Debut Edmunda Hlatkého História vecí (1988) nezaujal dobovú kritiku len nezvyčajnou naliehavosťou stvárnenia témy viery v protiklade k racionalite, ale i nepriamo kreovanou otázkou kolektívnej manipulácie s individuálnym vedomím. Problematizovanie dobra a zla v obidvoch novelách Hlatkého debutu odkazuje na Dostojevského koncepciu viny a trestu - človek zostáva voči násiliu bezmocný, zlo je (sociálne, fyzicky, národne atď.) nekonkretizovateľné, abstraktné, nejednoznačné, azda preto umelecky presvedčivé. Podobné ideové východiská - protiklad ja a My (Oni), ohrozenie indivídua mocnými sveta, bezmocnosť človeka voči násiliu, dejiny ako opakovanie prvotného hriechu, fundamentálne zlo, ohrozujúce každého z nás atď. - objavujeme aj v najnovšej knihe Hlatkého Abraka dabraka (2008), azda najvýraznejšie v (i umelecky) najproblematickejšej rovnomennej próze: „Zaujímavé, aj vedomie utrpenia, aj utrpenie ako pozitívna intriga môže byť súčasťou plánu vedúceho k absolútnej moci.” (s. 172). Hlatký v nej spája postavy Sabínok zo známej legendy, v ktorej Sabínky svojich únoscov, Rimanov - neskorších manželov, obránili voči Sabínom, a mýtických Kyklopov, obrov, netvorov. Hoci je zrejmé, že Sabínky v Hlatkého texte prezentujú všeobecnejší, ženský princíp a Kyklopovia mužský, t. j. aj keď je evidentná symbolizácia príbehu (prelínanie individuálnej úzkosti historickým strachom, dobre vyjadrené zmenou naračnej formy v závere textu), osobne sa mi nezdalo funkčné opakované súperenie obidvoch strán. Myšlienka kolektívneho zla a manipulácie sa v Hlatkého próze Abraka dabraka cyklicky navracia, raz sú v prevahe čarodejníci, inokedy Sabínky, dobro sa neustále relativizuje, no unikal mi zmysel takéhoto „naťahovania” príbehu: „Pod vplyvom nového, razantného čarodejníka sa onedlho všetci muži stali dobrí, mocní a spravodliví, nech boli akíkoľvek, a ženy sa stali zlými, skazenými, vinnými, nech boli akékoľvek.” (s. 144). Možno je problém vo mne, ale tento Hlatkého text nielenže na mňa pôsobil chaoticky, ale predovšetkým redundantne uvravene. Ani predošlé Hlatkého knihy sa nečítajú ľahko, no napríklad zložitosť Jesenného oparu (1999) je funkčná, dobre motivovaná psychicky chorou postavou, vysvetliteľná pomocou biblie a najmä hlbinnej psychológie. Abraka dabraka je už, aspoň podľa môjho názoru, prekomplikovaná a nekomunikatívna, čo súvisí s istou patologickosťou, akokoľvek odôvodňovanou večným bojom v dejinách ľudstva, i s nadbytočnou návratnosťou podobných motívov. Na druhej strane, hoci nie vždy rozumieme textu, z jazykového hľadiska mu niet čo vyčítať, problém nie je v autorovej práci so slovom, ale v akejsi zacyklenej sémantike a azda tiež v prekročení miery únosnosti. Nápaditá a zmysluplná je však Hlatkého slovná hra, objavovanie netušených, často tiež vtipných konotácií: „Skupinka Sabínok si však všímla jeden z aspektov, ktoré chceli čarodejníci fascinačne skryť: nos ako telesný orgán má čosi spoločné so slovom nosiť, teda aj s únosom. Zase raz začali byť unesené. Sabínky vysoko zdvíhali nosy a s ostatnými ženami v spoločenstve si vraveli: Nos vysoko nos, naša cirkev to chce…” (s. 158).

