacov.

• Veno nevesty by sa udávalo v počte indiánok, komiksov, rodokapsov, westernov a detektívok.

• Manželstvá by boli vydarené hneď na prvý raz.

• Bolesť a utrpenie by sa vyskytovali len v bonmotoch.

• Tí s nevyvinutou schopnosťou vyjadrovať sa by chodili na povinné rehabilitácie.

• Namiesto fotografiíby sa do občianskych preukazov vlepovali karikatúry.

• Gastronómia by sa prednášala na Vysokej škole múzických umení.

• Národnú vlajku by tvorilo čokoládové políčko s hruškovicou.

• Každý život by bol kultúrny.

• V sedemdesiatpäťke by ľudia boli stále láskaví, kultivovanía vtipní.
  Všetko najlepšie, drahý Kornel!

Daniela Kapitáňová

Karol D. Horváth pre Kornela

Našej hrdinskej polícii sa v tesnej spolupráci s literárno-historickým oddelením SAV konečne podarilo vypátrať tajomného fantóma papierovej džungle. Ukázalo sa, že príšerou naháňajúcou niekoľko desaťročí hrôzu domorodcom z osád Povýšený Beztalent, Potľapkané Kamarátkovo, Klub Spiskovateľov a Vreskný Vlastenec, je písmenžíznivý tiger Kornel F. „Bola to dlhotrvajúca a mimoriadne nebezpečná práca. Tiger Kornel sa totiž po celý čas skrýval za maskou veselého rozprávača. Jeho pravú podstatu škodcu našej malej a malebnej papierovej džungle sa podarilo odhaliť až pracovníkom Ministerstva kulturistiky, ktorí, ako je známe, zo zákona nemôžu mať literárny sluch. Tigra Kornela sa podarilo dolapiť priamo pri čine, keď sa chystal roztrhať a zožrať ďalších nešťastných lovcov grantov a obyvateľov útulku pre literárnych bezdomovcov v Budmericiach,“ povedal hovorca Ministerstva kulturistiky. „Pokúsime sa ho zneškodniť nejakým naozaj natvrdnutým ocenením. Aby si konečne na ňom vylámal zuby a aby mohli naši domorodci zase slobodne tvoriť a tešiť sa z trblietavých taľafatiek, ktoré im podhodíme,“ dodal hovorca a začítal sa do Literárneho týždenníka.

Karol D. Horváth

Kopcsay pre Kornela

Archetyp otca-zakladateľa

KORNEL FÖLDVÁRI raz verejne podpichoval Jozefa Babušeka (alias Jozefa Scheka), keď ho označil za „otca-zakladateľa modernej slovenskej karikatúry“. Ak by sme teda chceli podpichnúť pána Földváriho, mali by sme mu to teraz vrátiť a označiť za otca-zakladateľa aj jeho. Lenže, za otca-zakladateľa čoho, keď spektrum jeho aktivít je také široké?

Celý svoj život, napriek viacerým ranám osudu a neprajného režimu, zasvätil humoru, či už na javisku (spolupráca s Lasicom a Satinským) alebo na papieri (zasvätené práce o slovenských karikaturistoch, ktoré Földvári publikuje ako na bežiacom páse).

Treba však povedať, že nie je nijakým suchopárnym analytikom, ktorý humor rozoberá na súčiastky a tým ho zbavuje života. Práve naopak! „Humor musí byť intuitívny, svieži, živý a originálny, musí to byť okamžitá inšpirácia,“ tvrdí Kornel Földvári a sám túto definíciu napĺňa. Ak k tomu pripočítame múdrosť a nadhľad zrelého muža, presne tak má vyzerať ideálny priam archetypický otec-zakladateľ inteligentného humoru a dobrej nálady.

