Debutový román História vecí (1988) vzbudil pozornosť. Do slovenskej literatúry priniesol nielen zaujímavý, psychologicko-filozofický pohľad na riešenie odvekej opozície dobra a zla, ľudských činov, ich následkov, svedomia a trestu, ale Hlatký sa v ňom vyznamenal aj svojim jazykovým majstrovstvom a špecifickou reflexiou morálky moderného človeka. Nasledujúce tri poviedkové zbierky Jesenný opar (1999), Iní ľudia (2000) a Sláva a tajomstvo (2001) na úspešný debut v mnohých ohľadoch nadviazali, no pre svoju miestami prehnanú analytickosť, percepčnú náročnosť a v istom zmysle aj tematickú uzavretosť nevyvolali ohlas porovnateľný s prvotinou. Po sedemročnej odmlke prichádza rodák z Dačíc s novinkou, ktorá má potenciál osloviť menšinového intelektuálneho čitateľa.

Poviedková zbierka Abraka dabraka (2008) viac ako predchádzajúce tri knihy počíta s čitateľom a s jeho čitateľskými potrebami. U Hlatkého si však jednoducho treba zvyknúť na to, že jeho prózy rozprávajú príbehy, ktoré sa odohrávajú na pozadí každodenného života, resp. pod jeho povrchom - vo vnútornom svete jednotlivca so všeľudským svedomím. A schopnosť vtiahnuť čitateľa do tohto sveta je úloha neľahká. Tomu zodpovedá aj spôsob, akým sa Hlatký zhostil tejto úlohy. Postmodernistické odkazy na svoje a cudzie texty, citácie, synkretizácia žánrov a slohových štýlov uvádzajú čitateľa do sveta, v ktorom všetko so všetkým nejako súvisí. Popri tom využíva priame oslovenie čitateľa rozprávačom príbehu, vyberá dôverne známe miesta (ulica, krčma, súkromie bytu) a využíva intímne formy listu, denníkového zápisku či spovede. Pri interpretácii sveta autor stavil na mýtus. Poviedky sa odohrávajú na pomedzí reálneho času a mýtického pračasu. Problematika zla, trestu a viny nachádza svoje vyjadrenie v mytologických reláciách prvotného hriechu, jeho historickej interpretácii a mocenskej manipulácii až po snahu súčasníka odhaliť pravdu a skutočnú „históriu vecí“ a oslobodiť tak ľudstvo od predsudkov, krívd a neprávostí.

Čo je teda ústrednou témou šiestich poviedok zbierky Abraka dabraka? Humanizmus, láska k ľudstvu, úcta k žene a k hodnotám, vďaka ktorým je vo svete plnom násilia, mocibažnosti a materializmu človek človekom. Hlatký čiastočne upustil od zdôrazňovania subjektívnych pocitov a reflexie sociálneho outsiderstva. Nástojčivosť jeho volania sa preniesla od formy k obsahu. Hlavná postava poviedky Strach, vzdelaný a introvertný riaditeľ prognostického ústavu, sa mení na psychologické monštrum po tom, ako sa dostáva do nechutnej konfrontácie s rasizmom, hlboko zakoreneným v našej spoločnosti. V „oprave príbehu z rajskej záhrady“ (s. 32) Ja Eva, časopisecky publikovanom ešte pred vydaním knihy, sa stretávame so študovanou psychologičkou Evou, ktorej meno aj bizarný životný príbeh plní zástupnú úlohu celého ženského pokolenia, historicky obviňovaného za prvotný biblický hriech, ktorého neblahé následky znášame my všetci. Kolektívne „my“ nachádza vyjadrenie v individuálnom „ja“. Hlatkého postavy preto vystupujú v úlohe „ja-rozprávača“ a nevyhýbajú sa ani krutej sebacharakteristike, ako napr. hrdina poviedky Osamelosť, ktorý o sebe vraví, že je „neviditeľné, prázdne miesto, ktoré priťahuje tragiku sveta a ktoré sa živí nádejou, že túto tragiku rovnakou mierou aj nespôsobuje“ (s. 74).

Prednosť Hlatkého knihy Abraka dabraka nespočíva len v dôsledne cizelovanom texte, v jazykovom prejave, ktorý „odsýpa“, ale aj vo vytrvalosti a urputnosti volania po zmene a náprave sveta. To, čo niektorí Hlatkého tvorbe snáď aj vyčítajú, t j. abstraktnosť, filozofickosť so sklonom k ezoterike, absenciu príbehu v tradičnom ponímaní či vysokú intelektuálnosť, možno považovať za charakteristiky, ktoré jeho textom vtláčajú pečať jedinečnosti a non-koformizmu. Edmund Hlatký bude vždy iný a zároveň svoj. Ak je čitateľ schopný a ochotný takto vnímať aj jeho tvorbu, nemôže prehliadnuť jej kvality.

Knižná revue 2008 / 18
Marek Kopča