Keď sa Dušan zobudil, chňapol po fľaške s kofolou. A tam dnu na hladine bola taká jedna osa. “Marha!” zakričal a zo šuflíka vybral špajľu. To na tú osu. Postrkával ňou sem - tam, von a dnu, no ose sa von nechcelo. Viac postrčil, aj zahrkotal. Nič.

“No počkaj!” odhodil špajľu. Načiahol sa do kredenca. Pošmátral a vybral. Položil. Pozrel, čo vybral. Modrý smaltovaný hrnček. “Tááák!” a opatrne prelial kofolu. “Hehe! Tam si!” potriasol. Osa-marha zostala prilepená dnu vo fľaši. “Dobre ti tak!” a so zadosťučinením vychlípal kofolu z modrého smaltovaného hrnčeka. Naostatok lomcoval tou fľašou kým vládal, a keď už nevládal, tak opáčil iné spôsoby. Také, čo sa prv nedali. A opačoval, opačoval, až osu-marhu vyplavilo do drezu. Tak sa napil ešte tej kofoly, čo mu ostala na dne modrého smaltovaného hrnčeka. Popremieľal to v ústach a vypľul, že osu-marhu vskutku splavilo do odtoku. A bola tam.

“Budú tu mať niekde hniezdo,” zaintelektuálčil si Dušan a posliedil po kuchyni. “Vari tu?” a vošiel do špajzy. “Marhy!” skríkol. Osy ani nelietali. Čučali na slivkovom kompóte. “Kade sa tu?” mrmlal. “Ha!” a strčil prst skrz deravú sieťku. “Špiny! Zacítia na kilometer. Však počkajte! Ja vám dám!” a zatvoril okienko. “Hehe, hehe. Toto vám treba! Nie kompót!” Osy netušili, čo to v tej chvíli vlastne ten Dušan, majiteľ slivkového kompótu, na nich spáchal. Pochopili neskôr, keď Dušan zavrel dvere a zvonka teplákami upchal štrbinu pod dverami. “Zaduste sa tam! Vy…!” Čo nepovedal, to ukázal poloprázdnym Biolitom. Tak išiel von. Obišiel po priedomí. Prisunul šamlík na podstienku, vyšliapol a skontroloval, či to okienko tesní, skrátka, či dobre dovrel. “Hehe! Dobre!” mädlil si ruky a sledoval ako dobre. Osy-marhy znarkotizovane poletovali po špajze. Hore-dole. Na kompót rozhodne nemali chuť. Tlačili sa k oknu, veď kto by chcel tak sprosto zgegnúť?

Krátko na to osy-marhy sprosto zgegli v Dušanovej špajze medzi kompótmi. Dušan mal z toho veľkú radosť. Netušil, že mohla byť väčšia. Zistil to, ako si navliekol tepláky. Vypadla z nich znarkotizovaná osa a vôbec ho nepoštípala. Aj ju zapučil. “Potvora!” uľavil si na marhe a odkopol ju takú zapučenú pod stôl.

Pod stolom bola aj Kleofa. Náhle Dušanovo kopnutie ju zobudilo. Svižko uskočila, zvrtla sa od kanapy a prebehla odchýlenými dverami von z kuchyne. Čo ak Dušan aj ju zapučí alebo strčí do vreca a vezme na potok. A hoci Dušan taký úmysel nemal, gravidná Kleofa v obavách unikla z jeho dosahu. Kamsi do garáže. Kamsi do šporhelta. Kamsi do jeho útrob, kam si myslela, že Dušan nezájde. Dušan nezašiel. Načo by kamsi chodil? Zostal v kuchyni. Tešil sa z víťazstva nad osami. Veď Kleofu mal rád. Načo by jej zle robil? Chytá mu myši. Že občas do nej kopne? Nemyslí to zle. To ona sa mu podloží. Napokon, Kleofu dostal od Karly, keď sa mu nafetoval kocúr. Chodil ako oťapený, kým ho neprikvačilo o asfalt. Bolo to v zime. Dušan posýpal popolom z kotolne chodník a vtedy Karla viac ako na cestu hľadela na Dušana. Potom tá nehoda. Karla sa cítila zodpovedná, preto raz priniesla Kleofu, chodila sa na ňu pozerať, ale viac ju to ťahalo za Dušanom. Karla bola poštárka. Ako zlikvidovala Dušanovho kocúra, vymenila Wartburg za bicykel. Je to zdravšie a lacnejšie, navyše Karla sa pri bicyklovaní vedela pekne nadychovať. Také Dušanovi neuniklo. Dušanovi Karline nadychovanie chýbalo. Niečo začul a vyšiel pred dom. Vyzeral na cestu. Azda Karla? Nie! Kominár? Žeby? Pišta? Pišta.

