Je vôbec niekto, kto je odtiaľto?
Je vôbec niekto, kto je odtiaľto?
Recenzia, SME 5.6.2008
Nová kniha Jany Beňovej je najmä príbehom Petržalky, z ktorej je únik možný len na okamih.
Plán odprevádzania Jany Beňovej vytvára zdanie, že je novelou o novele, ktorú píše hlavná hrdinka Elza. Príbeh akoby rozprávalo okrem Elzy ešte niekoľko ďalších hlasov, ale či už je novela rozprávaná o čomkoľvek a v akýchkoľvek gramatických a skutočných osobách, všetky rozprávania sa prelínajú a strácajú identitu v dostredivom časopriestore Petržalky.
Plán odprevádzania je totiž predovšetkým jej príbehom. Tento svet vegetatívne a svojvoľne rastie z jazyka, ktorý sa vymkol vôli rozprávajúcich a azda aj autorky. Jazyk sa nadúva, chorobne a plesnivo sa rozlieza, zaplavuje ako špinavá voda Dunaja. Neutopiť sa v ňom sa pokúša namiesto strateného existenciálneho ja telo: telo spánku, sexu, močenia, jedenia, opíjania, zvracania, telo snažiace sa animálnou existenciou všemocnej Petržalke vzdorovať.
Jedno z najsilnejších miest sa snáď preto odohrá v „pláne odprevádzania“ tela. Umierajúca Ianova matka stráca kontrolu nad svojím telom, ktoré žije svoj vlastný život na ceste „odtiaľ“, a Elza sa ho umelými zubami márne snaží zastaviť.
Je vôbec niekto, kto je odtiaľto? – pýta sa jedna z cestujúcich v autobuse. Nie je, a predsa všetci sú len a práve odtiaľ. Všetci chcú unikať, majú svoje plány úniku – do lásky, k moru, do kaviarne, na druhý bratislavský breh. Je možné uniknúť do krajiny, do ktorej sa netelefonuje. Je možné niekoho odprevádzať či s ním unikať napríklad do šialenstva. Ale ono „odtiaľto“ – Petržalka – ono dostredivé nič vždy všetkých pohltí späť. Únik je povolený len na okamih. Chmúrna vízia?
Na to, aby bola Petržalka v knihe len skeptickou víziou či podobenstvom, na to je to miesto až príliš reálne, ako anekdoticky a trochu neústrojne na konci románu potvrdzuje zásah protidrogovej jednotky. Pred časom sa niektorým kritikom zdalo, že ironickému, hravému a rozbujnenému písaniu Jany Beňovej chýba hĺbka, že jej básne, poviedky a novely sú len penou dní. Teraz im Beňová ponúka „namiesto kvetín igelitku s deratizačnými prípravkami“.
Undergroundový spisovateľ Jáchym Topol s nostalgiou a uspokojením konštatuje, že súčasní českí autori vedia, že píšu len knižky, a píšu ich bez jemu ešte známej existenciálnej hystérie. Knižka Jany Beňovej je hysterická, je chorá, je monštruózna. Neverím, že je len knižkou – tovarom.
Zdá sa, že knihy sa dajú ešte písať, aj o Petržalke. Možno by sa mali písať hlavne o Petržalke. „Je vôbec niekto odtiaľto?“ Nie, všetci.
Libuše Heczková
SME 5.6.2008
Plán odprevádzania je totiž predovšetkým jej príbehom. Tento svet vegetatívne a svojvoľne rastie z jazyka, ktorý sa vymkol vôli rozprávajúcich a azda aj autorky. Jazyk sa nadúva, chorobne a plesnivo sa rozlieza, zaplavuje ako špinavá voda Dunaja. Neutopiť sa v ňom sa pokúša namiesto strateného existenciálneho ja telo: telo spánku, sexu, močenia, jedenia, opíjania, zvracania, telo snažiace sa animálnou existenciou všemocnej Petržalke vzdorovať.
Jedno z najsilnejších miest sa snáď preto odohrá v „pláne odprevádzania“ tela. Umierajúca Ianova matka stráca kontrolu nad svojím telom, ktoré žije svoj vlastný život na ceste „odtiaľ“, a Elza sa ho umelými zubami márne snaží zastaviť.
Je vôbec niekto, kto je odtiaľto? – pýta sa jedna z cestujúcich v autobuse. Nie je, a predsa všetci sú len a práve odtiaľ. Všetci chcú unikať, majú svoje plány úniku – do lásky, k moru, do kaviarne, na druhý bratislavský breh. Je možné uniknúť do krajiny, do ktorej sa netelefonuje. Je možné niekoho odprevádzať či s ním unikať napríklad do šialenstva. Ale ono „odtiaľto“ – Petržalka – ono dostredivé nič vždy všetkých pohltí späť. Únik je povolený len na okamih. Chmúrna vízia?
Na to, aby bola Petržalka v knihe len skeptickou víziou či podobenstvom, na to je to miesto až príliš reálne, ako anekdoticky a trochu neústrojne na konci románu potvrdzuje zásah protidrogovej jednotky. Pred časom sa niektorým kritikom zdalo, že ironickému, hravému a rozbujnenému písaniu Jany Beňovej chýba hĺbka, že jej básne, poviedky a novely sú len penou dní. Teraz im Beňová ponúka „namiesto kvetín igelitku s deratizačnými prípravkami“.
Undergroundový spisovateľ Jáchym Topol s nostalgiou a uspokojením konštatuje, že súčasní českí autori vedia, že píšu len knižky, a píšu ich bez jemu ešte známej existenciálnej hystérie. Knižka Jany Beňovej je hysterická, je chorá, je monštruózna. Neverím, že je len knižkou – tovarom.
Zdá sa, že knihy sa dajú ešte písať, aj o Petržalke. Možno by sa mali písať hlavne o Petržalke. „Je vôbec niekto odtiaľto?“ Nie, všetci.
Libuše Heczková
SME 5.6.2008