Skôr ste začali kresliť ako písať - bolo to vtedy silnejšie?
Keď som chodila do prvej triedy, išla som sa s kamarátkou prihlásiť na ľudovú školu umenia. Vzali ma, hoci som prišla bez rodičov. Bála som sa, že mama nebude súhlasiť, preto som jej to povedala neskôr. Od siedmich rokov som teda chodila na výtvarnú, počas celej základnej školy, aj počas strednej, každý týždeň, neskôr už aj niekoľkokrát do týždňa. Nepridŕžala som sa rozvrhu, išla som tam vtedy, keď som chcela.

Potom ste išli študovať sklárstvo na strednú školu úžitkového výtvarníctva v Lednických Rovniach a potom na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. Vy ste sa asi výtvarného umenia nasýtili, keď ste ho opustili?
Výtvarné umenie som neopustila, len som tú prácu prerušila. Možno začnem znovu. Je to len zhoda okolností. Na strednej škole som začala písať básničky a vyhrávala som také tie stredoškolské básničkové súťaže. Mali sme učiteľku Zoru Brečkovú, ktorá nás v písaní veľmi podporovala. Ona stála pri mojich začiatkoch a za všetko jej ďakujem. Na vysokej škole som napísala prvú poviedku a tá sa umiestnila v súťaži Poviedka Kaliho Bagalu.

Vašu novú knižku Piata loď ilustroval Svätopluk Mikyta, a to veľmi vydarene. Nemrzelo vás, že ste si knihu neilustrovali sama? Nežiarlili ste na to?
Ja som si už knihu nechcela sama ilustrovať, Kali Kertész Bagala navrhol Sväťa Mikytu. So Sväťom sme boli v jednom ateliéri na VŠVU a jeho práca sa mi od začiatku veľmi veľmi páči, jeho cesta je jasná, priamočiara, nerobí kompromisy. Kresby vizuálne rozdeľujú knihu v miestach, kde sa príbeh láme, majú svoju logiku, no nekopírujú, neilustrujú príbeh prvoplánovo. Farebne sme kresby ešte dolaďovali s vydavateľom, lebo pôvodne boli čierno-biele a my sme chceli, aby kniha žiarila.

Môžete prezradiť, ako sa zrodil príbeh? Čo vás inšpirovalo?
Niečo podobné sa stalo pred niekoľkými rokmi v Čechách. Zapamätala som si novinovú správu, že mladé dievča si zobralo malé dieťa, chcelo sa on starať a skončilo sa to celoštátnym pátraním. Keď sa mi narodili deti, ten príbeh dostal pre mňa nové opodstatnenie. Nosila som ho v hlave a zrazu tým, že som sa starala o svoje dieťa - vtedy som mala ešte len Kuba - príbeh dostal úplne iný rozmer. Epizóda, ktorá sa dá zhrnúť do dvoch viet, otvorila obrovské množstvo otázok a vrstiev.

Príbeh Piata loď je o láske aj neláske. Píšete napríklad o necitlivej starej matke, čo je v slovenskej literatúre dosť ojedinelé. Staré mamy sa dosť idealizovali.
Žijem v prostredí, kde tej lásky je dosť, či už rodičovskej, alebo zo strany starej mamy. Moja babka je rozprávková, bielovlasá, je to vzácny človek. Chodili sme k nej na prázdniny, chodím za ňou vždy, keď je to len trochu možné a moje deti rovnako. Pečie buchty, po dvore jej behajú sliepky a rozpráva nám, ako žili cez vojnu. Viem však, že nie všetky deti majú také šťastie, chodím s otvorenými očami a vidím, že ľudia sú rôzni, aj staré mamy sú rôzne, láska nie je automatická, ani láska k vlastnému dieťaťu, to je ilúzia.