* * *

“Ahoj, Pišta!”

“Sermus, Dušanko!” odzdravil Pišta a zosadol z bicykla. Tak prešiel k meritu veci. “Kedy ti móžem donésť tú slamu? Steš to na uterek, alebo ti to donesem až v pátek. V pondelek nemóžem, mosím ísť do Komárna.”

“Dones v piatok! Budem doma.”

“A čo? V pátek nerobíš?”

“Vezmem si dovolenku. Aspoň porobím!”

“Ná treba. Aj ja som steu čil uharky pooberať, ale voláká pleseň sa ich drží. Dau som kuprikol, nepomohlo. Zeďá ich slépky. No, idem Dušanko. Viéš, mosím ísť ešte za Krmnákom.”

Pišta odišiel a Dušan vyzeral ďalej. Tak ledabolo, s nohami skríženými, pofajčieval. Až prišla Karla. Mala šortky. Uvidela Dušana, zakývala mu z diaľky, narušila sa jej stabilita a spadla z bicykla. Dušan sa k nej rozbehol. Karla sedela v prachu pri ceste a naslineným prstom si otierala ranku pod kolenom. Dušan pomohol zranenej Karle do kuchyne. Namočil vreckovku a opatrne ňou krúžil Karle pod kolenom. Potom aj nad kolenom.

“Tam ma to nebolí!” zjojkla.

“A kde?”

“Tu!” natrčila mu lakeť.

“To stačí pofúkať,” povedal Dušan a pofukoval.

“Ty, Dušan!”

“Čo?”

“Vieš ty ale fúkať. Celá sa trasiem,” vzdychla. “Keby si tak mocnejšie fúkol, to by bolo ono.”

“Takto?” fúkol mocnejšie.

“Viac! Ešte! Aj sem! A sem! Sem! Áno! A do uška! Len taký vánok. Áno, taký!”

Dušan fúkal, až mu oči vybiehali z jamôk. Táto Karla - pomyslel si - to je zvláštna žena. Asi zájdem za Krmnákom, nech mi predá kompresor, aj tak mu tam iba stojí.

“Karol? A pôjdeš so mnou na koncert?”

“Na aký?”

“Príde taká skupina z Košíc. No Name!”

“Kedy?”

“V piatok.”

“To mi Pišta donesie slamu.”

“Kedy ti ju donesie?”

“Asi na obed.”

“To stihneš aj popratať. Koncert je o šiestej.”

Dušan si viac nefúkol. Karla rozhodla. Zoskočila z kanapy a dala sa spratávať prebytočnosti zo stola. Karla bola poriadkumilovná, čistotná, a ako Dušan zistil, aj cnostná žena. Svoje cnosti prejavovala práve upratovaním, a nielen fyzicky. Ona sa s tým duševne stotožňovala. Každý neporiadok, špinavý pohár, naberačku, smeti, prach, to všetko pociťovala ako výzvu ukázať sa v ostro jagavom svetle plnom čistoty, takmer až panenskej prostoty.

“Ty, Dušan! Prečo to nespraceš zo stola, neumyješ a neodložíš?! Usádza sa ti na tom prach, sadajú ti na to muchy, osy a do rána sa to pokazí. Napríklad tieto uhorky. Máš ich tu na stole vyše týždňa!”

“To nie sú uhorky. To sú cukiny.”

“Fakt? Vyzerajú ako uhorky,” počudovala sa Karla a s týmto novým poznaním spratala cukiny do špajzy. “Čo si tu striekal?” kričala odtiaľ.

“Osy!”

* * *

“Ahá,” a zamietla ich pokapané skade-stade na zmeták. “To zato, že si tu neumyješ. Za sladkým idú. Aha!” ukázala. “Z tohoto kompótu ti tečie. Narobím ti gombóce!”

O sobotnom obede bolo rozhodnuté.

Pokým Karla zamiesila, a aj iné, v celku náročné operácie v Dušanovej kuchyni prevádzala, Dušan sa pod zámienkou obhliadky kurína vytratil do pivnice. Mal tu slušnú znôšku vín. Imrovi opravil vysávač, Beliši práčku, Pišta mu dal liter grátis, a povaľovali sa tu aj iné spotrebiče. Najradšej chodil opravovať tie ku Krmnákovi. On do vína dával také esencie z Maďarska. Červené víno potom chutilo ako bikavér, trpko a sucho. To mal Dušan rád.

