Prečo je v našej tlači tak málo humoru?

Kedysi sa v literárnych časopisoch uverejňoval aj voľný humor. Dobrá karikatúra navodzovala atmosféru, prinášala dobrú náladu a chuť prečítať, čo bolo na tej istej strane. Je veľká škoda, že sa tieto voľné „dekoratívne” karikatúry už nedostávajú do novín, pomohli by navyše mladým karikaturistom vypracovať sa.

O čom je vlastne dobrá karikatúra?

Je to nadľahčenie, zvýraznenie charakterových čŕt, istým spôsobom psychologická štúdia nastavená tak, aby rozosmiala, a portrétovaného zasiahla na citlivom mieste. Karikatúra by sa však nemala vysmievať bolesti či nejakému hendikepu. Vrcholom cynizmu boli za vojny antisemitské karikatúry zoči-voči hroziacej smrti. Ale často to môže byť len také priateľské podpichnutie. Človek často nadávkou maskuje nehu.

Je povinnosťou človeka mať zmysel pre humor?

Ak ktosi nemá zmysel pre humor, nemusí to byť jeho vina, ale treba ho poľutovať. V živote mu chýba záchranná brzda či airbag. Ak máte zmysel pre humor, tak vám malichernosti neublížia.

Môžu mať politici z princípu odstup od toho, čo robia?

Práve túto vlastnosť by mali mať politici vo zvýšenej miere. Sú všetkým na očiach ako ľahký terč, musia byť preto pripravení na všetko, najmä ak im celkom dobre nevidno na ruky. Každého naštve, ak ho z niečoho obvinia, občas aj neprávom. A hoci sa nepracuje len s čistými prostriedkami, povedzme premiér Fico si neuvedomuje, že čím viac sa rozčuľuje, tým viac teší karikaturistov ho podpichovať. To je poznatok, ktorý si človek v rámci sebazáchovy musí osvojiť už ako žiačik prvej triedy.

Existujú však takí politici, ktorí sa neurazia?

O Brunovi Kreiskom bolo známe, že zbiera vlastné karikatúry. K tomu ľudová múdrosť dodala, že Stalin a iní diktátori zas zbierali karikaturistov.

Nedávno padol návrh, že by sa mal sprísniť tlačový zákon pre bulvár. Pomôže to?

Považujem za hlúposť akékoľvek tlačové opravy, aj tie nepolitické. Viete si predstaviť, že si prečítate opravu, a teraz pôjdete do smetiaka a budete hľadať staré noviny, aby ste v nich niečo opravili? V novinách sa robia nenapraviteľné chyby. Najradšej som preto písal „sám pre seba”, pre Kultúrny život, kde som si mohol ustrážiť články až po rotačku. Ale aj tak som zažil, že sa poprehadzovali riadky. Zúril som, ale čo sme s tým mali robiť?

Keby ste boli šéfredaktorom, na základe čoho by ste sa rozhodovali, aký vtip uverejniť a aký nie? Je humor, špeciálne ten výtvarný, krajinou, v ktorej neplatia bežné zákony?

Dobrú politickú karikatúru by som vždy uverejnil. Shooty je napríklad ostrý a zlostný, ale často len zle interpretovaný. Napríklad to, čo pobúrilo kresťanov v čase, keď zomieral pápež Ján Pavol II., bolo podľa mňa jeho gesto za pápeža, nie proti nemu. Shooty akoby chcel svojou kresbou povedať - dajte pokoj starému trpiacemu človeku, aby mohol v pokoji zomrieť. Ale urazili sa, samozrejme, mnohí. Povestné karikatúry Mohameda by som však pravdepodobne neuverejňoval. Bola to skôr nezodpovedná recesia ako polemika s dobou. Nehovoriac o tom, že sa vopred dalo vyrátať, že zasiahne ľudí, ktorí na slová najradšej odpovedajú bombami.

Akú zodpovednosť má karikaturista?

