Pavel sa už považoval za Banskobystričana. Bolo to jeho milované mesto, v ktorom sa narodil 14. júna 1941, prežil väčšiu časť života i náhle zomrel uprostred práce 15. augusta 2008. Stretávali sme sa v poslednom čase najmä s jeho brilantnými fejtónmi v pravidelnej rubrike Dnes píše v denníku SME.

Vydavateľ, Levičan Koloman Kertész azda najvýstižnejšie vystihol podstatu slovami: Posledné roky si iba šepkal. Kvôli chorobe. Tvoje odmlčanie však počujem zreteľne. Zvuky ticha! Vlastne si šepkal po celý čas. Závažné vety, presné slová. Bol si slobodný, nezlomiteľný, neľútostný a nekompromisný. V živote aj v literatúre.

S Pavlom sme sa rozlúčili 20. augusta v krematóriu v Kremničke. Netoliko, že je tma, ale nevidím, vím, že je tu všude tma, já ji nevidím, vidím jenom, že nevidím nic, zneli slová piesne Jaroslava Ježka v prítomnosti verejných činiteľov, rodiny, priateľov a neveľa kolegov spisovateľov.

Áno, v tomto tmavomodrom svete je stále veľa tmy aj pre živých, no žiaria v nej spisovateľove texty.
Na záver smútočného aktu pri krátkom posedení najbližších v Národnom dome som si dovolil pripomenúť hlboké a ťažké slová proroka Izaiáša: Takto vraví Hospodin: Moje myšlienky nie sú ako vaše myšlienky a vaše cesty nie sú ako moje cesty, ale ako nebesá prevyšujú zem, tak moje cesty prevyšujú vaše cesty a moje myšlienky vaše myšlienky.

A tak, brat môj, počas našich nekonečných, štyri desaťročia trvajúcich a neprestávajúcich debát nepovedal som ti ani polovicu, čo som chcel, a nechcel som ani polovicu, čo som ti povedal, tak si to vydeľ dvoma, alebo ako chceš, v štatistickom vesmírnom priemere to vždy nejako vyjde a zaguľatí sa, veď si inžinier (ne)ľudských duší.

Ivan Kadlečík