Prečo sa niektorí rodičia a starí rodičia stávajú sebeckými?
Každý chce prežiť život čo najlepšie, svoj vlastný život. Kde je hranica medzi životom našich detí, našich rodičov a nás samotných? Kde sa končí naša zodpovednosť za ich životy? Sama neviem, ako nájsť rovnováhu medzi mojimi a ich potrebami, nikto ma na rodičovstvo nepripravil. Je sebecký rodič, ktorý sa nevzdá svojich koníčkov alebo práce? Je lepšia stará mama, ktorá nosí deťom sladkosti alebo tá, ktorá ich ráno vyženie umyť sa v potoku? Kto je pripravený vychovávať deti? Kedy sú deti naozaj šťastné? Niekto to zvládne a niekto nie - aj to rodičovstvo, aj byť starou mamou.

Kedysi ženy v starostlivosti o deti nachádzali naplnenie…
Ale aj dnes to ženy napĺňa. To, že teraz žena pri deťoch aj pracuje, alebo nechá deti na víkend na starosť mužovi, neznamená, že ju materstvo nenapĺňa. Zmenili sa tatovia, bohu vďaka, zmenili sa mamy, zmenil sa systém a rodičia majú oveľa viac možností. Mama, ktorá s dieťaťom strávi denne sedem hodín, nie je automaticky horšia ako tá, čo s ním je dvadsať štyri hodín.

Takže - neboli ľudia kedysi lepší?
Určite nie. Neboli lepší. Ja však ani nedokážem zhodnotiť, čo je dobré a čo nie, netrúfala by som si povedať, či rozvedení rodičia sú horší než tí, čo nie sú rozvedení. Netrúfala by som si povedať, že stará mama, ku ktorej deti môžu chodiť na prázdniny, je lepšia ako stará mama, ktorá si žije svoj život a nie je klasickou starou mamou, čo robí buchty na obed. Netrúfam si a po vlastných skúsenostiach takéto hodnotenia nedávam. A možno práve o tom je tá kniha: keď som ju písala, asi som rozmýšľala, čo je správne v rodičovstve, čo deti potrebujú, aby boli šťastné. Ja na tie otázky neviem odpovedať, ale premýšľam o nich.

Zdá sa, že sa vám to podarilo, čitatelia aj kritika vás chvália. Aké názory ste si vypočuli?
Kniha má silný ohlas. Teším sa z toho. Píšu mi správy, čo sa im páčilo, čo to v nich zanechalo, niekedy mám pocit, že poznajú detaily lepšie ako ja sama. Majú veľa výkladov, každý má nejaký svoj výklad a tomu som rada. Nechcela by som, aby kniha bola jasná, jednoznačná, aby v nej boli jasné závery. Niektoré zostali teda otvorené.

Vy však viete, čo sa s postavami stalo?
Viem, čo sa s nimi stalo, ale pre mňa to nie je až také dôležité. Myslím, že udalosti, ktoré sa stali v záhradnom domčeku, to, či niekto zomrel alebo nezomrel, čo sa stalo s deťmi, to nie je nosné, ale tá láska-neláska, otázky, ktoré sa vynárajú, nejednoznačnosť, nemožnosť nájsť tú správnu odpoveď.

Miesto vo vinohradoch, kde sa príbeh odohráva, pôsobí veľmi presvedčivo. Existuje to miesto?
Keď som knihu písala, žili sme vtedy pri Dimitrovke, blízko vinohradov a ja som do nich skoro každý deň chodila. Niektorí ľudia mi napísali, že tie miesta, vinice a záhrady poznajú a už ich majú spojené s knihou, majú v sebe vpísaný môj príbeh.

V našom minulom rozhovore ste hovorili, že o Bratislave nebudete nikdy písať.
Naozaj? Toto je zasa iná Bratislava. Veľa ľudí si Bratislavu spája s Petržalkou a so Starým Mestom. Dimitrovka je veľmi zvláštna časť Bratislavy, kde sa žilo tak - a aj sa tam tak stále žije - že ľudia vonku sušia na šnúrach plachty a obedujú spoločne pred domom na lavičkách. Sú tam dvojposchodové bytovky so zelenými okenicami, za domami záhradky. Voľakedy to bola robotnícka štvrť, všetci robili v Dimitrovke. A - je to kúsok od nákupného centra Polus!

