Život bez návodu na použitie
Život bez návodu na použitie
Barbora Škovierová
Život sa pre jeho outsiderov stal len zvyškami udalostí, sériou sklamaní, v pozadí ktorých počuť tikať tichú bombu zlovestného matrixovského systému…
Život bez návodu na použitie
Vladimír Balla (1967) sa v kontexte slovenskej prózy pohybuje už celých desať rokov. Za ten čas sa stihol stať debutom Leptokaria (1996) laureátom Ceny Ivana Krasku, sklamať väčšinu literárnych kritikov prúdom zúfalstva v knihe Outsideria (1997) a skombinovať staršie, ešte časopisecky publikované, texty s novými prózami v úspešnej zbierke Gravidita (2000). Len nedávno sa objavila štvrtá Ballova kniha, zbierka poviedok Tichý kút z vydavateľstva L. C. A.
Outsideri Ballových nových poviedok sú obrazom civilizačného úpadku. Možno si ešte s trochou nostalgie spomínajú, že kedysi boli mladí, radikálni, nerozvážni a „romantickí“ (postava Ajna v próze Vzácnosť, ktorá Ballu sprevádza od počiatkov jeho tvorby).
Ale to je už dávna minulosť. Miesto nej temná neistota presadila rezignáciu – či, oveľa horšie, akceptáciu postojov stáda – malomeštiakov, zbohatlíkov, snobov. Ľudské myslenie sa však nedá zmeniť len túžbou po zmene: v mozgoch Ballových mužských hrdinov akoby „vyvádzala“ nemilosrdná žehlička, ktorá nedáva šancu uniknúť, zabudnúť na otázky a hľadania. Balla opäť ironizuje, akoby skepsou a cynizmom prekrýval to, čo je preňho hlboko intímne – „rôsol utrpenia“, pocit uväznenosti smerovaním „od mladosti k starobe, od nádeje k beznádeji“. Pocit uväznenosti v láske, ktorá oddeľuje od reality…
Život sa pre jeho outsiderov stal len zvyškami udalostí, sériou sklamaní, v pozadí ktorých počuť tikať tichú bombu zlovestného matrixovského systému.
Svet chápu ako miesto, ktoré svoje deti zabíja už plesnutím po zadočku, existencia v ňom ťaží ako železná reťaz, ako prekliatie. Bytie je len prebolievanie: príznaky fyzickej bolesti upozorňujú na korene a príčiny v doráňanej mysli, hladnej po ilúzii a predovšetkým po zmysle.
Život je pomalé umieranie, v ktorom čas trávime blúdením – to sú Ballove konštantné motívy, pretkané akceptáciou strachu a hrozivých spomienok. A vnútorné napätie z tohto poznania zatláča premýšľajúceho človeka (napriek okolnostiam, ktoré ho zdrsnili, zvulgarizovali) do tichého kúta – do ticha nebytia…
Balla je pre slovenskú prózu jedinečným a vzácne talentovaným autorom. Má svojský štýl, zaujímavý jazyk (i keď používanie archaizmov občas pôsobí samoúčelne) a predovšetkým obsedantnú tému, vďaka ktorej ho bezpečne identifikujeme. Táto kniha si zaslúži čítanie v tichom kúte: je pravdivá a nepovrchná.
Barbora Škovierová