***

Húsenková dráha

Laco Hanniker

Ušli sme dvaja. Ja preto,  že som nevinný, Gaštan preto, že je vinný. Ale nechce sa mu sedieť  a dodržiavať zákon o výkone trestu odňatia slobody. Plán som vymyslel ja. Bol taký jednoduchý, až ma zahanbil. Mal som ho vymyslieť na druhý deň, čo sa za mnou zatvorila masívna zelená brána a ja som sa stal modrým. Skalopevne som však veril, že v právnom štáte presvedčím o mojej nevine všetkých, čo o nej rozhodujú. A hlavne, zeleného mužíka Imra Vizváriho, prezývaného Mengele a jeho vyleštenú tomfu. Nemohol som si všímať hlúposti. Denne som napísal päť návrhov, tri žiadosti,  dva podnety a jeden list domov. Vysvetľoval som sudcovi, obhajcovi,  prokurátorovi, že sa zmýlili. Robinsonovej som písal veršíky .

Ak sa pýtaš, prečo,  začo

A oči máš pri tom smutné

Opýtaj sa   spoluhráčov

Ja sám iba rýchlo hlúpniem.

Viem, „hlúpniem“  vyznieva hlúpo, ale ja som Jonáša naozaj nezabil. Somráka s predmestia,  opásaného kravatou a polocigána. Ja, bývalý učiteľ na invalidnom dôchodku. Takmer som ho nepoznal, nemal som dôvod, ani motív ani nič. Ani ten bajonet, ktorým ho prebodli. Pachová stopa nemôže byť dôkaz. Sedeli sme v krčme, pohádali sme sa, ako sa už dvaja opití vedia pohádať, ale ja som ho nezabil. Nikto ma nevidel, ale aj keby ma videl, ja som neschopný zavraždiť. Geneticky nie som vybavený  na vzatie života inému človeku. Priviedli bloodhounda Ajaxa. Zvráskavený  baskervil s ňufákom ako stoh pšeničnej slamy. Nechali mu oňuchať  Jonášove traky. Postavili ma so štyrmi figurantmi do radu. Obluda zabrechala na mňa, vyskočila mi na ramená a dobrácky mi oblizla tvár.  Nie preto, že by mu na mne zavoňala smrť, ale preto, že odmalička neznášam psov. Jazvy na predlaktí vedia prečo. Díval sa mi do očí  a vedel som, že zabrechá. Skoro ma zožral.

Obludy sa noria z mrakov

slintavé  a plné hnisu

Dráma plná  hlúpych zvratov

Nenájdem viac vlastnú  skrýšu

Nikto mi neveril. Ombudsman mi odpísal, že moju žiadosť postúpil, prezident to isté,  minister, že nie je kompetentný. V skutočnosti ma všetci mali na háku. Budú sa vybavovať so zúfalcom, čo si na nič nepamätá.  Ale aj keby som si pamätal. Kašľali by na mňa. Majú iné, radostnejšie problémy. Na rozdiel od Ajaxa, osud pes po mne neštekol. A Robinsonová  mi po roku prestala odpovedať. Chce dieťa, ktoré som jej zakázal.  Išiel som si na umyvárku podrezať žily. Vtedy som zbadal na buzerplaci tú starú, chrchľavú Aviu. Vozila za bránu hotové radiátory. Strážil ju Mengele s vylešteným obuškom a túžbou zaradiť sa medzi nižších dôstojníkov.

Kam ma búrka zasa ženie

Vietor privial vlhké  pary

Urobím si potešenie

Stačí spraviť  čáry máry

Pri mojej mierne nadpriemernej inteligencii nebol problém dostať sa na prevádzku „  Radiátorovňa“, kam sa nikomu nechcelo. Hnusná, špinavá robota,  a Mengele. Namiesto dozorcu som si ho vedel predstaviť v BDSM filme v role dominantného samca.  Nebol problém spočítať normu naložených kusov, aby som pomýlil váhu. Len aby ma niekto zakryl v priestore medzi liatinovými rebrami. Gaštan bol ochotný. Ochotný a silný.  Taurus v ľudskej koži. Vysvetlil som mu všetko dopodrobna. Komu, ak nie jemu, čo ležal tri roky pod mojou posteľou, a často na mne? Mengeleho s lesklým obuškom, odlákal k pornokazete, presne podľa plánu. Vyskočil na naloženú korbu a zo stredu nákladu vyhodil tri radiátory. Kázal som mu dva, ale vyhodil tri. Dôvod som pochopil, až keď na mňa v šere úkrytu zasvietili jeho prasačie oči. Nikdy nepochopím, ako nás dokázal zakryť zvrchu. Trochu strachu, trochu neistoty, trochu napätia,  ako to už pri útekoch väzňov býva. Držal ma za ruku a jasne som cítil, ako sa chveje. Možno viac, ako keď nastupoval za vzďaľujúcu sa veľkú zelenú bránu. Nasucho som preglgol. Nerátal som s dvomi.  Mal som dosť problémov sám so sebou. Živo som si predstavoval, ako potichu otvorím doma dvere. Len tak, akoby prievan, vetrík vo vlasoch.  Vojdem do spálne a pohladím spiacu Robinsonovú po tvári. Zavetrím živočíšno na jej odhalenom ramene, poláskam jej zamatovú kožu a pobozkám ju na túžbou rozchlípené pery. Vstane, uvaríme si kávu,  vysvetlím jej pár zázrakov, a do konca života sa budeme už len milovať.  Na takéto stretnutie mi Gaštana netreba.

