SME   27. 4. 2010

Bol to nôž alebo bábovka?

Laco Kerata je tvorca, ktorý je pre mňa takmer nerozlučne spätý s nonsensom. Veľmi dobre si doteraz pamätám okamih, keď som po prvýkrát prišiel do kontaktu s jeho textom. Bolo to pre mňa v rámci slovenskej literatúry niečo nové a bláznivo veselé. Lacov humor, a nielen ten literárny, má totiž korene v tom, ako buduje asociatívne reťazce.

Pre Laca vôbec nie je problém nechať uvažovať Dubkáčika a Budkáčika o tom, či to, čo drží v rukách blížiaci sa mäsiar, je veľký nôž alebo bábovka. Vbehli mi od smiechu do očí slzy. Ale len na chvíľu, pokiaľ mi nedošlo, že keby som bol jedným z dvojice, tiež by som tak zúfalo chcel vidieť bábovku, až by som ju uvidel.

Ešte zreteľnejšie sa to dá odpozorovať v jeho básniach. Napríklad: „Idem po ulici, kúpil som v obchode čerstvú salámu…” Banálna situácia, ktorá o chvíľu prejde do mierne erotických náznakov, aby sa potom skončila „veľkým” posolstvom o osude: „Salámu budeme spolu jesť, lebo sme si súdení.”

Samostatnou kapitolou je jeho spev. Laco má nielenže vynikajúci sluch a výborne intonuje, ale pri speve a improvizovaní postupuje rovnako „bláznivo”, ako pri písaní. Výsledkom najčastejšie býva fakt zábavná parafráza nejakého hudobného štýlu, podporená zvukovo takmer dokonalou imitáciou pre nás exotického jazyka (najčastejšie to je nejaký severský alebo arabský jazyk) a, to treba podčiarknuť, s veľmi silnou melódiou.

A k tomu všetkému je ešte aj vynikajúcim rozhlasovým režisérom. A „Zlým hercom”.

Možno to má  všetko korene v tom, že sa Laco narodil v Novákoch, vyrastal v Pakistane a žije v Bratislave. Ale možno nie. Možno to je všetko o čerstvej saláme.

Karol D. Horváth

Fabula vtiahne čitateľa do (na prvý pohľad) atraktívneho prostredia dabingových hercov. Hlavnou postavou je asi štyridsaťročný rozvedený  otec jedinej dcéry a zároveň zborový dabingový herec Timotej Vrák, ktorý  je akýmsi puškinovským typom „zbytočného človeka”. Dni sa mu podobajú  ako vajce vajcu, plynú bez akýchkoľvek vzruchov či zážitkov.

Jana Kopčová

Autor uplatňuje svojský humor, ktorý by bez hyperbolizácie a vzápätí  nastupujúcej irónie a satiry bol málo účinný. Skladbou a výberom slov dokáže stvárniť city a pocity človeka, jeho vzťah, niekedy rýchlo sa meniaci z vypočítavosti, k iným ľuďom. Na próze býva zázračné, ak v nej nejde o zvláštne dejové napätie, a napriek tomu dokáže čitateľa upútať a držať v napätí. To je v značnej miere prípad Zlého herca Laca Keratu.