Podobné motívy a obrazy v poviedkach Tu odpočívajú v pokoji a Bude to pekný pohreb od autora Václava Pankovčína

Porovnávacia esej

Václav Pankovčín jednoznačne patrí k najoriginálnejším slovenským autorom dvadsiateho storočia. Svoje schopnosti ukázal aj v poviedkach uvedených v názve tejto písomnej práce, ktoré sú akýmsi úvodom a záverom zbierky poviedok Bude to pekný pohreb. Tieto dve poviedky majú veľa spoločného, možno práve z dôvodu, že tvoria rámec väčšieho celku. Autor v nich využíva rovnaké obrazy, motívy, výrazy a slovné spojenia, ktoré v čitateľovi vyvolávajú pocit d?ja vu a premostenia Zbierky.

Hlavnými hrdinami menovaných próz sú mladí muži Adam Lejder a Jakub Bohun, ktorí vyrastali v dedinskom prostredí, no opustili ho a teraz už niekoľko rokov žijú v meste. Jakub pracuje v niektorej z bratislavských tlačiarní novín, Adam študuje (dedo sa ho pýta: „A čo, ešte stále vás učia ten marxizmus?” (s. 11, r. 26), rozprávač poznamenáva pri varení kávy: „Vždy to takto (Adam) s Petrou robili na internáte, keď sa ráno ponáhľali do školy.” (s. 8, r. 16 - 17)), a pravdepodobne tiež v Bratislave, čo možno vytušiť z Adamovej nápadnej podobnosti s hlavnými hrdinami viacerých Pankovčínových próz, kde sa väčšina deja odohráva buď v Marakéši, alebo v Bratislave (Marakéš, Polárny motýľ (priestor 3x4)). Dedina je pre hlavných protagonistov domovom, „priestorom plným pokoja” (Adam, s. 9, r. 13), alebo aspoň miestom stretnutia sa s rodinou a návratu ku koreňom.

Z úryvkov „Počul som, že sa chceš ženiť,” (s. 11, r. 3) a „Ja viem. Chceš sa znova oženiť,” (s. 123, r. 22) sa dozvedáme, že obaja hrdinovia majú pred svadbou. (Všimnime si akoby zámerné opakovanie slovesa „ženiť sa” vzhľadom na to, že študujúci Adam sa nám môže zdať ešte primladý na manželský zväzok.) Mladí muži by sa mohli čudovať, odkiaľ to vedia ich údajne zosnulí príbuzní, no tento, pre bežného človeka zvláštny fakt prijímajú bez výhrad. Ich ľahostajné prijímanie nelogických javov je jedným zo znakov magického realizmu spoločných pre tieto dve poviedky.

Ďalšou zaujímavosťou je, že hlavní hrdinovia sú nositeľmi biblických mien, čo môže prameniť jednoducho zo skutočnosti, že pochádzajú z religiózneho prostredia. Môžeme sa o tom presvedčiť z úseku, kde otec nabáda Jakuba: „Mal by si sa ísť pomodliť za nebožku.” (s. 122, r. 28 - 29) a z dôkazov nábožnosti Adamovej babky: „pácerky (ruženec) mala zavesené na krku.”( s. 9, r. 41 - 42), pri modlení sa „do knižky ani nepozrela: vedela tie modlitby naspamäť.” (s. 13, r. 25 - 26).

Adam i Jakub sú spoznávaní (zaujímavé je aj opakované použitie slovesa poznať) vďaka spojeniu s ich otcami; dedko presviedča babku: „Haňo, musíš toho chlapca poznať. Veď je to Jankov syn.” (s. 13, r. 15 - 16), žena, ktorá dala Jakubovi napiť hovorí: „Teba, chlapče, ja poznám. Ty si Bohunov syn, nie?” (s. 118, r. 8), krčmár Jakuba zaradí len na základe fyzickej podobnosti s jeho otcom: „Teba ja nepoznám,” povedal. „Ale biješ na Bohúnovu fajtu.” (s. 119, r. 9 - 10).