Sloboda jak čierna diera

Valí  sa cez moju os

A jej prach mi srdce zviera

Plné  strachu, plné hrôz

Ale ten sa nechce vzdať rýchlo a ľahko nadobudnutej slobody. Kilometer za bránou vyskáčeme z korby. Šofér Lojzo opustí kabínu skôr,  než mu to stihneme prikázať.  Beží do zrejúcej pšenice so spustenými nohavicami. Vie svoje. Žiaden hrdina s troma deckami a ochrnutou ženou na krku. V diaľke sa ozve poplašná siréna. Predstavujem si Mengeleho v kŕči. Hviezdičky na výložkách blednú.

Gaštan je bývalý beusák z hlavného mesta. Vodí chrchľavú Aviu po vedľajších cestách, ako mu ich roky praxe zafixovali v mozgových zákrutách a viaduktoch. Neomylný GPS v hrote ľavej hemisféry a v brušku pravého ukazováka. Pozná aj zákruty a skratky, ktoré sa nedostali do autoatlasu. Kým nezistil, že Mařena sa po nociach váľa s dedinským Jánošíkom. Taký okresný fešák a povaľač z chvosta hadiaceho sa pelotónu upotených hviezd reality show. Do jednej z nich si aj poslal prihlášku, ale po IQ testoch mu slušne oznámili, že by sa mal zaoberať inými aktivitami. Gaštanovej natlačil do hlavy,  že vyhrá milióny a odvedie ju na Seychelské ostrovy. Otvoria si tam špičkovú reštauráciu s pečenými rybami a homármi. Mařena utýraná  samotou, netušiaca čo sú homáre, mu uverila. Doživotie za oboch sa Gaštanovi zdalo prísne. Preto ušiel so mnou. Zoširoka a do detailov mi opisuje, ako im podrezal hrdlá a z Jánošíka za živa zodral kožu.  Na tohto by háku bola škoda. Spravil som z neho gaštanové pyré.  Nechce sa mi to počúvať. Poznám ten príbeh naspamäť a stále ma napína. Zastav, prikážem mu tónom, ktorý neznesie odpor. Zabuchnem ho s jeho zvrátenosťami v kabíne. Zamávam hrôze, ktorú odváža a vydám sa poľnou cestou za svojim voňavým snom. Netuším, že na najbližšej križovatke stojí po zuby ozbrojené komando v čiernych kuklách…

Štyri kroky ante portas

Pred bránami rozkoše

Vtrhnem ja a moja horda

No ďalej ísť nemôžem

Kľúče sú po troch rokoch na svojom mieste. Ale nepasujú do zámky.  Vložka už nie je cylindrová, ale bezpečnostná – Sherlock. Deväť  bodov, nedobytná pevnosť. Také otvorí len Japončík s jeho citlivými prstami. Jasné, pomery sa zmenili, každý sa snaží zatarasiť pred svetom. Ešte horšie ako v base. Ľudia sa dobrovoľne a bez súdu zatvárajú  do svojich betónových trestov s najprísnejším režimom stráženia.  Ani Mengeleho nepotrebujú. Aj ja by som obyčajnú vložku vymenil.  Nič to. S citom stláčam zvonček, aby som nepokazil dohodnutý signál.  Cink, cili, cili, cilililink. Spoznala, ako inak. Jasne počujem šuchot nôh a zaštrkotanie kľúča. Aj keby som mal teraz ten pravý, určite by som netrafil. Dvere sa pootvoria na šírku bezpečnostnej zárubne.  V sliepňajúcom svetle sa na úzkouhlom plátne vystrčí trojdňové  strnisko, obklopené pivovým smradom a primátnou odvahou v očiach.  Holá lebka, býčia šija, zlatá reťaz. Čo chceš? Robinsonová  pošepky kričí z kúpeľne, kto je to? Dobre vie, kto je za dverami,  ale pred týmto spoteným konkubínom by som aj ja robil sprostého.  Vystupujúce brucho v zamastených teplákoch po mne ju limituje. Skúsi amatérsku pantomímu, akože vypadni a nehlás sa ku mne. Smrad predomnou nevidí, že vidím. Viečka mi klesnú a na srdci zaveje biela zástava.  Nikto, odpovie jej Strnisko a zabuchne mi dvere pred nosom.