Márius Kopcsay

Lavrík Kornelovi

Kornelovi Földvárimu

Sú ľudia, na ktorých je prosto radosť i pomyslieť si. Kornel Földvári je prototypom takého človeka. Impozantný zjav, brilantný úsudok, skvostný zmysel pre humor so záľubou v paradoxoch života. Osvietená hlava, pekelne vitálna kultúrna pamäť Slovenska, navyše so sympaticky bradatou tvárou, na ktorej sa ešte aj čas podpísal len veľmi opatrne, lebo veď kto by sa nebál ironických poznámok znenazdajky odletujúcich od úst, ktoré hádam ani nevedia povedať nejakú nepodloženú hlúposť. Takého Kornela Földváriho poznám z jeho písania, zo správ, ktoré k nám prenikli v podobe mýtov o bájnych časoch odporu voči idiocii inštitucionalizovanej boľševickým svetonázorom v Divadle na Korze a v Kultúrnom živote, i z osobných stretnutí. Práve kvôli postojom z obdobia socializmu sa mi ku Kornelovi Földvárimu šikne jedna insitná riekanka. Našiel som ju v akejsi knižke pre deti: čisté ruky / čistá myseľ / čisté lúky / čistý syseľ //. No a zdá sa mi, že keby ju jubilant prijal na milosť, mohol by sa k jej naivnej priezračnosti, vo svojej zhovievavej múdrosti, prihlásiť aj dnes. Navyše by tým urobil radosť aj ekológom, a ako všetci dobre vieme, Kornel Földvári radosť rozdávať naozaj vie.

Všetko dobré,
zo srdca
Silvester Lavrík

Neznámy priateľ pre Kornela

Veľavážené Ministerstvo staroclivosti!

Rád by som, vo všetkej úcte a vážnosti, uviedol niektoré skutočnosti — na verejnosti prezentované ako „pravda, nič než pravda“ — na pravú mieru. Vlastne, chcel by som udať len jednu skutočnosť. Preslýcha sa, že istý Kornel F. bude oslavovať ohromujúce jubileum. Pripadá mi to, ako keby sme mali naozaj uveriť kaukazským kozákom ich dlhovekosť. Vážení, stačí sa len pozrieť na fakty — áno? Očití svedkovia ho len v posledných dvoch rokoch videli na rôznych literárnych besedách s podobnými dovetra kumpánmi — v Berlíne, Mníchove, Prahe, Kroměříži, vo Viedni, Budapešti, Bratislave, Banskej Bystrici, Bardejove, Brezne, Dubnici nad Váhom, Dunajskej Strede, Holíči, Humennom, Hurbanove, Komárne, Krupine, Leviciach, Liptovskom Hrádku, Liptovskom Mikuláši, Lučenci, Michalovciach, Nových Zámkoch, Partizánskom, Pezinku, Poprade, Považskej Bystrici, Prešove, Púchove, Rimavskej Sobote, Snine, Šamoríne, Štúrove, Šuranoch, Trebišove, Trenčíne, Vranove nad Topľou, Zlatých Moravciach, Žiari nad Hronom — a dokonca aj v Želiezovciach! Prosím Vás! Veď to vyzerá ako turné hiphoperov! Ako môže takýto človek tvrdiť, že má 75 rokov???

Neznámy priateľ

Pain pre Kornela

Alea iacta est. Kostka je hodený.

Netypické príbehy Miroslava Kostku bola jedna z prvých kníh, ktoré som vzal do ruky. Zrejme aj preto ma osud ušetril detstva stráveného v družnej spoločnosti May & Verne. Keď som z knihy čítal pred tabuľou na základnej škole, učiteľka na mňa kukala jak na zjavenie: paródia na biblickú tému. A nebola ďaleko od pravdy. Kostka sa u nás doma proste zjavil a nikto mi nikdy nepovedal, že skade a kedy. Odkiaľ sa vzal a kam sa stratil zostávalo pre mňa záhadou celý život. Až kým sa mi po viac ako 20 rokoch, za pomoci čiernej mágie, vysokorýchlostného internetu a hlavne úplnou náhodou, podarilo odhaliť pravú identitu človeka, ktorý tak dramaticky, ehm, prozaicky ovplyvnil môj osud. Pánovi so zemitým menom Földvári želám na tejto zemi ešte veľa, veľa rokov. Aby som sa mu mal čas revanšovať.

