Dostala sa mi do rúk knižka s takmer rozprávkovo - čarodejníckym názvom. Abraka dabraka od Edmunda Hlatkého. Po jej otvorení som skutočne zažila jedno malé kúzlo, no namiesto imaginárnych bielych zajacov z klobúka, vyskakovali z útrob knižky písmená, ktoré tvorili nevšedne pozoruhodné príbehy. A tak som sa dala do čítania, ktoré nemalo konca kraja - dalo sa totiž čítať opakovane a bez únavy.

Knihu Abraka dabra tvorí šesť poviedok. Hlavnými postavami sú väčšinou nevýrazní, malí ľudia všedného dňa, trpiaci rôznymi paranojami, znepokojivými predstavami, či stihomamnými myšlienkami. Vedomie nejasnosti vlastnej identity, akejsi nadradenej, tušenej sily nad životom jednotlivca, dôkladné prekreslenie vnútorného sveta postáv - to všetko sú znaky dominujúce v každej z poviedok. Hlatký je autor s prenikavým postrehom, pozorovateľ, chápateľ aj odôvodňovateľ ľudského konania. Jeho postavy nie sú heroické, no práve preto dokážu až bolestivo presne poukázať na to, čoho sa niekde v najskrytejšom vnútri sami bojíme. Hlatkého majstrovstvo - neustále objavovanie nového zmyslu v už prečítanom, až desivá psychologizácia a invencia myšlienok - sa najkomplexnejšie prejavuje v poviedke Abraka dabraka, podľa ktorej dostala názov celá zbierka. Až vizionársky pôsobiaca poviedka, ktorej zápletku tvorí neustály „boj” medzi mysterióznymi bytosťami Sabínkami, reprezentujúcimi ženské pohlavie a Kyklopmi, symbolizujúcimi mužské, je niečím viac, ako rozprávaním o podivných bytostiach žijúcich v záhadnom časopriestore. Je to viacrozmerná metafora vzťahujúca sa na celý ľudský život, vzťah muža a ženy, ponúkajúci večné otázky. Svojou ucelenosťou, ale aj rozsahom by dokázala určite obstáť aj ako samostatne vydaný kúsok.

Autorov špecifický štýl sa však prejavuje rovnako výrazne v každej zo šiestich poviedok - základné, už spomenuté znaky zostávajú, no s neustálou obmenou intenzity. Či už ide o poviedku Všetko je ináč, kde sa prostredníctvom autorovho ja-rozprávania zoznamujeme s človekom nebojácneho ducha, ktorý sa nedá zastrašiť ani v bezvýchodiskových situáciách ohrozujúcich jeho osobnú slobodu, alebo v poviedke Ja Eva, zaoberajúcej sa predurčenosťou nášho konania osudom. Zároveň treba vyzdvihnúť dynamiku všetkých poviedok, ktorá zostáva od začiatku do konca rovnovážna, pokojná a súčasne napätá. Je to vyzreté písanie, presne cielené napriek zložitosti svojich myšlienok a tak sa Edmund Hlatký nevychyľuje z presne stanoveného cieľa, ku ktorému sa dostáva v jednotnom tempe s úmyselnými (ne)odbočeniami.

Nová kniha Edmunda Hlatkého sa rovnako ako všetky jeho predchádzajúce, nedá prečítať na jedno relaxačné posedenie a bez priamej účasti čitateľovho ducha. Jeho jazyk nie je jednoduchý, no pre toho, kto mu porozumie, sa stane čítanie Abraka dabraka otváraním dverí do pozoruhodnej krajiny literárnych zázrakov. A ako vieme, do tej sa (najmä v poslednej dobe) u nás tak často nedostávame.

Veronika Svoradová
Nové Slovo 2008