V príbehu sa čitateľ stretáva s postavami, ktoré sú zjavne z minulosti. V poviedke Bude to pekný pohreb sú príkladmi krčmár, ktorý Jakuba nespoznáva a bežne objednáva do svojeho pohostinstva Detvy, cigarety, ktoré sa už v období Jakubovej mladosti nepredávajú a Jakubov dedo, na ktorého pohreb si Jakub spomínal: „Jakub si matne spomínal na deda, ležiaceho v drevenej veľkej krabici: mal žltavú tvár a nafúknuté brucho a zopnuté ruky. Čierny sviatočný oblek. Ležal, ani sa nepohol,...” (s. 120, r. 4 - 7)  V druhej poviedke sú to Adamovi starí rodičia, ktorých hrob dokonca v závere navštívi a John Pavlínko, ktorý „zomrel dva týždne po návšteve” (s. 7, r. 31) Lejderovcov keď bol Adam ešte dieťa. Ďalej sa tu vyskytujú postavy, ktoré akoby ustrnuli v období svojej smrti. V prvom príbehu sú to elektrikár - inžinier z Habury (s. 10 a 12) a dieťa Ilony Gonduľákovej (s. 12). V druhej poviedke to bol muž, ktorý je už sedem rokov nevládny, „Ani nežije, ani nezomiera.” (s. 118, r. 22 - 23) a Kaveckého slúžka, ktorú kedysi jej pán zavraždil vidlami (s. 118 - 119). Hlavní hrdinovia sa ale nad stretnutiami s takýmito postavami nepozastavujú. Síce sa opýtajú „Tak vy ste nezomreli?” (Adam dedka, s. 10, r. 12) a „Tak ty niesi mŕtva?” (Jakub matky, s. 123, r. 15), no s odpoveďou sa uspokoja, akoby to bolo prirodzené.

Ďalej sa v poviedkach vyskytuje niekoľko menej nápadných spoločných motívov a predmetov, napríklad sliepky: „Odkedy si ho Adam pamätal, vždy chodil spať so sliepkami” (s. 6, r. 12 - 13) a „Ja idem pozatvárať sliepky,” (s. 121, r. 21). Je možné, že je to náhoda, pretože obe poviedky sa odohrávajú v dedinskom prostredí, kde sú sliepky bežné a navyše boli v prvej poviedke použité iba v často používanej fráze, no menované operence ďalej nezasahujú do príbehu (jediná spojitosť by mohla byť taká, že sliepky bolo potrebné pozatvárať ešte predtým, ako sa začne búrka, ktorú neskôr Jakub opisuje) a môže sa zdať, že boli vybrané zámerne. Tento výber môže byť zdôvodnený tiež autorovými spomienkami na sliepky ako na súčasť rodnej dediny.

Ďalšími nenápadnými a pravdepodobne nie náhodnými objektami sú stromy, pod ktoré si hlavní hrdinovia radi sadli: „(Adam s kávou) Sadol si pod slivku, vlastne to nebola slivka, ale belovica a bola z nej výborná pálenka…”(s. 8, r. 18 - 19), „(Jakub) Sadol si do trávy pod jabloň a vytiahol z cestovnej tašky posledné pivo.” (s. 116, r. 7 - 9). Zaujímavé je, že oba stromy sú ovocné, z jedného je „výborná pálenka”, z druhého ovocie. Obidva stromy pre mladých mužov znamenajú miesto oddychu s obľúbeným nápojom v ruke. Je zaujímavé, že v poviedke vždy práve jeden predmet z dvojíc káva - slivka, pivo - jabloň nejako súvisí s alkoholom.

