Jana Juráňová

Anti-koleda

„Neznášam tieto presladené Vianoce,” zrevala na mňa Mariša do telefónu.”
„Áno, máš pravdu,” zabľabotala som a v duchu som začala na Vianociach hľadať všetky možné tienisté stránky. Ale veď, kedysi som mala Vianoce rada.
„Určite tam čučíš ako taká kvočka bez kureniec,” pokračovala Mariša rázne. „Pozývam ťa na večer zvaný Anti-koleda.”
„Na čo?” Nebola som si celkom istá, či dobre rozumiem.
„Anti-koleda. Pamätáš, ako som sa pred rokmi vyhrážala, že keď sa oslobodím od toho môjho starého ožrana, vykašlem sa na Vianoce a pôjdem na Štedrý večer do reštaurácie? Konečne som sa rozkývala.”
„Dnes večer je nejaká reštaurácia otvorená?”
„Jasné. Veď už máme kapitalizmus, nie? Tak ideš?”
Mlčala som do telefónu. Čo jej mám povedať? Môj rozľahlý byt bol v ten večer takmer celý tmavý, svietila som len v kuchyni.
„Nemôžem.”
„Máš návštevu? Deti ti prišli na večer?” opýtala sa a hlas jej pritom zvážnel.
„Nie, ale…”
„Ideš k niekomu na večeru?”
„Ani to nie.”
„Ideš obsluhovať bezdomovcov pri štedrovečernej kapustnici?” rozrehotala sa Mariša na plné kolo.
„Nie, aj keď to nie je zlý nápad, ale nie…”
„No dobre, tak u teba asi nepochodím,” zvreskla do telefónu. „Potom ti poviem, ako som dopadla, ak by si sa chcela ku mne o rok pridať...”
V telefóne to cvaklo. Hádam sa len neurazila. Už nezavolá. No, čo teraz. Nalejem si trochu koňaku. Alkohol zaháňa strach, preto je nebezpečný, všetci to hovoria a je to pravda. Vo všedný deň si človek ani nevšimne, ako sa zvečerí, zrazu je sedem, potom desať, polnoc, večer je fuč. Ale Štedrý večer, to je hrôza.
Zapnem rádio, byt je okamžite zaplavený vianočnými koledami. Kvôli nim som už celé týždne do väčšieho obchodu ani len nevkročila. Koledy, všade koledy. Vypnem rádio, v byte sa rozhostí ticho. Veď ja mám ticho rada, prečo by som sa ho mala desiť práve dnes?
Už nikto nezavolá. Deti volali popoludní. Dcéra, potom syn, vraj, ku komu pôjdem na Štedrý večer? K nikomu. Vraj, mami prosím ťa, nebuď tam sama, je to také depresívne, vnúčikovia a vnučka sa na teba už tešia… Figu borovú sa tešia. Je im úplne jedno, či prídem a kedy prídem. Od svojich rodičov dostanú pod stromček niečo, s čím ja súťažiť určite nemôžem: najnovší model mobilu, mp3 prehrávač, konzolu na hru, najväčšiu Barbie na svete a ktovie, čo ešte. A ja? Nech im dám čokoľvek, zatvária sa blahosklonne, poďakujú, tá malá mi možno dá aj letmý bozk na líce. Chúďa, tučná je ako svinka, lebo sa prežiera hranolčekmi a čokoládami. Od svojich ôsmich rokov sa nenávidí, lebo chce vyzerať ako modelka. Má len dvanásť, a už aj teraz sa občas po jedle povracia. Aj dnes večer sa určite povracia.
Zapnem televízor, a hneď ho aj vypnem, lebo dávajú film o Santa Clausovi a jeho žene, niekto sa načisto zbláznil. Už len čakám, kedy prejde po ulici dinosaurus prezlečený za Santa Clausa. Ešte aj v sexšope, okolo ktorého chodím do samoobsluhy, sú figuríny vo výklade už od konca októbra navlečené do nohavičiek z filcu červenej farby, olemovaných bielou akože kožušinkou a na hlavách majú červené čiapky s bielym brmbolcom.
Je prestreté. V posledných rokoch som za týmto stolom sedávala s mamou. Ako v detstve. Iba roly sa otočili a mama si na to už nestihla zvyknúť. Ešte predvlani mi pomáhala v kuchyni, čistila zemiaky na šalát. Keď som bola malá, bola to moja práca, ako som sa len tešila, že mi pri tom popoludnie Štedrého dňa prešlo rýchlejšie. Aj minulé Vianoce tu ešte sedela. Potom sa jej o pár dní priťažilo a deň pred Silvestrom zomrela. Moje deti si mysleli, že sa mi uľavilo, a ja som im to nevedela vysvetliť.
