Dobrá literatúra „prebýva v tichosti a skrytosti”- konštatuje novozámocký prozaik a literárny kritik BALLA.

Známy slovenský prozaik a literárny kritik Balla (Vladimír Balla, nar. 1967) sa autorsky podpísal pod knižné tituly Leptokaria, Outsideria, Gravidita, Tichý kút, Unglik, De la Cruz a Cudzí; v Slovinsku mu vyšla zbierka Dvosamljenost, v Poľsku Niepokój a v Českej republike zbierka Naživu. Poviedky publikoval v antológiách v Poľsku, Českej republike, Maďarsku, Nemecku, Bulharsku a na Slovensku. Stal sa laureátom viacerých literárnych ocenení a finalistom prestížnej ceny Anasoft litera 2006. Žije v Nových Zámkoch, kde pracuje v štátnej správe.

Ste spisovateľom i úradníkom zároveň. Nikdy ste neuvažovali nad tým, že civilné úradnícke povolanie zavesíte na klinec a pozornosť upriamite výlučne na literatúru?

Uvažovať som uvažoval, no zdravý rozum, ktorý býva väčšinou pragmatický, zvíťazil. Ostal som úradníkom. Nie preto, že by sa z literatúry nedalo žiť, hoci sa pravdepodobne nedá. Iba vtedy sa dá, keď človek píše dobre a stane sa svetoznámym umelcom, alebo keď človek píše dobre, ale komerčne, a stane sa svetoznámym bestselleristom, alebo keď človek píše dosť dobre aspoň na to, aby sa stal bestselleristom v rámci tejto krajinky. A čo sa týka úradníctva - úradnícky stav vo mne zvíťazil preto, lebo v skutočnosti vôbec nie som úradník. Je to totiž tak, že práca úradníka sa dá robiť aj neúradnícky a pritom kvalitne a zodpovedne. Mám šťastie na zamestnávateľa, u ktorého je možné byť jednoducho zamestnancom, riešiť pracovné úlohy a vynechať konvencie,  poklonky a stratu tváre, vynechať aj prechodnú, politicky motivovanú stratu vlastného názoru. Ale mnohí si to neuvedomujú, a tak robia šialenú nadprácu vo všetkých smeroch a ešte si aj myslia, že to sa tak musí, že to sa tak patrí, že to je podmienkou, napríklad, príslušnosti k úradníckemu stavu, všetka tá podriadenosť, absencia kritického myslenia, príslušnosť k mase pokorených,  opätky zrážajúcich a hlavy skláňajúcich sluhov. Lenže slúžiť - klientom - sa dá aj normálne, ľudsky, takpovediac so zachovaním si vlastnej tváre, nech je to hoci aj tvár neštandardná, niekedy dokonca neoholená.

Čím je pre vás ako autora príťažlivý typ súčasníka-outsidera, ktorý sa permanentne stretáva s nepochopením spoločnosti, v ktorej žije?

Spočiatku som toho „súčasníka - outsidera”  považoval za svoje privátne zrkadlo. Potom už nielen za svoje. Spoznal som, našťastie, veľa outsiderov, tak veľa, že by sme mohli vytvoriť outsiderskú enklávu, v ktorej by práve bežný normálny človek zrazu pôsobil ako odporný outsider, a tak by aj dopadol. To len potvrdilo moje tušenie z detstva, že život a ľudia nie sú celkom takí, ako sa nám ich snažili predstaviť spisovatelia socialistického realizmu a vôbec, celá tá mašinéria… čoby mašinéria… skôr podľa vzoru fašizmu nešikovne zmontovaný strojček totalitného štátu, ktorý sme tu mali do roku 1989. V prózach a prózičkách mi teda blúdia drobné postavy, motajú sa po obrázkoch, reflexiách, malých fragmentoch sveta, sú to ľudia, ktorí si hľadajú miesto a nenachádzajú ho, alebo spomínajú na miesto, ktoré kedysi vo svete mali a náhle im zmizlo kvôli zmenám v spôsobe života spoločnosti, alebo bolo ich miesto určené pre mladších ľudí a oni na ňom zostarli, napríklad také moje obľúbené miesto tuláka, ťažko sa totiž túla človeku pomaly s päťdesiatkou na krku. Toho už aj lavička v parku pod chrbtom inak tlačí ako mladého entuziastu s ruksakom, fľašou pálenky a ideálmi.

Vnímate pozitívne alebo negatívne skutočnosť, že žijete a tvoríte mimo hlavného mesta, kde sa literárne dianie prejavuje predsa len v intenzívnejšej, koncentrovanejšej podobe?