Kresbou môžete ublížiť, najmä ak karikujete niečo, čo sa potom ukáže ako nepravda. Starí Kelti verili, že epigram môže spôsobiť aj smrť, zrejme ako nejaké zaklínadlo. V každom prípade môže ohroziť česť či duševnú rovnováhu. Ak raz niekoho obviníte, tak je to už ťažké dementovať. Je to zbraň a zbrojným pasom karikaturistu by mal byť jeho talent. Ten chráni od mnohého - ako zdravý inštinkt, cit pre zodpovednosť či istý humanizmus, čo nie je to isté ako mäkkosť. Treba vedieť zasiahnuť vinníka, ale nie obeť. Karikaturista je neraz v úlohe Vilhelma Tella, ktorý musí zostreliť jablko z hlavy.

V akom stave je dnes podľa vás slovenská karikatúra?

Myslím si, že je v istom ohľade lepšia, ambicióznejšia ako v Čechách. Slovenská únia karikaturistov je výberová organizácia, česká ČUK je masové hnutie, v rámci ktorého stoja po boku legendárny Adolf Born a ktorýkoľvek z diletantov, čo robia „humorne” deformovaných panáčikov.

Aká široká základňa je tých, ktorí sa venujú výtvarnému humoru?

Do knihy Päťadvadsať som zaradil 25 karikaturistov, ktorí sú mi blízki na čele s najmladistvejším „Jožinkom” Babuškom. Najmladších slovenských karikaturistov veľmi nepoznám, ale určite existujú. Normálny vývin našej karikatúry, žiaľ, škrtí absolútny nedostatok publikačných možností. Karikatúra a vôbec humor sú už opäť tradične od macochy.

Prečo dnes už nevychádza časopis, akým bol kedysi Roháč?

Nielen na Slovensku je s humorom problém. Zanikol slávny anglický časopis Punch, ktorý mal oveľa viac ako sto rokov, legendárny Pardon v Nemecku, švajčiarsky Nebelspalter z týždenníka prešiel na mesačník. Ešteže sa u nás darí aspoň politickej karikatúre. To, čo kreslí Shooty či Danglár, je určite porovnateľné s medzinárodnými normami. Mám však pocit, že viac takýchto špičkových komentátorov nemáme, pokiaľ nejaký tajne nežije v lesoch.

A čo nepolitická karikatúra?

„Všeľudskí” karikaturisti sú istým spôsobom tiež politickí, večný ľudský problém sa po uplynutí času môže stať naliehavo spoločensky aktuálnym. Angažovaná, tzv. bojujúca karikatúra má najkratšiu životnosť. Skoro by som si trúfol povedať, že politická karikatúra je jednoďnovka, hynie s novinami, v ktorých vychádza. O nejaký čas už ľudia nevedia, o čom bola, strácajú podnet na smiech. Ak by vyšla s väčším odstupom súborne, pod každou kresbou by muselo byť vysvetlenie, že vtedy a vtedy sa stalo to a to, a ten poslanec mal pamätihodné vystúpenie. Ale ak treba umenie vysvetľovať, čosi nie je v poriadku. Mimochodom, najradšej mám v beletrii poznámku pod čiarou: „nepreložiteľná slovná hračka”.

Máme dobrú tradíciu aj v „režimistickej” karikatúre, však?

Mali sme príklady výborných kresliarov, ktorí po Víťaznom februári kreslili aj proti svojej poetike. Môžeme obdivovať ich technické majstrovstvo, no takáto karikatúra je už v okamihu svojho zrodu neúčinná, lebo je falošná. Ale karikatúra nie je ani deformovaný panáčik, otrepaná situácia, vtip zo starého kalendára. Keď sme začali v Kultúrnom živote uverejňovať hĺbavejšie, poetickejšie obrázky bez slov - pretože to je podľa mňa klasický žáner výtvarného humoru - chodili sa ma kolegovia pýtať, v čom bol ich vtip.

Vy sám ste boli neraz predmetom karikovania, ktorá z vašich karikatúr sa vám najviac páči?