Neresti ako alkohol a cigarety sú tiež spoločnými neresťami hlavných protagonistov. Obaja si radi zapália, v poviedkach sú spomínané Sparty, Marsky, prípadne Detvy. Vidíme, že holdovanie tabakovým výrobkom je pravdepodobne „rodinnou tradíciou”, keďže fajčí aj Jakubov otec a Adamov starý otec (ale aj John Pavlínko (s. 10) a „tlstý železničiar” (s. 115)). O alkohole zase možno prehlásiť, že si rád vypije každý spomenutý „riadny” chlap v dedine (všetci okrem chorých a zomierajúcich). Prvá vec, čo Adam v Marakéši urobil bola kúpa chalupárskej slivovice, hneď po vystúpení z vlaku si dal jedno pivo. Vykopávaniu starej slivovice s dedkom Adamovi „trvalo” vyše dvoch strán z jedenásťstranovej poviedky (s. 10 - 12), rozovory s Johnom Pavlínkom sa konali za tiež za hojnej konzumácie alkoholu (Pavlínko sám vypil liter vodky a pol litra borovičky, s. 6 - 7) a „nepôžitkár”, silák Miľo Bažej „holdoval len borovičke…” (s. 9, r. 1). Jakub, zdá sa, viac obľubuje pivo. Kým sa konečne dočkal meškajúceho „spešného vlaku z Košíc”, „mal v sebe už štyri pivá a ďalšie tri kúpené na cestu” (s. 114, r. 29 - 30). Okrem toho bolo slovo „pivo” v rôznych tvaroch v poviedke Bude to pekný pohreb spomenuté ešte päťkrát.

Je zaujímavé, že autor v oboch poviedkach spomenul „cigánov”; raz mu spolu so „studeným a hnusným” pivom znepríjemnili pobyt v krčme (s. 8), druhýkrát ich niekoľko pristúpilo v Hanušovciach a „Hlučne prešli cez takmer prázdny vagón” (s. 115, r. 4 - 5). V oboch prípadoch naznačuje svoj negatívny vzťah k nim, čo by azda mohlo vyznievať rasisticky nebyť skutočnosti, že najmä na východnom Slovensku, odkiaľ autor pochádzal, je vzťah „bielych” s Rómami veľmi problematický a autor mohol byť k takému postoju vedený od detstva, alebo s nimi mohol mať sám nejaké negatívne skúsenosti.

Menšiu paralelu možno nájsť aj vo zvykoch babiek hlavných hrdinov, ktoré im po prejavení záujmu ponúknu kyslé zaváraniny (uhorky a hríbiky), ktoré skladujú v špajzi (s. 121, r. 26) a v „príklete”[1] (s. 13, r. 39).

Ťažko pehliadnuteľné sú autorove mierne fekalistické tendencie, keď vo svojej poviedke trikrát použije rovnaký výraz pre exkrement (s. 7), hoci ho vloží do úst scestovaného, no predsa len jednoduchého človeka. Adamov otec nechodieval v noci fajčiť len „von”, ale „von, na záchod” (s. 6, r. 15), ako zdôrazňuje autor. Jakubov dedo zase v spoločnosti aspoň troch ľudí nahlas všetkým oznámi, že sa „musí vymočiť” (s. 121, r. 20) a vzťah hlavného protagonistu poviedky Bude to pekný pohreb s jeho priateľkou Ivanou sa začal v nemocnici, keď mu po operácii asistovala pri „cikaní”, ako to nazval sám autor (s. 124).

Pozornosti čitateľa bezpochyby neuniknú ani podobné zvláštne zmyslové vnemy v týchto dvoch Pankovčínových poviedkach; Jakub i Adam vnímajú svojich zosnulých známych ako chladných, prípadne krehkých. Adam spomína: „Podával som dedovi ruku, chcel som mu ju čo najsilnejšie stisnúť, aby vedel, akú mám radosť, že ho znova vidím, ale dedova ruka bola slabá a ľahká, taká akási jemná a krehká, taká čudne studená, a tak som mu ju nestisol: zrazu som sa zľakol, že mu tú malú vychudnutú ruku polámem.” (s. 9, r. 25 - 30). Jakubove zážitky so zvláštnou telesnou teplotou sa koncentrujú na s. 121, keď v dome svojich starých rodičov „objal babku a pobozkal ju na chladné ústa” (r. 9) a čudoval sa, ako je možné, že sa mu dedko s horúčkou zdá chladný a strýkovi nie. Zistí, že sú studení obaja - strýko i dedko - len on, Jakub, má normálnu teplotu: „... priložil ruku na čelo najprv dedovi, potom sebe a nakoniec strýkovi. Strýkovo čelo bolo rovnako studené ako dedovo.” (r. 15 - 18).