Lenže ako sa prejavuje? Lepšími kníhkupectvami? Tie sú postupne nahrádzané internetovými kníhkupectvami. Okrem toho, aj v Nových Zámkoch sa v tomto ohľade situácia trošku zlepšila. Alebo sa literárne dianie prejavuje väčším počtom besied, čítačiek? Súhlasím, ale osobne nenávidím besedy a čítačky. Dobrá literatúra „prebýva v tichosti a skrytosti” - keď vyrazí do svetiel rámp, na pódiá, nasadzuje si grimasy, škerí sa, aby pobavila publikum. Takže tuto, mimo centra, mimo hlavného mesta, necítim deficit ničoho dôležitého. Kto chce, vytvorí si pre seba „periférne centrum”. Okrem toho, do Bratislavy je to odtiaľto asi 45 minút, Budapešť takisto nie je ďaleko, rovnako ako Viedeň či Praha. Toto mesto mi teda plne vyhovuje: dá sa tu schovávať pred Bratislavou, ale zároveň byť otvorený svetu, vyrážať na cesty, vracať sa sem, do oázy pokoja, čo však neznamená, že by malomesto bolo bez života. Žije vďaka súkromným iniciatívam slobodných občanov. Napríklad bluesové piatky či soboty sa v istej pizzérii stávajú tradíciou, punkové či metalové víkendy v istom bare v centre mesta takisto, funguje aj divadelný súbor…

Nové Zámky v posledných rokoch prešli výraznými zmenami. Myslíte si, že tieto podčiarkli alebo - naopak - potlačili charakteristický ráz mesta? Aké zmeny, opatrenia by ste v tomto smere prijali?

Charakteristický ráz mesta pre mňa závisí od toho, čo som ja so svojím nastavením, precitlivenosťou alebo - naopak - obhrublosťou za ten charakteristický ráz vôbec schopný pokladať. Neberiem to ako niečo všeobecne záväzné, objektívne platné pre každého. Myslím, že vidím toto mesto inak než vy alebo ďalší občania. Tak to má byť. Žiadna uniformita v náhľadoch! Len určité základné spoločné kontúry, pravidlá.  Ale možno nám všetkým spoločne chýba v tomto meste trochu viac histórie, viac pamiatok, viac starého sveta. No s tým nič nenarobíme. Ostalo tu toho veľmi málo. A možno práve v tom tkvie špecifický originálny duch tohto mesta: duch absencie! Duch nedostatku hmatateľnej minulosti, histórie, koreňov. Nič nám neostalo. Ani z pevnosti, ani zo slávnej pôvodnej železničnej stanice, ani z rázovitých rodinných domčekov, ani z rómskeho péra. Neviem, ako sa mohlo podariť inde na Slovensku zachovať a dokonca zveľadiť také lokality, ako sú Spišská Sobota, Levoča, Kežmarok, Kremnica, Banská Štiavnica… Žeby v tom mali prsty naozaj iba tí Američania, čo nám Nové Zámky rozbombardovali v druhej svetovej? Slávnu multikultúrnu a kozmopolitnú minulosť pripomínajú už azda len informácie na kovových tabuľkách, osadených v dlažbe na celkom peknom novom korze. A socha avantgardistu - našťastie nie gardistu! - Lajosa Kassáka v uličke pri daňovom úrade. Na druhej strane je pravda, že v Nových Zámkoch je množstvo očarujúcich kaviarničiek, pubov, krčiem, plus hotové Las Vegas herní, veľmi často úplne prázdnych. Na takýchto miestach, v noci či nadránom, vzniká fragmentárny, nesúvislý, znervózňujúci, nejasne načrtávaný svet mojej novej knižky s istým názvom (V mene otca) a so zatiaľ neistým obsahom. Aj hotové veci sa vlnia a menia po nových a nových čítaniach ako chorobné fatamorgány, každé nové čítanie textov vedie k ich premene, zmene tónu, štruktúry, nálady… Ale späť k Novým Zámkom: istý kamarát, trnavský archeológ a zamestnanec štátnej správy, po príchode do tohto mesta zastal uprostred Hlavného námestia, nadšene rozhodil rukami a zvolal, aké je toto mesto krásne, lebo je nesmierne symetrické, také, ako bývali mestá kedysi! Tak teda aspoň táto symetria nám ostala… Kamarátovi archeológovi sa už menej páčili paneláky, ale ja ich milujem. Aj tie popukané, sivé, zafľakované, aj tie papagájovité, novonatreté, pestré. A nočný život medzi nimi, najmä v lete, popolnočné ujúkanie podguráženej mládeže. To je kolorit tohto mesta, ktorý ma napĺňa radosťou, lebo tí mladí ľudia sú slobodní a bez obáv, aké môžu mať ich vykričané pravdy následky. Lebo ticho tamtoho ustráchaného, pokrievkou ustavičného strachu, podozrievavosti, lží a pretvárky pricapeného totalitného mesta 70. a 80. rokov minulého storočia ma deprimovalo a ničilo. Ešteže sme sa spamätali a vydupali si november 1989.  Ja som si tú zmenu všimol hneď. Bola to zmena k lepšiemu.

Zhovárala sa Jitka Rožňová
Spravodajský portál NZTV Nové Zámky 2010