Teraz bývate v Pezinku. Chodíte tam aj do knižnice?
Prvé, čo sme spravili, keď sme sa presťahovali do Pezinka, bolo, že sme sa šli prihlásiť do knižnice. Našli sme tam Veroniku Šikulovú, ktorá v knižnici pracuje. Knižnica je dobre vybavená, pre decká je to tam výborné. Okolo Pezinka sú nádherné vinice, reliéf krajiny, Malých Karpát, mi vyhovuje.

Ako si nachádzate čas na písanie pri dvoch deťoch?
Nenachádzam. Čas nie je.

Tak ako ste napísali knihu?
Na úkor všetkého ostatného. Nebola to sústredená práca. Teraz už mám dve deti, vtedy som mala jedno, teraz sa to už nedá vôbec. Takže, musím počkať, a keď to pôjde, tak začnem písať. Aj tak si text dlho chystám, nosím v hlave a píšem, až keď mám všetko jasné.

Napíšete niekedy veselú knihu pre deti?
Napísala som niekoľko rozprávok o hlbokomorských živočíchoch.

Lode, ryby - prečo práve toto?
Rozprávky som písala v období, keď mal môj syn Kubo rád hlbkomorské ryby, vyslovene hlbokomorské, tie so svetielkami. Mal asi dva a pol roka a namiesto toho, aby pozeral krtka, tak pozeral na youtube trailery k dokumentom BBC o hlbokomorských živočíchoch. Aj mňa to bavilo, tak sme to spolu študovali, zhovárali sme sa o tom. On si kreslil a ja som písala. Dohodli sme sa, že spravíme spolu knižku. Zhodou okolností ma vtedy oslovili z rozhlasu, či nechcem písať večerníčky. Napísala som ich a už aj išli v rádiu v decembri. Chcem dopísať ďalšiu sériu rozprávok pre večerníčky a urobiť aj tú knižku s Kubom. Teraz však mám ešte menej času. Prvú som stihla, kým sa Miško narodil.

Aj názov knižky Piata loď súvisí s morom?
To je len pripodobenie. V knihe je viacej snov, ktoré sa odohrávajú niekde vo vode, v bazéne, je to metafora životného priestoru Jarky, ktorá sa chce vymedziť voči ľuďom, ktorí ju stále nejako obmedzujú a ovplyvňujú jej život a ona - ako dieťa, ako všetky deti - má obmedzené možnosti, ako sa tomu svetu vonku brániť, ako si uhájiť svoju autonómiu.

Dá sa vymaniť z bezútešného osudu? Môže sa vymaniť aj dieťa, ktoré sa narodí do nelásky?
Áno, ale dieťa nemá tie možnosti, čo dospelý. To je práve to, nad čím rozmýšľam: deti nemajú veľa možností a majú veľmi obmedzené rozlišovacie schopnosti. Nerozlíšia, čo je dobro, čo je zlo, čo je správne, čo je nesprávne. Je v nich to, čo do nich my nalejeme. Neodhadnú dôsledky. Chcú urobiť niečo dobré, a dôsledky môžu byť fatálne. Na deťoch je fascinujúca tá krásne čistá logika, neobrúsená skúsenosťami. Počuť to v ich reči, v tom ako skloňujú, napríklad. No ich svet sa musí podriaďovať svetu dospelých. Väčšinou nemôžu rozhodovať ani o takých marginálnych veciach, ako je obliekanie alebo hra. To ako ten môj Kubo - on chce teraz chodiť v sukničke. Tak chodí v sukničke. Keby som sa rozhodla, že sa nepatrí, aby chlapec chodil v sukničke, tak nemá možnosť vyskúšať si to. Musel by mi klamať, schovávať sa alebo niečo podobné. A ja - keby som chcela chodiť neviem v čom, tak si to jednoducho oblečiem. Ale, samozrejme, tým nechcem povedať, že majú deti rozhodovať o tom, aké si kúpime auto, alebo kedy budeme chodiť spať.

