Humor zľudšťuje, a nielen v literatúre

Rozhovor so spisovateľom Tomášom Janovicom

Tomáš Janovic (1937) vo svojej tvorbe nikdy neplytval slovami. Svoje poznanie, ku ktorému dospieva skúmavým pohľadom do reality, koncentruje do niekoľkých slov. Tvorbu Tomáša Janovica vystihol Kornel Földvári na záložke jeho novej knihy Nikoho nezabije (vyšla vo vydavateľstve LCA v roku 2003): ,,Janovicove originálne miniatúry iskria ako diamant. Nie vďaka chladnokrvnej virtuozite; svetlo sa tu láme cez cudne utajenú slzu.”
* Mottom tvojej knihy je výrok Jiřího Suchého ,,Trocha poézie nikoho
nezabije.” Ale čo to povie ľuďom, ktorí poéziu nikdy nečítajú ani nemajú pocit, že by im chýbala k životu? Možno by ich nanajvýš zaujal sám autor, keby sa ocitol na prvej stránke novín v nejakých chúlostivých súvislostiach. Neškrie ťa to?
- Najprv by som sa pristavil pri tom motte. Pôvodne som po ňom siahol z celkom prozaického dôvodu. Prvá časť mojej knižky sú totiž rýmované epigramy. Potom som si však uvedomil, že aj v nerýmovanej druhej časti sa dotýkam viacerých tém, ktoré úzko súvisia s mottom, čiže s vraždami. Žiaľ, vraždy sú svojskou poéziou aj tohto rozbiehajúceho sa storočia. Napríklad: ,,Cool / Rozbíjajú hlavy / aby zabili / čas”. A tak mi pri poetickom motte Jiřího Suchého srdce dvojnásobne poskočilo, lebo ako hovoria Angličania, mojou ,,šálkou čaju” sú viacvýznamy. Navyše aj nadpis Tomáš Janovic Nikoho nezabije je celkom poetický, však? A teraz k tvojej otázke. Som veľmi rád, že poéziu čítajú iba ľudia, ktorí ju čítajú. Keby som sa chcel ocitnúť v novinách v nejakých chúlostivých súvislostiach, dalo by sa to zariadiť ľavou rukou. Stačilo by, aby som ľavou rukou… Ale opakujem, mne celkom vyhovuje, keď ma čítajú tí, čo ma čítajú.
* Kornel Földvári prirovnal tvorbu tvojich textov k sochárovi, ktorý mramorový balvan oseká od všetkého zbytočného a zostane mu len číry tvar, v tvojom prípade tvorený len niekoľkými slovami. ,,Janovicove miniatúry iskria ako diamant,” píše Földvári na záložke knihy. Človek však musí byť majster, aby neodsekol svojmu textu hlavu…
- Neviem, či musí byť majster. Ja sa pri osekávaní spolieham na ,,ciťák”, čiže na intuíciu. Usilujem sa nielen o to, aby som svojim textom neufikol hlavu. Dôležité je, aby text nemal ešte niekoľko zbytočných hláv navyše. Pri texte neplatí: viac hláv - viac rozumu. Takýto slovný balvan nemá potom ani hlavu, ani pätu.
* Každý sochár je najprv učeň, ktorý sa učí v dielni svojho majstra, ako používať dláto. Teba v tvojich začiatkoch kto najviac ovplyvnil?