Agda Bavi Pain

Pišťanek o Kornelovi

Ten, čo jazdí s Kornelom

Keď som mal sedem-osem rokov, jediný Kornel, ktorého som poznal, aj to nie osobne, bol Kornel Brinkley alias Ryšavý Kornel, najzápornejší hrdina Pokladu v Striebornom jazere, prvej mayovky, ktorú som si prečítal, akonáhle som sa naučil čítať. Ryšavý Kornel bol, samozrejme, desperád, ktorý robil ľuďom zle, ako len mohol, vodca bandy hrdlorezov. Už len pre toto mi bol veľmi sympatický, pretože ja som musel byť dobrý: poslúchať rodičov, slušne zdraviť, nenechávať nič na tanieri, umývať si ruky a uši a podobne. Meno Kornel sa pre mňa stalo symbolom vzdoru, vybojovanej slobody a vynaliezavého zla, ktorým som sa aspoň vo svojich predstavách bránil proti rodičovskému teroru, láskyplnému až strach.

Ach, cválať tak prériou na spenenom žrebcovi po Kornelovom boku, s bandou na všetko odhodlaných desperádov, vypaľovať farmy, kradnúť kone a dobytok, opíjať sa do nemoty, hrať karty, znásilňovať ženy a dievčatá - vari mohol jestvovať príťažlivejší životný program pre osemročného chlapca, ktorého každú nedeľu navliekli do bielej košele a tmavých tesiliek a hnali na návštevu k nejakým čudným ľuďom, kde musel spôsobne sedieť a nesmel nič rozbiť, nič ukradnúť a ani zaspať?

S ďalším nositeľom mena Kornel som sa stretol na sklonku 60. rokov. Bol to Kornel Földvári a bol jedným zo spoluautorov románu na pokračovanie Stratená princezná, ktorý v školskom roku 1968-69 alebo 1969-70 vychádzal na pokračovanie v detskom časopise Ohník. Každú kapitolu písal ktosi iný, autori sa očividne nedohodli, ako sa to bude rozvíjať, takže z kapitoly na kapitolu dochádzalo nielen k prekvapivým dejovým zvratom, ale aj k interesantným posunom v charakteroch postáv. Skrátka čistá postmoderna s priznanou konštrukciou. Stratená (presnejšie unesená, aspoň tak to vyzeralo na začiatku) princezná sa volala Hyacinta, holmesovský detektív poverený pátraním sa volal Popolvár a medzi autormi boli okrem nášho Kornela i Lasica so Satinským, Tomáš Janovic, Ľubomír Feldek, Peter Glocko… Aj ilustrátori sa v každej časti striedali, pamätám sa najmä na Vincenta Hložníka a Albína Brunovského - práve jeho kresba tučného kráľa s mohutnou bradou rozdelenou do dvoch prameňov, katatonickým úsmevom a potláčaným šialenstvom v šikmých uhýbavých očiach bola myslím práve ilustráciou Kornelovej kapitoly.

Je jasné, že autori sa pri písaní príbehu zabávali ďaleko viac, ako drvivá väčšina detských čiateľov Ohníka pri jeho čítaní, no ja som si práve vtedy uvedomil, že vôbec nie je dôležité, či sa ten príbeh stal, alebo či mal potenciál dakedy sa stať; že najdôležitejšia je rozkoš z voľného, nespútaného rozprávačstva. Že aj ten, kto píše, sa musí pri písaní zabávať podobne, ako ten, kto to s porozumením a patrične ústretovo naladený číta.

S menom Kornela Földváriho som sa potom ešte stretol v Knižnom magazíne, skvelom časopise, ktorý padol za obeť normalizácii a ktorého staršie čísla som si čítal vždy na rodinných oslavách u môjho strýka a tety. Spolu s Lasicom a Satinským tam Kornel redigoval rubriku absurdného čierneho humoru a nonsensov, ktorá ma ako výrastka skraja 70. rokov nesmierne oslovovala. To už bol Kornel prechodne odstránený z verejného života, rovnako ako Lasica so Satinským a kopa iných zaujímavých ľudí, ktorí spoluvytvárali fascinujúci kultúrny rozmach druhej polovice 60. rokov.