Čitateľovi je niekedy ľúto literárnych postáv, bojí sa o ne. Aj vám je ich ľúto, keď o nich píšete? Nenutká vás príbeh rýchlo a lepšie ukončiť?
Ja do textu nemôžem vkladať takéto emócie. Nakoľko sa to dá, riadim príbeh vecne. Snažím sa, aby mal logiku a opodstatnenie. Ono sa sem-tam stane, že si to žije svojím vlastným životom, že tam vznikne niečo, čo je ako keby mimo mňa, ale ja sa snažím rozprávanie udržať, aby z neho nebola melodráma, snažím sa vyhýbať samoúčelným zápletkám. Píšem z nejakého dôvodu a rozprávanie musím udržať v intenciách toho môjho zámeru. Keby som sa dala uniesť vlastnými emóciami, asi by to nedopadlo dobre.

Stáva sa, že sa bojíte niečo napísať?
Ani nie. Keby som sa bála, nenechám to skončiť tak, ako to končí a bol by happy end. Je to na mne, ale ja nezačnem písať pokiaľ neviem, prečo ten príbeh má byť na svete, prečo mám niekomu ponúkať to, čo nosím v hlave, čo mňa zaujíma. Nechcem, aby text bol postavený na pekných vetách, súvetiach, alebo šikovne napísaných slovách. Takej literatúry je dosť, netreba jej viac.

Čo ste v poslednom čase čítali?
Dobrakovovú, pomedzi beletriu čítam detektívky a - Krchovského. Toho mám stále pri ruke. Čítam výlučne klasické detektívky, stále dookola. Agatu Christie, ale najmä Simenona. Každá z jeho detektívok akoby mala svoju vlastnú farbu, jemný odtieň. Sledujem, koľko toho Maigret vypije počas jednej pátračky. Je to taký tichý distingvovaný alkoholik.

Vy pijete?
Víno. Žijem v Pezinku.

Budete ešte riešiť lásku a nelásku? Môžu to knihy zmeniť v prospech lásky?
Nie. Každý má inú emocionálnu výbavu. Možno je to aj vecou toho, kto sa narodí do akej rodiny, do akého prostredia, na akej ulici… Niekto jednoducho nemá to šťastie alebo cit pre lásku. Niekto lásku nerozozná, niekto ju odmietne, niekto si ju zamieňa za predmety. Niekto má svoj vnútorný svet plochý a niekto to má dnu komplikované a hlboké. Neviem, či knihy majú moc niečo meniť. Knihy zasa len čítajú ľudia, ktorí sú nejako vybavení. Tí, ktorí by to možno potrebovali, tí nečítajú. O tom si nerobím ilúzie. Knihy kultivujú a rozširujú obzory, rozširujú zreničky a púšťajú dnu, do ľudí, viac svetla. No niekomu stačí čítať veľké titulky s výkričníkmi na obálke novín.

Monika Kompaníková
Narodila sa 1. septembra 1979 v Považskej Bystrici, chodila na sklársku priemyslovku v Lednických Rovniach, absolvovala Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave (Katedra farebnej grafiky u V. Kolenčíka a Katedra maľby u Ivana Csudaia). Je dvojnásobnou finalistkou literárnej súťaže Poviedka (2001 prémia, 2003 druhá cena). Debutovala knihou krátkych próz s názvom Miesto pre samotu, za ktorú získala Cenu Ivana Kraska. Koncom roka 2006 jej vyšla novela Biele miesta, ktorá bola nominovaná na cenu Anasoft litera a vyšla v srbskom preklade. V roku 2010 vydala svoj prvý román s názvom Piata loď. Poviedky Moniky Kompaníkovej boli preložené publikované v antológiách a časopisecky v Nemecku, Poľsku, Srbsku, Bulharsku, Rakúsku, Maďarsku, Čechách a v Chorvátsku. V roku 2008 získala cenu Nadácie Tatra banky pre mladých tvorcov. Žije v Pezinku, má dvoch synov.

Zhovárala sa Helena Dvořáková
Pravda, 2. marca 2011

Objednať knihu v internetovom kníhkupectve…