Aj v zbierke próz Abraka dabraka Hlatký modeluje hypersenzibilnú postavu s pocitmi permanentného ohrozenia zlom, úzkosti, zúfalstva, ba i paranoje. Identita postavy sa rôznymi spôsobmi problematizuje - hrdina často nerozoznáva realitu od bludov, no takisto môže ísť o postavu priam orwellovsky manipulovanú niekým iným či o fiktívnu postavu z predchádzajúcich textov Hlatkého. Napríklad Edo Driapal, protagonista úvodnej prózy Všetko je ináč, má rovnaké meno ako hrdina druhej Hlatkého knihy, Jesenný opar, avšak dostane list, v ktorom mu My píšu, že nie je Edo Driapal, ale Ero Kuník (príznačná je opäť poetika mena). Podobne prelínal fikciu a realitu Hlatký vo svojich predošlých knihách, napríklad v poviedke Tamaria zo zbierky próz Sláva a tajomstvo (2001) vystupuje pisateľ listu ako Edo, narátor inej prózy z tej istej knihy dostáva list s oslovením „Vážený pán Hlatký!” (List, s. 99) a v poviedke Spomienka na ženu explicitne objavujeme explicitný odkaz na Hlatkého debut História vecí. Autor teda systémovo využíva intratextualitu, mystifikačne modeluje autobiografické motívy - je však otázkou, či mystifikácia je zámerným textovým postupom, alebo či je „všetko ináč” („krčma je dnes v čistiarni, čistiareň je v mäsiarstve a mäsiareň je súd.” - s. 10) kvôli psychickým dispozíciám postavy alebo jej manipulácii riadiacimi sveta: „My sme práve tí ľudia, ktorí ti dokážu, že nič nie je tak, ako má byť, a nič nie je pripravené a Ty si jediný blázon medzi normálnymi alebo jediný normálny medzi bláznami.” (s. 8). V tomto kontexte možno pripomenúť Foucaultove Dejiny šialenstva, v ktorých autor problematizuje hranicu normality (oddelenie človeka rozumu od človeka šialeného), poukazuje na isté spojenie medzi mocou a raciom či upozorňuje na vyčlenenie ľudí zo spoločnosti kvôli ich „inakosti”.

Autenticita či autobiografickosť v texte Všetko je ináč (debut protagonistu o duchovne evokuje Hlatkého Históriu vecí) sa v tomto zmysle prelína s intra- a intertextualitou, no i
s paranojou postavy: „Uvedomil som si, že keby som nebol prenikol do literárnych kruhov a svojou knihou neprezradil humanistom sám seba a svoj rod, tieto tajné sily by ma tajne odpravili zo sveta a tým by možno spôsobili veľké tragédie, ich pôvodným zámerom bol zrejme prázdny vyvraždený svetlý chodník. Veď o čo ide takému vojensko-priemyselnému komplexu, ak nie o celkovú tragickú spoločenskú situáciu, o ponížený životný pocit plný nehôd a zlých ohrození, ktorý tvorí v konečnom dôsledku celospoločenský súhlas s vojnou? Pochopil som, že som Faulknerov mierový vojak, ktorý nikdy nezomrie, pretože proti jeho likvidácii sa vždy zmobilizujú mierové sily, akýsi zbor anjelov spriatelených s naším rodom a aj ich rozštvanie akýmikoľvek krutými metódami môže byť len dočasné.” (s. 15).
Iným spôsobom kreuje Hlatký motív ohrozenia človeka a prvotného hriechu v - podľa môjho názoru najlepšej - poviedke Ja Eva. Jej protagonistka je „nešťastná, zmanipulovaná žena” (s. 31), psychologička, ktorá sa sama stane obeťou, oslobodzujúcou sa (podobne ako Edo Driapal) aspoň svojím rozprávaním. Hlatkého text svojsky nadväzuje na biblický príbeh, jeho hrdinka sa cíti vinná, čo si vysvetľuje i prostredníctvom psychoanalýzy: „Náhle sa zo mňa stala zlá žena schopná zabiť a svoje novoobjavené vražedné sklony som pripisovala nerealizovanej sexuálnej energii. Myslela som na muža, s ktorým som pred dvomi rokmi prerušila vzťah, pretože prejavoval tvrdé patriarchálne sklony, mizerný falocentrik, z ničoho nič začal tvrdiť mne, intelektuálke, že len tá žena je dobrá, ktorá žije pod trvalou kontrolou mužského intelektu.” (s. 35). Hlatký vynikajúco zvládol priamu naráciu ženy, presvedčivo stvárnil paradoxnú situáciu, v ktorej psychologička môže byť chorá: „Mám ako psychologička, ktorá by mala ovládať duševný život, právo na duševnú chorobu?” (s. 36). Je známe, že hranice normálnosti viacerí umelci, no Hlatkého próza v tomto smere roztvára zásadné otázky o nerozlíšiteľnosti zla, viny, hriechu či choroby jednotlivca: „Chorá, nie zlá. A ja vám nemôžem ani protirečiť, lebo ma touto sprostou formulkou zatvárate do základného konfliktu, na ktorý ľudstvo nepozná odpoveď, sme chorí, alebo zlí?” (s. 45). Protagonistka je presvedčená, že spáchala zločin, avšak psychiater, ktorý ju vyšetruje, tvrdí čosi iné, záver textu zostáva otvorený - čitateľ nedokáže rozlíšiť „pravdu”, čím vzniká možnosť jeho vlastnej interpretácie. Podstatnejšie ako odpovede v tejto Hlatkého próze sú implicitné otázky, napríklad: Je možné ospravedlniť zločin chorobou alebo manipuláciou?, Kedy dochádza k zlyhaniu rozumu?, Do akej miery dokáže lekár rozoznať šialenstvo? a iné. Eva je navyše postava zaťažená prvým hriechom, no Hlatký tiež problematizuje Evinu vraždu potenciálnou duševnou chorobou alebo aj manipuláciou človeka: „Ja som zmanipulovala celé ľudstvo. Ale, prisahám, nechcela som, sama som bola zmanipulovaná, takže som ani nevedela, že manipulujem… som vinná v plnom rozsahu… zabila som preto, lebo som našepkala vraždu…” (s. 43). Podobne zlyháva intelekt protagonistu prózy Strach, riaditeľa prognostického ústavu (takisto ako psychologička prednášajúca na fakulte má isté postavenie a vzdelanie), ktorý je ako Žid osudovo prekliaty a navyše spájajúci moc a rozum: „Ak som sa cítil ako inkarnát všetkých historických židovských ohrození, ak som sa bál, že ma ľudia zlikvidujú podľa odvekého historického volania, potreboval som moc, prostredníctvom ktorej by som si bezpečie zariadil sám. Aj moja múdrosť a vzdelanie je formou, aj keď zanedbateľnou, moci. Vedel som, že ja ako Žid som nesmel mať strach z násilnej smrti, pretozže ten okolo Židov vždy projektoval okolnosti násilnej smrti, a napriek tomu som svoj strach nevedel opustiť, ba neraz som sa pristihol, že sa s ním maznám. (s. 51). Situácia v próze sa radikálne, absurdne obracia, postava zahrá surové „divadlo židobijectva” (s. 62), obeť sa stane desivým agresorom, opäť však možno predpodkladať jeho duševnú poruchu. V tejto Hlatkého próze sa variuje aj ďalší motív známy z jeho predošlých kníh - láska Joachimovej manželky Janky, ktorá chce svojho muža ochrániť pred celým svetom, pripomína vzťah Jany Driapalovej k manželovi z knihy Jesenný opar.