“Tá Karla nie je zďaleka taká zlá žena,” uvážil Dušan v pivnici po druhom deci Krmnákovho bikavéru. “Taká neskazená feminizmom,” uchlipol si, “dokonca ani nohy si neholí.” Počas toho rozjímania Dušan stoicky vyprázdnil a opätovne naplnil pohár. Tak pokračoval v úvahe: “... a to by si veru mohla. Aspoň z času na čas, keď si dá tie šortky. Napokon ju budú volať grizly,” skonštatoval a konštatovanie zapil. Aby sa tomu tak nestalo, rozhodol sa, že Karle kúpi také časopisy, kde o tom píšu a kde sú aj krížovky. Rada ich lúšti. A kúpi také, kde dajú dajaké nové vzory na háčkovanie, také, čo nepozná. To ju baví, aj štrikovať, aj vyšívať, aj šiť. Z Krmnákovho bikavéru ubúdalo rýchlejšie, ako sa Dušanovi mohli rozvíjať úvahy, ba od istej fázy bikavér pôsobil retardačne. Dušan vedel, že ak víno nedopije, nechá tak, zlomí sa. “To nie sú žiadne tie chemizované brečky z obchodu,” mal na pamäti, až sa z toho zlomil on sám, sotva vyliezol po rebríku. Z ostrého slnka sa mu urobilo nakrátko mdlo, stratil orientáciu a pozvoľna sa pustil ku chlievom, nevediac úmyslu ani príčiny, iba hnaný akousi odnožou chlapskej gravitácie.

“Áno! Teba hľadám!” obtiažne vyartikuloval, ako sa tam pridŕžal dreveného trámu.

“Pišta ti donesie slamu.”

“Mééé!” prejavilo nadšenie zviera v ohrade.

“Niééé!? Nechceš slamu? Dobre! Nič nedostaneš! Nič ti nedám!”

“Mééé!”

“Nie, nie, nie! Furt nie! Ani to sa ti nepáči? Tak čo potom chceš, ty koza sprostá?!” mávol nad ňou Dušan rukou a vytackal sa von z chlieva.

“Ako môžeš takto žiť?! Ani seno! Ani slamu!” zakričal na kozu, ako bol uprostred dvora a zamieril rovno do kuchyne.

Karla práve mlela orechy.

“Nevedela som, či budeš chcieť s makom, alebo s orechmi. Mak som nenašla, tak meliem orechy,” povedala.

“Dobre! Len meľ!” povedal Dušan a zvalil sa na kanapu.

Karla prestala mlieť. Zacítila, že Dušan nebol v kurníku. Vôňa Krmnákovho bikavéru sa nezadržateľne šírila kuchyňou.

“Ty, Dušan! Dýchni na mňa!”

“Čo dýchni? Dýchal som. Keď chceš, skoč za Krmnákom. Dá ti kompresor s takým dlhým šlaufom a pusti si ho!”

“Aký kompresor? Čo si osprostel? Ty na mňa dýchni. Nechcem kompresor!”

“Keď nechceš kompresor, pusti si ventilátor!”

“Netrep somariny! Radšej nedýchaj vôbec! Už nemusíš. Pil si. Cítim to. Ale prečo! Povedz! Snažím sa. Varím ti. Aha!” ukázala. “Gombóce! Meliem orechy, upratujem. A ty? Čo si ty za charakter?!”

“Charakter? Ja som taký charakter,” posadil sa Dušan, “chceš kompresor?”

“Čo máš s tým kompresorom?”

“Pýtam sa ešte raz! Chceš kompresor? Chceš alebo nechceš? Keď nie, kúpim ventilátor. Ja na teba fúkať nebudem! Taký som charakter!”

Karla nahnevane zahodila zásteru a bez slova vybehla von. Schmatla bicykel a nebolo jej.

“Len si choď!” mávol za ňou Dušan. “Grizly!”

Krátko na to Dušan zaspal, a hoci ho sústavne pálilo v krku, prebudil sa až večer. Všade už bola tma. Navôkol nikoho.

“Karla!” zavolal

“Karla! Kde si?!”

Ticho.

Karla sa neozvala.

Zostali po nej len nedovarené gombóce.

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA.

Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka

SME 10. 6. 2005