Druhý zmysel nenápadne, ale pravdepodobne zámerne spomenutý v oboch poviedkach je chuť. Uhorka, ktorú mu podala babka (už niekoľko rokov po jej smrti), bola zvláštna: „... bola taká malá, že ani nevedel, ako ju zjedol: čudné: bola bez chuti. Bola taká - nijaká: ani kyslá, ani slaná, nijaká. Ako keby zjedol nič.” (s. 13, r. 42 - 44). Podobne to bolo s pastou, ktorou si Jakub čistil zuby: „Pasta nemala nijakú chuť.” (s. 124, r. 20 - 21). Diskutabilný je prípad zakopanej slivovice, ktorá síce „skĺzla dolu hrdlom - ani nevedel ako.” (s. 12, r. 18), no mohlo to byť spôsobené aj jej jemnosťou získanou dlhým zrením. Skutočnosť, že spomínané veci nemali chuť môže byť následkom toho, že uhorku a slivovicu Adamovi ponúkli mŕtvi starí rodičia a keď si Jakub umýval zuby, už možno nebol medzi živými, keďže ho pravdepodobne na konci poviedky pochovali. Do tejto teórie však aspoň zdanlivo nezapadá chlieb, ktorý Adam doma našiel: „Chlieb bol čerstvý, ešte teplý. Chutil výborne.” (s. 8, r. 10 - 11). Dedko tvrdí, že ho kúpil on, no nemusí to byť pravda, alebo to môže byť súčasť Adamovej ilúzie. Druhá možnosť je odmietnutie akéhokoľvek hľadania logiky v poviedkach vychádzajúchich z magického realizmu, pretože už základné znaky tohoto smeru popierajú logiku ako ju poznáme.

Ako vidíme, tieto dve poviedky majú naozaj mnoho spoločného. No čo je kľúčovým rozdielom k rozlúšteniu dôvodu ich podobnosti? Na dedovu otázku „čo tu robí” Adam v úvodnej poviedke odpovedá: „Len tak, prišiel som sa pozrieť.” (s. 9, r. 33). Je to akoby zámer čitateľa so zbierkou poviedok, ktorú práve drží: možno sa chce len tak pozrieť, prečítať si prvú poviedku, prelistovať si knižku a možno si chce na chvíľku oddýchnuť, možno práve s kávičkou, tak, ako to urobil aj Adam. Na druhej strane, „posledná poviedka” ako taká sa u čitateľa sama spája s predtuchou konca (toto je posledná poviedka, potom nasleduje zopár bielych strán a už len obsah, tiráž a obal), ktorý posilní žena prorokujúca Jakubovi skorú smrť (s. 118, r. 12 - 13). Podobný úmysel „niečo ukončiť” má aj Jakub. Najprv sa naposledy rozlúčiť s matkou a potom skoncovať s Ivaninou neistotou. Autor akoby naschvál opakoval slovo posledný: po ceste domov si Jakub otvára „posledné pivo” pripaľuje si „poslednú cigaretu”. „Poslednou rozlúčkou” so zaujímavou knižkou je záhadný pohreb hlavného hrdinu.

Bibliografický záznam: Pankovčín, V.: Bude to pekný pohreb. Levice : L.C.A., 1997. ISBN 80-967516-8-9

Autor článku: len
Zdroj: Slavonica.eu, 19.2.2009