Shooty ma nakreslil ako knižného moľa s tykadielkami. Túto karikatúru mi uverejnili v čísle špeciálneho Kultúrneho života, ktorý vydali k mojim 75. narodeninám. Ale mám aj iné - výborná je od nemeckého výtvarníka Gerda Huscha, ktorý nakreslil Stana Popoviča, Stana Kochana, Tomáša Janovica, Mariána Vaneka a mňa. Ani šľak by nás lepšie netrafil!

Patria veľké mená slovenského humoru len ku generácii 60 a vyššie?

Ale vôbec nie. Napríklad veľmi nadaným tvorcom je Vlado Janček. Výrazný zmysel pre humor má aj Karol D. Horváth či Peter Krištúfek. Za veľmi dôležité považujem, že skupina v tom čase naozaj mladých tvorcov bola schopná urobiť skvelú a na Slovensku dovtedy nevídanú paródiu a mystifikáciu, akou bol Roger Krowiak.

Ako ste spokojný s aktuálnym televíznym humorom?

Je to jeho úžitková forma, starý typ situačného humoru, čerpajúceho zo starých kalendárov. Schéma, ktorá sa dedí z generácie na generáciu: skôr humor v úvodzovkách - o svokrách, o opitom manželovi. Kedysi som rád sledoval S.O.S., niektoré scénky boli násilné, ale bol tam aj mladistvý švih. Páčia sa mi aj Malachovský so Štúrom či mladý Jakub Nvota - to je nádejná generácia. Za mladý humor považujem autentickú originálnu tvorbu.

Vtipy Lasicu a Satinského ľudia dokázali citovať v rôznych životných situáciách. Je tu aj dnes ešte šanca, že sa zjaví v humore podobne výrazný fenomén?

Lasica so Satinským najmä po roku 1968 odpovedali na otázky celej generácie. Nalievali ľuďom chuť do života a optimizmus. Skoro by som povedal, že to bola univerzita života, návod na využitie humoru ako osobnej filozofie. Ľudia chodili do Divadla na korze po posilu či protijed na depresiu po vpáde ruských tankov.

Vzniká u nás v súčasnosti nejaká ľudová humoristická tvorba?

Po roku osemdesiatdeväť doznievali ešte staré vtipy o funkcionároch, politikoch či Rusoch. Potom dlho nič. No nedávno som počul vtip o Ficovi. Žeby renesancia ľudových vtipkárov?

Kedy si budeme môcť prečítať vaše spomienky?

Všetci moji kamaráti mi tvrdili, že by som mal napísať pamäti, a všetci zároveň veľmi dobre vedeli, že sám ich nikdy nenapíšem. Peter Krištúfek začal rafinovane nahrávať to, čo hovorím. Môj vydavateľ Kertézs Bagala ma naháňa už roky, jemu sa zapáčil názov Pamäti sklerotika, a to som ešte nemal napísaný ani riadok. Dnes už máme 330 strán, ale bojím sa pustiť do ich spracúvania. Je to predsa hovorový štýl, nikdy som nič také nepublikoval. Neviem sa k tomu jednoducho dostať.

Kornel Földvári (1932), literárny kritik a publicista. V päťdesiatych rokoch musel odísť z FF UK, ukončil ju až externe. V šesťdesiatych rokoch pracoval v redakcii týždenníka Kultúrny život, neskôr bol zástupcom šéfredaktora. Rokoch 1969 a 1970 bol riaditeľom povestného Divadla na korze, neskôr bol opäť politicky neprijateľný. Po roku 1989 pôsobil ako námestník ministra kultúry Ladislava Snopka. Špecializuje sa na dejiny karikatúry, humoru a dobrodružnej literatúry. Je autorom kníh O stručnosti, Príbehy z naftalínu, Svet pre dvoch, Päťadvadsať, O karikatúre, O detektívke. V súčasnosti chystá spomienkovú knihu Pamäti sklerotika.

Zhovárala sa Zuzana Uličianska

SME, 26. 9. 2009