- Ak dovolíš, zase mierne odbočím, rád by som však najmä mladým čitateľom priblížil časy, keď som začal veršovať. Vtedy sa rýmovalo takto: Jarné vzdychy kulakove - to bol nadpis. ,,Ach, to je hrúza, to je strach, / už zase zima prešla bez pohromy, / nepohynul im statok v maštaliach, / nezrútili sa družstevníkom domy!  / ... Keď na družstevných poliach idú agregáty, / podlému kulakovi dych sa kráti / a nad nimi tá jarná pieseň vtáka / je hlasom umieráčka pre kulaka. /” Rád by som na tomto mieste urobil krátku pauzu - niekto by sa mohol opýtať: a čo domáca knižnica? Až po mnohých rokoch som sa dozvedel, že otec v tých časoch všetky ,,podozrivé” knihy spálil v pivnici. Z rodičovskej knižnice si pamätám len Gorkého Matku a Trojgrošový román Bertolta Brechta, ktorý matka dostala k zásnubám. A teraz sa vrátim k tej satirickej básničke o kulakovi. Po všetkých tých ,,hrúzach”, keď sa ,,družstevníkom nezrútili domy”, prišiel politický odmäk a ja som si v českej Světovke prečítal báseň Jacquesa Préverta Vojákovo volno: ,,Dal jsem svou vojenskou čepici do klece / a vyšel jsem si s ptákem na hlavě / Tak co už se nezdraví / zeptal se velitel / Ne už se nezdraví / odpověděl pták / Ach tak promiňte myslel jsem že se zdraví / řekl velitel / Ale prosím nic se nestalo každý se může mýlit / řekl pták. /” Ako vidíš, dodnes mám toho Prévertovho vtáka doma, a tento druh humoru dodnes zbožňujem. Áno, mojím prvým učiteľom bol Jacques Prévert.
* Ktorá bola tvoja prvá kniha?
- Vyšla v roku 1959, mimochodom, spolu s Válkovými Dotykmi, a volala sa Život
je biely holub; boli v nej, okrem iných básničiek, najmä moje spomienky na vojnové detstvo. Len tak na okraj - zbierku mi zadržal vtedajší štátny dozor, čiže cenzúra. Jeden z dôvodov boli verše z básne Vo vlaku ,,ale mne hlava lieta / zo strany na stranu”. Uvedomelá mládež predsa nekolíše, neváha, ona vie aj vo vlaku, že iba jedna Strana je tá... už som chcel napísať ,,je tá pravá”, ale to by bol vo vtedajších časoch ešte väčší ,prieser’, a keďže staré reflexy stále fungujú, hneď sa opravím: iba jedna Strana ,,je tá ozajstná”. A tak sme s redaktorom zbierky Janom Turanom prepísali ,,kolísavé” maloburžoázne dvojveršie do podoby: ,,ale mne hlava lieta / zboka nabok”, a jeden z problémov bol vyriešený. Prepáč, že som sa takto rozhovoril o starej banalitke, lenže práve boj s banalitami oberal autorov o veľa energie. Slovo ,,boj” som použil zámerne. Kde sa bojuje, tam sa netvorí.
* Dnes mnohí známi ľudia píšu pamäti, spomienky, autobiografické knihy alebo knihy rozhovorov. Viem si predstaviť, koľko príbehov, zážitkov, stretnutí, otrasov, sklamaní, priateľstiev nosíš v hlave ako v premietačke. Neuvažuješ preniesť ich na papier? Určite ťa priatelia k tomu už vyzývali…
- Máš pravdu, vyzývali. Musel by som však túto knižku napísať tak, aby nezívali; a ja, žiaľ, nie som dobrý rozprávač. Zažil som, pravdaže, všeličo, ale bojím sa, že nevystihnem ,,vôňu” týchto príbehov. Sama dobre vieš, že aj keď doslova reprodukujeme dialóg, môžeme ho výrazne skresliť intonačným posunom, a v písanej podobe jedným nevýstižným slovkom komentára. V knižke spomienok by som však rozhodne nevynechal túto príhodu: Popíjali sme s baťkom Mináčom a ja, z ničoho nič, hovorím: ,,Baťko, mám k tebe veľkú prosbu.” ,,Vopred je splnená.” Dali sme si ešte tri borovičky—trojka je magické číslo nielen v rozprávkach - a ja vyhrknem: ,,Napíš pamäti. Napíš o všetkom, ale ako to n a o z a j   bolo!” Baťko zdvihol ruku a mal som pocit, že ma ovalí. Zrazu sa mu oči čudne zaleskli, ruka zmäkla a on: ,,Nemôžem. S každým som pil.” Táto príhoda je naším ,,nie benátskym, ale podtatranským” zrkadlom. Všetci sa poznáme, všetci sme jedna rodina a… nie, nebudem rozvádzať túto príhodu, veď...  radšej nazdravie!