Keď som pred nejakými 15 rokmi začal s pár priateľmi na stránkach Kultúrneho života písať na pokračovanie „krowiakovský“ román Vlastnou zbraňou zblízka, na striedačku a bez predbežnej dohody, bolo to pre mňa dobrodružstvo, na začiatku ktorého stála ako vzor Stratená princezná Földváriho a spol. A keď sa potom pre knižné vydanie nášho príbehu Kornel Földvári podujal napísať doslov, kruh sa pre mňa uzavrel.

Dnes ma nikto v nedeľu neťahá po návštevách. Cválam si nekonečnou priestrannou krajinou, vypaľujem farmy, kradnem kone, opíjam sa do nemoty, hrám vabank, znásilňujem ženy a dievčatá - a som hrdý na to, že som si splnil detský sen.

Som členom Kornelovej bandy.

Peter Pišťanek

Rakús pre Kornela

S Kornelom Földvárim som sa osobne zoznámil až začiatkom mája v roku 2005, no poznal som ho dobre už predtým, veď človeka, ktorý v recenzii istej prozaickej knihy napísal, že jej autor ňou narobí viac škôd ako dobre pracujúca továreň na výrobu trpaslíkov, musí ten, kto má literatúru vo svojej profesionálnej náplni, poznať povinne. Takéto famózne vety a slovné spojenia (napr. parafráza „o sviniach a ľuďoch“) sprevádzajú celú jeho tvorbu i nateraz nepublikované rozprávania, v ktorých strháva pozornosť poslucháčov svojím neobyčajným humoristickým dôvtipom. Som rád, že som mal možnosť byť pri tom.

Stanislav Rakús

Rota pomalého nasadenia pre Kornela

ROTA POMALÉHO NASADENIA V AKCII

Tučný a Slepý sedia v kaviarni Ex Libris. Tučný pije mlieko. Slepý malinovku. Obaja premýšľajú.

TUČNÝ:
Počul som, že Kornel bude mať už 80.
SLEPÝ:
Neexistuje! Veď len pred mesiacom nám na Jamajke pomohol zlikvidovať toho falošného vlkodlaka.
TUČNÝ:
Keby ho nebol tak bleskurýchle rozstrieľal na kašu a neprinútil nás zoskočiť z toho mosta, bolo by už po nás.
SLEPÝ: (zamyslene)
A kedy sa vlastne narodil?
TUČNÝ:
Podľa mňa v piatok.
SLEPÝ:
Tak to nemôže mať viac ako 75.
TUČNÝ:
Myslíš?
SLEPÝ:
Určite.

Prejdú dve hodiny. Tučný a Slepý stále premýšľajú, ako by mali zagratulovať Kornelovi k narodeninám. Tučný navrhuje kúpiť mu nový osmičkový Luger, Slepý víkendový kurz expedičného potápania na Baleároch. Ako zvyčajne, na nič rozumné neprídu.

Rota pomalého nasadenia

Shooty pre Kornela

Shooty

Taragel pre Kornela

Keď si zbežne pozriete jeho životopis, poviete si – nič vzrušujúce, nuda. Redaktor, perohryz, knihomoľ. Keď ho stretnete, väčšinou má nasadený prívetivý úsmev a dobrú náladu. Lenže zdanie klame. Podľa toho, ako po ňom komunisti šli, Kornel F. patril k najnebezpečnejším agentom imperializmu, akých sme na Slovensku mali. Komunisti proti nemu nasadili zbrane najťažšieho kalibru, ale on im vždy majstrovsky unikol. Keď mu zabránili aby doštudoval vysokú školu, zamaskoval sa za pétepáka a skryl sa kdesi na Šumave. Počkal kým záujem oňho utíchne, vrátil sa a rafinovane sa zamestnal ako redaktor. Ako správny agent publikoval pod pseudonymom, lenže komunisti ho po desiatich rokoch odhalili a nasadili proti nemu vojská Varšavskej zmluvy! Samozrejme, že nielen proti nemu, ale aj proti ostatným cca 10 miliónom agentov imperializmu, ktorí tu vtedy v ČSSR pôsobili. Lenže aj vtedy prejavil Kornel F. svoje majstrovstvo – dal sa vyhodiť z lukratívneho miesta riaditeľa divadla a stal sa obchodnou referentkou! Komunistom opäť cvakli zuby naprázdno. Nedostali ho. Nemali naňho. Vďaka vynikajúcemu školeniu, dokonalej príprave a celoživotnej bdelosti sa Kornel F. dožil až do dnešných dní. James Bond by na jeho mieste obchodnej referentky neprežil snáď ani tri minúty.

