Vydavateľstvo Modrý Peter si vyberá z literatúry vždy hodnoty, diela niečím pozoruhodné. Takým je i tvorba Jána Buzássyho.

Jeho nateraz posledná básnická zbierka Bystruška má rovnaký názov ako dlhšia záverečná báseň v dvoch sémantických variantoch: nostalgia s erotickými motívmi a zmaterializovaný svet, v ktorom sa ponáhľame za životnými pôžitkami, „ale čas kráča ľuďmi a dolaďuje…” Dve polohy života človeka - detstvo a dospelosť a v celej zbierke prítomná staroba - to je dosť typické pre autorovu poéziu ostatných rokov. S týmito témami súvisí i motív smútku, ale súčasne imperatív voči sebe. Pod vplyvom veku a stereotypov sa menia i vzťahy. Z bezmocnosti staroby vzniká zlosť, nepríjemné, bezvýchodiskové pocity, pesimistický pohľad na svet. Človek padá, klesá pod ranami života, ale v poslednej chvíli ho ktosi zachráni. Lyrického hrdinu prenasleduje vidina smrti - raz odíde, tak ako všetci pred ním, ale je tu ešte radosť z momentov, únava z dňa. S pribúdajúcimi stránkami v knihe pribúda smútku, pochmúrnosti, až depresie, napriek tomu je vo veršoch prítomná aj jemná erotika. Výčitky svedomia prinášajú správu, že veci sa dajú napraviť, hoci človek bilancuje v nepriaznivých podmienkach. Obzerá sa za nepríjemnou minulosťou, za chvíľami, keď vedel aj zlyhať. Hromadí sa nespokojnosť, precitlivenosť, nemohúcnosť zasiahnuť. Snívanie o nenaplnenom a nesplnenom v živote sa neustále vracia, lyrický subjekt sa usiluje zachytiť podstatu hoci v omrvinkách. Nie všetko, čo si človek v živote predstavuje, o čom sníva, aj spozná. To, čo má v pamäti („trezor za obrazom”), odníme iba smrť. Lyrický hrdina sa dožaduje skromnosti, lebo človek je v samote bohatý vlastným myslením. Volá aj po pokore pred veľkosťou výtvoru a pred dejinami. Básnik často používa na vyjadrenie dotykov so smrťou, s večnosťou religiózne podobenstvá a aj v tejto zbierke sa prejavil ako znalec antického umenia a autor zaujímavých a vážnych sentencií.

J. Buzássy na miniatúrnej ploche (každá báseň má osem veršov) vie vytvoriť pomocou prírodnej lyriky impresívnu náladu, ktorá núti zamýšľať sa nad základnými otázkami. Sleduje cestu človeka, plynutie času, za ktorým sa málokto obzrie. Na niečo sa vždy v špirále kolobehu života prírody a človeka zabudne. Jedinec koná podľa pravidiel, urobí dobro, ale vtedy môže ubudnúť z toho, čo má rád. Delenie, ktoré neuberá, ale znásobuje - to je láska, vzťah, sila. Buzássy stavia virtuálny svet oproti svetu prirodzenému, svetu podstát a zákonitostí, protiklad mať a byť je najmä v básňach s aktuálnymi spoločenskými a politickými problémami nazeraný cez optiku irónie a kritiky, ale toto akosi básnikovi Buzássymu nepristane. Lepší je vždy vo veršoch so silným symbolizmom, kde nastoľuje základné filozofické problémy. Dokáže hovoriť o zdanlivo banálnych veciach a javoch prostredníctvom symbolov, metafor, obrazov v prvej významovej rovine a až cez ňu sa dá dostať k druhej - podstatnej, v niektorých básňach je niekoľko sémantických rovín. Buzássyho poézia opäť znáročnela - je v nej viac podobenstiev, viac symbolov, množstvo tém a motívov. Osobitne zaujmú básne, kde autor venuje priestor knihe (vplyv doby na „pohyb” kníh), teórii slovesného umenia a filozofii v literatúre (o pravde a lživosti v poézii).

Básnik v Bystruške uvádza problémy, s ktorými je súčasný človek neustále konfrontovaný, no málokedy sa nad nimi zamýšľa a ešte menej často ich rieši. Poézia J. Buzássyho ich pripomína takým spôsobom, že čitateľovi zaznievajú v mysli dlho a neustále.

Gabriela Rakúsová
písané pre literarnyklub.sk