* Epigramatik je ako ten šašo, čo hovorí ľuďom pravdu do očí, ale ani tak ho nikto neberie vážne, lebo je len zabávač a to, čo hovorí, je o tých druhých, nie o nás… Ale aj tak, cítil si sa niekedy ohrozený, bál si sa umlčania?
- Keď som sa mal báť, nebál som sa. Bol som mladý a ako vieme, mladosť—pochabosť. Ešte na vysokej škole som napísal do Mladej tvorby satirickú básničku s pointou ,,Sovietska bryndza - náš vzor”. Básničku, samozrejme, cenzúra zadržala, a dokonca putovala s ďalšími proskribovanými textami po Slovensku. Dostala sa aj do Košíc, kde sa môj chudák otec - bol starší ako ja, tak už vedel, čo je strach - roztriasol aj za mňa. A môj profesor Tomčík mi povedal: ,,Nečudujem sa, že si to napísal. Čudujem sa, že si si myslel, že to uverejnia.” Takisto som sa nebál, keď po ,,bratskej pomoci” roku 1968 v Divadle na Korze Zora Kolínska zaspievala Bécaudovu pieseň Dážď ruží a potom povedala: ,,Ale ja poznám ešte jedny ruže… ó, ruže… oružje… privoňal k nim Isaak Babeľ, keď sa pobral do neznáma.” Necitujem presne, lebo nemôžem nájsť originál tejto 35-ročnej smutnej anekdoty. Takže - pokiaľ ide o ten strach, báť som sa začal až v normalizácii. Ako vždy, odpovede sú dve - buď som zostarol a zmúdrel, alebo zostarol a osprostel. Strach je téma na dlhý samostatný rozhovor.
* Aké čítanie ti prináša potešenie? Po čom siahaš vo voľnom čase? S akými knihami sa zatváraš?
- Opäť budem citovať. Ako povedal starý Goethe: ,,Sivá je teória, večne zelený je strom života”. A ja nerád teoretizujem. Aj preto, že nie som dobrý teoretik. Radšej uvediem niekoľko citátov z mojich starších i novších obľúbených knižiek, ktorými sa - najmä v posteli - obklopujem a ktoré kolážovito čítam. Zdanlivo sú z celkom rozdielnych súdkov. Môj čitateľský oblúk siaha od starého Halasa a nového Buzássyho až po starého Gogoľa a nového Mareka Vadasa. Dobrý humor sa totiž skvele dopĺňa s dobrým smútkom. Majster Holan napísal o vojačikovi, ktorý v druhej svetovej pešo doputoval až do Berlína: ,,Když mi vyznačil tuto křížovou cestu, / na které, jak prostě a všedně řekl,  b o l e l y   n o h y…” (podčiarkol Holan). Určite nie náhodou iní majstri, Lasica a Satinský, sa v Soirée takto zhovárali o svojom putovaní - ,,S: Moje detstvo, hotová nuda… Poznáte púšť Gobi? L: Z videnia. S: Na púšti Gobi nám zahynula naša najobľúbenejšia ťava Grundig. Celú púšť Gobi sme museli prejsť pešo. L: Celú púšť pešo? S: Celú. A viete, čo nás najviac bolelo? Nohy!” Doslova tá istá pointa ako u Holana. Tragika a humor sú naozaj rodní bratia. Ale aby som nezabudol, rád čítam aj literatúru faktu. Teraz som napríklad až po uši ponorený v krvi, čítam hrubočiznú knihu o Stalinovi. Je v nej aj táto príhoda - jeden Stalinov ctiteľ mal pre svoju modlu samé chvály, vyčítal mu iba ,,miernu” samoľúbosť. A ako príklad tejto miernej samoľúbosti uviedol: Stalin sa pri práci zvykol prechádzať po svojej pracovni, pričom si poťahoval z fajky. A občas si odpľul na zem. V skromne zariadenej pracovni mal Stalin papagája. A jedného dňa, keď si ,otec národov’ odpľul na zem, papagáj urobil to isté, odpľul si. Stalin bez slova vybral z úst fajku a klepol ho po hlave. A bolo po papagájovi. Veľmi ľutujem, že nemôžem odcitovať aj ďalšie príhody a fakty z tejto zaujímavej knihy. Machiavelli bol amatér v porovnaní s červeným géniom farizejstva.