Milý pán Földvári. Ďakujem Vám, že ste to dokázali, ďakujem Vám za Vašu vitalitu a podporu a prajem veľa dobrého do ďalších rokov.

Dušan Taragel, neherec

Tomáš Horváth pre Kornela

Dobrý duch Llana Estacada

S postavou Kornela Földváriho som sa po prvý raz stretol už v detstve – a kde inde, než na zažltnutých stranách jednej mayovky. To preto sa pre mňa Kornel Földvári stal bytosťou naozaj mýtickou: v tých šťastných časoch som totiž ešte nerozlišoval medzi autorom doslovu a postavami (a meno „Cornel“ som už dobre poznal – v horších súvislostiach – zasa z inej mayovky) – napokon, správne som predpokladal, že Kornel Földvári určite bude niekým z rodu mojich milovaných postáv ako Sam Hawkens, Gunstick Uncle, tetka Drollová, Hercule Poirot či, pravdaže, Sherlock Holmes alebo Nero Wolfe. V tých trudných časoch neskorého detstva, keď na mňa školské okolie kládlo nároky, ktorým som nevedel a nechcel vyhovieť, bol pre mňa nesmierne povzbudzujúci objav, že aj nejaký „dospelý ujo“ sa vážne zaujíma o také isté veci ako ja, dieťa a zlý žiak. O málo neskôr, keď som si na strednej škole svedomito vyberal budúce povolanie teoretika detektívnej literatúry, opäť to bola „tá dobre známa postava“, ktorá ku mne vystupovala zo zažltnutých voňavých stránok doslovov (napríklad k Agathe Christie) legendárnej detektívnej edície Labyrint.

Mýtickou postavou bol pre mňa K. F. aj pre iné: všetky tie knihy, v ktorých sa mi občas výrazne mihol, vyšli in illo tempore, pred mojím narodením. Vtedy som ešte nevedel, že tým magickým dátumom nebol o tri roky neskorší dátum môjho narodenia 1971. O to väčšie bolo moje prekvapenie a radosť, keď som zrazu začiatkom 90. rokov uvidel na televíznej obrazovke popri Pierrovi Briceovi a Lexovi Bakerovi aj bradatého zálesáka – presne takého, akého som si ho predstavoval, pohybujúceho sa po chodbách ministerstva kultúry s typickým pôvabom lovca medveďov. Bol to doslova návrat z priepasti Reichenbašského vodopádu: mýtické postavy predsa musia absolvovať tento zostup do zásvetia a návrat (nenápadný a netriumfálny). A potom ma raz (a neskôr ešte neraz) prekvapil priateľský list od Kornela Földváriho v novej sympatickej úlohe: úlohe žičlivého a empatického „starého otca“ nás, stredne starých autorov za čias, keď sme ešte boli mladí... K. F. nás nielen zaradil do svojej antológie pre Čechov (aj v tomto som cítil isté temné uspokojenie) 14 ostrých, ale o nás aj prenikavo písal – tak ako kedysi o Mayovi, Sayersovej či Chandlerovi… skrátka, o legendách – a robí tak práve legenda vášho detstva! A nielen nám láskyplne odpúšťal, ale priam naopak – satyrsky povzbudzoval práve naše prehrešky voči Umeniu.