Ohrozenie Hlatkého postavy sa v zbierke próz Abraka dabraka nielenže stupňuje, ale, zdá sa, že autor už nie vždy stavia proti „psychotronicko bionicko synergetickým sprisahancom vymýšľajúcim spoločenský blázinec” (s. 15) „mierové sily, akýsi zbor anjelov” (tamže) či proti „krutým mocenským racionalistom” „ľudí lásky” (s. 19). Psychologička márne vysvetľuje „sebavedomým mužom v bielom” (s. 45), že je zlá, nie chorá; prognostik sa už bojí „všeľudskej jednoty vo všeobecnom utrpení, pretože táto jednota si vždy hľadá vinníka” (s. 52); protagonista poviedky Osamelosť je nielenže vylúčený zo spoločnosti, ale nadobudne pocit, že je „stíhaný Bohom a spoločenstvo so všetkými temnými i svetlými prejavmi, v celej svojej zložitosti, je iba jeho polovedomým nástrojom.” (s. 72) a hrdina prózy Odkiaľ sme nikdy nevládali odísť si „úzkostlivo strážil chvíľkové porozumenie” (s. 103) s otcom. Z triviálnych situácií, akou je napríklad nákup v hypermarkete, tak môže vzniknúť trauma postavy, negatívne sily jednotlivec nedokáže zvládnuť, ostáva mu iba dúfať, ako hrdinovi citovanej prózy, spisovateľovi, že prostredníctvom jeho tvorby „medzi ľuďmi narastie pochopenie” (s. 106).

Komunikáciu čitateľa najnovšej Hlatkého knihy Abraka dabraka teda komplikuje depresívna sémantika textov aj ich často komplikovaný tvar (zložitá sujetová komunikácia; prelínanie reality a ireality - halucinácií, bludov, sna; odkazy na cudzie texty - Faulkner, Dostojevskij, Orwell, Jaspers; biblické motívy - Jonáš, Joachim Ahasver, zmija, kľúč, užovka atď.). Môže ísť o autorský zámer - poriadne zatriasť anestetickým percipientom, prebrať ho z letargie, najmä ak platí, že: „Normálny čitateľ je dnes už ohlúpnutý špinavou zneucťujúcou nadľahčenosťou, večným mediálnym reklamným vyzývaním k vonkajšej podobe bezstarostnosti, ktorá ilegalizuje hlbšie duchovné prežívanie.” (s. 106). To sa Edmundovi Hlatkému darí, jeho próza znovu legalizuje duchovno, v celej jeho zložitosti.

MARTA SOUČKOVÁ
Uverejnené v časopise Romboid.