* Tvoj aforizmus: ,,Čím je srdce prázdnejšie, tým spotrebuje viac cudzej krvi.” Kto alebo čo ju pije najviac tebe?
- Odpoviem si sebou, čiže opäť jednou svojou smutnou anekdotou: ,,Krv nám môžu
darovať iba ľudia rovnakej krvnej skupiny. Pijú nám ju ľudia s celkom inou.” Keď ma Julo Satinský poprosil o úvodník do svojej poslednej knihy Polstoročie s Bratislavou, dal som mu túto svoju Krv.
* Svojho času, keď boli tvoje dcéry malé, písal si knižky pre deti o Drevenom tatovi a Rozprávkových varechách. Čo na ne hovoria tvoje vnúčatá?
- Moje vnučky - mám dve dcéry a každá z nich má dve dcéry, takže som požehnaný
medzi ženami - sú rady, že si môžu prečítať verše o svojom nešikovnom drevenom dedovi. Humor zľudšťuje, a nielen v literatúre.
* Človek počas života stráca okuliare i priateľov, ktorí patria niekam inam alebo navždy odišli - inam. Dušan Dušek vo svojej novej knihe Vták na jednej nohe píše: ,,Čo ti pribúda: zabúdanie.” Na niektorých ľudí by sa však nemalo zabudnúť. Na ktorých by si nechcel zabudnúť ty?
- Nedávno som napísal smutnú anekdotu Pri čítaní našich dejín: ,,Naša pamäť sa nedá použiť ani ako šnúrka do topánok - taká je krátka!” Napriek svojej ,,šnúrke do topánok” sa však usilujem nezabúdať. Máme málo miesta, tak by som nám všetkým pripomenul aspoň troch majstrov nad majstrov - Jula Satinského, Vlada Bednára a Mariána Vaneka. Prví dvaja už nie sú medzi nami. Žiaľ. A Marián sa, žiaľ, odmlčal. Ale my by sme nemali zabudnúť, že bez neho by slovenská karikatúra nebola takou svetovoúspešnou, akou je dnes. Marián Vanek ju s Ivanom Popovičom, Dušanom Junekom a Stanom Kochanom v šesťdesiatych rokoch pinkli tým správnym smerom. ,,Pinkli” je termín Jula Satinského. Aby som však nezabudol - keď už hovoríme o zabúdaní - na Vlada Bednára. Okrem iného napísal knižku zo študentskej Bratislavy Nebrnkaj mi na city, kde ako prvý rozhovoril svoje postavy bratislavským mestským študentským slangom. Žiadne ,,Usalašili sme sa na Champs-Élysées”, ako sa ešte toť nedávno písavalo. Vlado Bednár mal úžasný cit pre slovo. A ešte niečo - napriek svojmu rozviatemu bohémstvu bol Vlado Bednár veľký pedant. Nielen v literatúre, kde ako kúzelník vytiahol z cylindra vždy to najpresnejšie a, pochopiteľne, najnečakanejšie slovo. Pedant bol aj v živote, ak bolo načim. Keď zorganizoval pešiu túru z Čadce do Luhačovíc pod krycím menom Expedícia Oscar Wilde ‘79, každému účastníkovi, teda Julovi Satinskému a mne, okrem turistickej mapy a podrobného denného rozpisu trasy dodal aj zoznam predpísaného výstroja: vibramy, ponožky, trenírky, tepláky, nočná čiapka… ešus, lyžica, nôž, veľký obrus PVC, sáčky PVC, otv. na konz., šnúrky do top., zápisník, ceruzka… šumivý celaskon,  B-komplex, fľaška; Horám zdar! A ja dodávam s Dušanom Dušekom: Nezabúdajme. Prišli by sme o veľa, veď aj spomienky môžu byť potešením.
* Akú definíciu máš pre dnešný život? Čo sa ti zdá na ňom príťažlivé a čo odstrašujúce?
- Neviem, čo je život, preto o ňom nemorfondírujem - termín Vlada Bednára. Namiesto definície mám však radu: žime tak, aby sa v našom živote dobre cítili iní.

Pripravila Eva Muchová
Knižná revue 4/2004