A potom prišiel nový čas – aj osobných stretnutí, pri ktorých mi K. F. (teraz už viem, že je to skratka jeho apačského mena Koleno fkŕči) s láskavou srdečnosťou demýtizoval svoju „literárnu podobu“ (môj neprehnaný rešpekt). Popri literárnych sa našla aj iná milá „spoločná známosť“ (ktorú som ináč vždy tušil) – môj starý otec Alexander Richter: ako inak, karikaturista. Jeho štýl humoru mi občas s priam „rodinnou podobnosťou“ vyžaruje z Kornela Földváriho (pri „neskorom príchode“: „Pracovali ste na záhrade, pán…? – Nie, prečo… – Kde ste sa flákali, som tým chcel povedať.“). Kornel Földvári, napriek svojmu hravému nadhľadu humoristu je aj – a hlavne – svedkom a obeťou azda každej nočnej mory našej nedávnej histórie, ktoré sú pre moju generáciu asi len poznateľné, avšak nepredstaviteľné. Preto som sa stal účastníkom jedného „privátneho“ vtipu práve v tom okamihu, ako sa zrodil. Pán Kornel Földvári mi povedal: „Veď viete, moja mama bola to isté, čo váš starý otec.“ V tej chvíli mi absolútne nič nenapadlo. Zarozmýšľal som a úplne vážne som vyblafol: „Karikaturistka?“ A tak som mal možnosť počuť „hurónsky smiech“ Kornela Földváriho, o ktorom som predtým čítal, že sa niesol šesťdesiatymi rokmi naprieč predstaveniami L&S. V televíznom dokumente o K. F. jeden vynútený strih dal vycítiť, akú zálesáckosť srdca si to vyžaduje. A ešte niečo: vynútený strih nikdy nemusel prísť vtedy, keď pán Földvári hovoril o svojich osudoch.

Keď pána Kornela Földváriho niekedy náhodne stretnem, ako brázdi rozľahlé bratislavské prérie (najčastejšie ste mohli mať šťastie v bývalom kníhkupectve pani Šátekovej), znovu po rokoch začínam veriť tomu, že keď si na savane, v tmavom kaňone Rio Grande či na šíravách púšte Llano Estacado náhodou skrížia cestu dvaja jazdci, tak predsa musia napokon zistiť, že sú nielen krajania, ale obaja sú Sasi, ba čo viac, nie sú len z tej istej dediny, ale sú to dokonca bratranci, ktorí sa ešte navyše – ako Hobble Frank a tetka Drollová – v detstve spolu hrávali.

Uličný pre Kornela

Pánu učiteľovi z lásky

Ako dieťa som tuším prvýkrát „naozajstne“ plakal, keď som sa dozvedel, že na Mikuláša mi do čižmičky nehádže sladkosti ten bodrý bradatý ujo, ale rodičia. A druhýkrát, nad stránkami ohmatanej knižky z edície Stopy – keď zomrel náčelník Apačov Winnetou. Ktosi vtedy definitívne zaplesol dvere za mojím detstvom. Veď čo je to za svet, kde nemožno veriť zázrakom (Mikuláš) a kde dobro končieva s guľkou v srdci (Winnetou)? O mnoho rokov neskôr sa v mojom živote (presnejšie v redakcii Slovenských pohľadov, niekedy v roku 1988) zjavil Kornel Földvári. Jeho sivá brada a dobrácke, usmievajúce sa oči, mi od prvého momentu pripomínali kohosi dôverne známeho… A potom som za ním začal chodievať drankať príspevky do časopisu, ale najmä viesť nekonečne dlhé, knihoholické dišputy. A ako sme sa tak spolu preháňali prériou Lanna Estacada, lietali v balónoch verneoviek od Vilímka, predierali sa džungľami z obrázkov Zdeňka Buriana a opíjali sa duchaplnosťou hlášiek Phila Marlowea či zaplietali do nitiek a pavučín kreslených fórov Saula Steinberga, zvoľna mi dochádzalo, odkiaľ tú tvár poznám. Tam, v kancelárii agentúry LITA, kde Kornel pracoval, som uvidel Mikuláša, ktorý mi ozrejmil definíciu jedného z najdôležitejších školských predmetov školy Života: „zázraky nie sú (našťastie) vecou objektívnej reality, ale toho, čomu sme uverili vo svojom srdci“. Aj za toto poznanie posielam svojmu pánu učiteľovi k jeho jubileu vrelý apačský pozdrav, rovno odtiaľ – zo srdca.

Tvoj
Peter Uličný