Ktovie prečo mi preletí mysľou spomienka - syn bol ešte celkom malý a na darčeky od Ježiška sa tak tešil, že sa nevedel zmestiť do kože. Stromček sme už mali pripravený, povedali sme mu, že ho Ježiško doniesol skôr preto, aby toho nemal na Štedrý večer toľko veľa. Syn sa nevedel dočkať, a tak provokoval. A mama, aby ho trochu povychovávala, schytila ten malý stromček z umelej hmoty a schovala ho za skriňu. Syn reval ako zmyslov zbavený. A ja som potom musela stromček vrátiť na pôvodné miesto a vysvetliť mu… už ani neviem čo.
„Teda, vieš čo, fakt strašne neznášam tieto presladené Vianoce, ale tento raz som to vyriešila. A vieš, ako úžasne?” zrevala na mňa do telefónu Mariša. „Naozaj sa nechceš pridať? Som v reštaurácii, práve si dávam brokolicu, je výborná.”
„Nemôžem.”
„Prečo?”
„Ale, taký starý zvyk, mám tu už prestreté pre štyroch - ja…”
„Čo že máš? Šibe ti?”
„Ešte keď žila mama, prestierali sme aj pre otca a keď potom umrel môj muž, tak aj pre neho, a teraz… prvý rok, čo prestieram aj pre mamu.”
„Nebojíš sa, že ti z toho cvakne?”
„Veď je to len na pár hodín,” hovorím a krútim sa pri telefóne. Prečo som jej to vlastne povedala?
„Sedíš za stolom pri štyroch tanieroch? Fakt?”
Chvíľu je ticho.
„No, tak ja tu mám prestreté pre celý cintorín, a som tu sama. Reštika je prázdna.” Mariša sa zasmeje suchým smiechom. Po chvíli pokračuje, ako keby nič, „dala som si brokolicu. Čašník mi najprv povedal, že nemajú, ale zistila som, že je to v jedálnom lístku ako príloha, tak som ho donútila, aby mi doniesol niekoľkonásobnú prílohu bez mäsa a aj vypočítal cenu. Myslím, že by ma najradšej zabil, ale nemôže.”
„Tak si to teda uži.”
„No to si užívam, to si fakt užívam. Ale o rok sa pridáš, jasné? Heslo: Anti-koleda.”
V slúchadle to cvakne.
Na stole je prestreté pre štyroch, ako v reštaurácii. Len jeden tanier je plný. Nechutí mi, ale trochu zjem. Ktovie, aká je tá brokolica. Po večeri umyjem riad a otvorím dvere do izby. Dala som si pod stromček tabletky na spanie, nový termofor a teplé ponožky, samé potrebné veci, ktoré mi nikto nekúpi, lebo si myslia, že sa to nehodí. Od dcéry zasa dostanem nejakú novú šatku, ktorá sa mi nebude k ničomu hodiť, mám takých plnú skriňu. Od syna dostanem knihu, ktorej nebudem rozumieť. Bude sa ma pýtať, či sa mi páčila a ja mu poviem, že áno, celkom sa mi páčila a potom to celé zahovorím, lebo ju nedočítam, už teraz to viem. Nerozumiem tým dnešným knihám.
Čisté taniere odložím. Aj obrúsky, aj príbory, možno zasa o rok. Iba že by - Anti-koleda?

Jana Juráňová vyštudovala ruštinu a angličtinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracovala ako dramaturgička v trnavskom divadle, ako zástupkyňa šéfredaktora Slovenských pohľadov (1991 - 1993), komentátorka Slobodnej Európy, editorka viacerých knižných projektov atď. Roku 1993 s viacerými spolupracovníčkami založila feministický kultúrny, vzdelávací a publikačný projekt Aspekt. Dodnes je jeho koordinátorkou. Jej jednotlivé práce sú preložené do angličtiny, nemčiny, maďarčiny, slovinčiny a švédčiny.
Literárna tvorba - próza: Zverinec (1994), Siete (1996), Utrpenie starého kocúra (2000), Orodovnice (2006), Žila som s Hviezdoslavom (2008). Literárna tvorba - dráma: Téma Majakovskij (v spoluautorstve s Blahoslavom Uhlárom, nepublikované), Salome (1989), Misky strieborné, nádoby výborné (Divadlo v medzičase jún 1997, knižne 2005). Literárna tvorba - pre deti a mládež: Iba baba (1999), Bubliny (2002), Babeta ide do sveta (2003), Ježibaby z Novej Baby (2005)