V pekle nie sú  iba diabli

Zápach sírový a ostrý

Moju dušu čerti zhrabli

Pustia sa do mojej kostry

Všetci sme nejako vinní. Ak nič iné, leží na nás dedičný  hriech. A ja? Koľko krát a koľkých som oklamal, koľkým dal plané  nádeje, nesplnil slovo, porušil sľub. Rodičia v starobinci, súrodenci na mizine, nepriznané decko s Cigánkou Kešou, nezaplatené dlhy, neodvedené  dane. Preskočené ploty, roztrhané nohavice, hrdlo prepálené vodkou,  nevrátené peniaze, sklamanie v očiach, zamrznutý smiech, nezdolané  vrcholy, jazvy na srdci a neumyté zuby. Vybabral som s každým, kto nevybabral so mnou. Neverec, ateista, konzumný otrok, malý zlodej a smiešny zvodca žien. A potom Robinsonová, akoby z neba spadla. Milenka,  spovedníčka, pojazdná čistiareň svedomia. Ale, bez obáv, vypláchol som aj ju. Neľútostne, surovo a bez výčitiek. Vtedy. Dnes ma pri myšlienke na vílu z Horného Orechova svrbí v nose. Moje hriechy by sa nevošli do priemerne hrubého románu. Myslím teraz na tie, na ktoré mi nikdy nikto neprišiel, a už ani nepríde. Za ktoré ma žiaden prokurátor neobžaluje a súd neodsúdi. Ale vlastného svinstva sa nezbavíš. Nájde ťa zahrabaného v najtajnejšej myšacej diere, vyhrabe ostrými pazúrmi, pohrá sa s tebou na javisku smrti a potom ťa roztrhá  na kusy. Ak sa nepotrestáš sám, uloží ti vlastný trest. Rozsudok,  proti ktorému nemožno podať opravný prostriedok. Mojim trestom nie ani tak trojdňové Strnisko za dverami môjho bytu ako ten Nikto pred nimi. Tak čo sa čudujem?

Veľká  zelená brána sa otvára takmer nehlučne. Mengele a jeho vyleštený  obušok sa ma zjavne nevedia dočkať. Neskrývajú, že na zvyšok môjho života v tomto reflektormi vysvietenom lunaparku sa tešia. Ako deti na húsenkovú dráhu. Všetko je opäť na svojom mieste, všetko je tak, ako má byť. Chrchľavá Avia znovu stojí pred radiátorovňou,  obkľúčená rotou zelených mužíkov s predĺženými pelendrekmi.  Basa je istota, ktorá nikdy nesklame. Gaštan mi kýva spoza tretieho plota. Náš útek sa nevydaril iba opticky. V skutočnosti sme vyhrali.  Len to budem musieť kamarátovi vysvetliť. Pri mojej mierne nadpriemernej inteligencii by to nemal byť problém. Inak zmením skupenstvo na gaštanové  pyré. Vykročím s vedomím, že ďalších jedenásť rokov už nenapíšem ani riadok. Ani ombudsmanovi, ani ministrovi, ba ani na Európsky súdny dvor pre ľudské práva v Haagu. ( Iba ak do Kumštu. ) A bez reptanie budem dodržiavať zákon o výkone vlastného trestu. Do bodky.

Laco Hanniker sa narodil 4. septembra 1952 v Trnave. Maturoval v r.1970 na Gymnáziu Jána Hollého v Trnave. V r.1975 ukončil štúdium práva na Právnickej fakulte UK v Bratislave. Tridsaťtri rokov pôsobí ako prokurátor toho času na Generálnej prokuratúre SR v Bratislave. Knižne debutoval v r. 1996 zbierkou poviedok Osudové ryby / PaRPRESS Bratislava/. Je dvojnásobným finalistom súťaže Poviedka, z toho v jednom prípade získal Hlavnú cenu poroty.  Ženatý  od r. 1975, manželka Anna, dvaja dospelí synovia Ladislav a Lukáš. Vo voľných chvíľach v zime píše knižky a v lete chodí na ryby.