Dôverne cudzí
Dôverne cudzí
Viktor Suchý
Siedma zbierka poviedok aktuálneho majstra tohto žánru v našej literatúre je v dobrom zmysle slova „zasa o tom istom“.
O tom istom, ale opäť trochu iným spôsobom. Už v predchádzajúcich dvoch súboroch možno poviedky rozdeliť do dvoch skupín na základe rozsahu aj autorskej metódy. Kým tie dlhšie v zásade zachovávajú dizajn starších „ballení“, na kratších môžeme dokumentovať nenápadný posun v písaní autora. V zbierke Unglik sú to napodobneniny známych diel známych autorov. Balla ich označil ako „tekuté poviedky“. V zbierke De la Cruz sa žánrovo posunuli väčšmi k aforizmom, anekdotám či sentenciám. V aktuálnej zbierke Cudzí pripomínajú črty a exemplá. Rozprávač ich podáva s ľahkosťou, ba až rozšafnosťou. Nebojí sa ani prekvapiť čitateľa didaktizovaním (V kaviarni). A práve extrémy sú Ballovou najsilnejšou stránkou. Oproti starším textom ubudlo „dvojsamelosti“ (raz tu máme „trojsamelosť“) i ťažoby a je to práve groteskná ľahkosť a ľahostajnosť, čo nás ťaží (Prepadnutie v Pacifi ku). Ballovo písanie potvrdzuje pravdivosť výroku divadelného režiséra Jana Grossmana: „Absurdita je tragédiou v oblasti banality.“ Skúma jeho filozofi cké aj praktické dosahy.
Hlavným poznávacím znakom autorovho písania naďalej zostáva nepredvídateľnosť. V rámci jedného brilantne zoštylizovaného súvetia sa situácia hneď niekoľko ráz radikálne zvrtne. V záznamoch porušenej komunikácie prozaik tentoraz ešte väčšmi zvýraznil komické a absurdné polohy. Nezvykle priamo sa venuje motívu premeny. Najskôr celkom po svojom v poviedke Chrobák a matka, potom vo dvoch variáciách Kafkovej Premeny. Balla sa teda opäť pohráva s inšpiračnými zdrojmi. S niektorými otvorene: s Camusom v názve zbierky a s Antonionim v názve poslednej poviedky. S inými nenápadne: rozliční filozofi a ezoterici alebo Rolling Stones. Prvú poviedku súboru, Diabol, považujem za originálnu alúziu na skladbu Sympathy for the Devil. Rozprávač označuje za diabla mladú ženu, ktorá zastupuje peklo apatie, nudy, nezáujmu a konvencií. No sám je predstaviteľom násilia a spomína si na skvelé dni, „keď sme vraždili neviniatka v Júdei“. Aj v mnohých ďalších prózach sa autor vracia k svojmu obľúbenému proroctvu a podobenstvu. Podobenstvo prechádza viacerými metamorfózami, až sa stáva priamym popisom reality a priamy popis faktov sa znenazdajky stáva podobenstvom v ére, keď fritzlovská realita tromfl a bernhardovský hnev aj predstavivosť. A nielen v Rakúsku. Filmový režisér Lars von Trier opakovane zdôraznil, že film má byť ako ostrý kamienok v topánke. Ballovo písanie je kamienkom, o ktorom nevieme, či si ho nemôžeme alebo nechceme vytriasť. Bolesť a spomienka naň však často zostávajú jedinou hodnotou v anestetizovanej skutočnosti.