Dlhý rozhovor s ... Ballom (1.časť)

Rozhovor, ktorý sa rozrástol ako nádor.

Otázky kládol Pero Le Kvet

Knižne si debutoval zbierkou poviedok Leptokaria v roku 1996. V tomto roku ti vyšla už ôsma kniha - novela s názvom V mene otca. Čo sa udialo s Ballom medzi týmito knihami?

Som v pokušení povedať, že nič, ale to si asi príliš fandím. Predsa len, prešli roky, na dvere zaklopal minimálne stredný vek, ak nie čosi ešte horšie.  Za ten čas som sa zámerne vyhýbal zmenám v súkromnom i pracovnom živote, v tomto ohľade sa mi darilo.  Prehrmelo mnou síce niekoľko vzťahov a nado mnou niekoľko vlád, presťahoval som sa z jednej ulice na druhú, zomrela mi matka, prišiel som o rodinný dom a niekoľkých priateľov, zbohatol som o pár kíl, plešinu a vrásky, nestalo sa však bohviečo zásadne prekvapujúce alebo nečakané. Vlastne áno! Začal som počúvať viac jazzu a, citujúc Lemmyho z rock´n´rollového Motörheadu, musím povedať, že ma predsa len „prekvapuje, že som ešte stále nažive”.

Si autorom poviedok, podľa môjho názoru výnimočne dobrých poviedok, ale raz si sa pokúsil spojiť poviedky do románového celku (Outsideria) a teraz si napísal novelu, hoci pôvodne si avizoval knihu poviedok. Bolo to na popud vydavateľa alebo na základe čoho si sa tak rozhodol?

Outsideria sa v podstate do celku takmer spojila sama, hoci to znie neuveriteľne. Atmosféra pôvodne samostatných kratších textov, ktoré mi liezli spod pera - veru, vtedy ešte spod pera (Pero, pamätáš si ešte pero?) - bola stále rovnaká - rovnako ťaživá, všetko to bolo riadne „prehulené”, plné nenávisti, zúfalstva, skrátka, bolo to presne také, aké to malo byť. A nešlo mi o pointy jednotlivých poviedok, sotva by sa nejaké pointy vôbec našli, skôr som chcel zachytiť ťaživý stav vedomia, bolesť „z existencie”, takéto veci, a napokon sa mi videlo, že prúd, nepresekávaný nadpismi jednotlivých samostatných „poviedok”,bude účinnejší a lepšie, presnejšie, nástojčivejšie, intenzívnejšie sprostredkuje to, čo som chcel vyjadriť. Inak, Outsideria bola mienená ako debut, ale z rôznych vydavateľsko-organizačných príčin ju predbehla Leptokaria. Niektorým sa ten výsledný tvar páčil, iným zasa nie. Ale oba postoje boli zásadne veľmi ostro deklarované - dokonca až dodnes sporadicky počúvam názory, že Outsideria je najhoršia slovenská kniha vôbec, alebo zasa úplne opačné, že je práveže najlepšia. Takto sa mi to páči!  Lebo jedno je isté: nie je to tuctový priemerný produktík, akých sú stovky. A možno je umenie napísať aj sakramentsky zlú knihu. A táto nová “novela” s názvom V mene otca je len poviedka, ibaže veľkorysejšie vysádzaná. Ale to som tuším už kdesi vysvetľoval. Pôvodne mala byť súčasťou trojpoviedkovej zbierky, ale napokon sme sa s Kalim Bagalom rozhodli vydať ju samostatne. Je trošku iná, než tie zvyšné pripravované texty, povedzme, že je „realistickejšia”, hoci ten, kto ju už čítal, by sa asi nad slovom „realistickejšia” pozastavil. Teraz sa mi na nej páči, ako rýchlo ju zatiaľ každý zhltol, to je super v tejto dobe, ktorú kdekto považuje za uponáhľanú. Napríklad v tomto okamihu som dostal esemesku od dnešného majiteľa domu na Loveckej ulici, ktorá sa v skutočnosti nevolá Lovecká, že knižku už prečítal a že mu tam na Loveckú, ktorá nie je Loveckou, mám posielať prípadné moje fanynky, fanúšičky, priaznivkyne, ako sa to preboha po slovensky vyjadruje? Predstavuje si to veľmi ružovo. No, V mene otca je jednoducho poviedka, kratulinká drobná knižka. Nerád by som čitateľov zdržiaval. Ja osobne tiež čítam najradšej malé tenké knižky, tam sa dá sústrediť na každé slovo. Výnimkou bolo v poslednom čase len Hevierovo opulentné knižisko s názvom Kniha, ktorá sa stane, tú som si parádne a do najmenších podrobností vychutnal napriek jej veľkému rozsahu. Kým by som ja napísal také niečo, skončilo by sa ďalšie storočie. Príliš veľa prepisujem, pričasto sa s vetou ocítam v slepej uličke.

Teda z pôvodne zamýšľaných troch poviedok, ktoré mali tvoriť knihu V mene otca, ju tvorí napokon len jedna poviedka, ktorá sa tvári ako súbor kratších textov (mikropoviedok) tvoriacich akúsi mozaiku života jednej rodiny. Rozprávačom (a tvorcom tejto mozaiky) je muž (dôchodca), ktorý prostredníctvom fragmentov spomienok na kľúčové udalosti postupne odhaľuje pred čitateľom svoj nepríliš šťastný život, resp. život svojej rodiny. Preto ten zámer “rozsekať” text na fragmenty? Alebo sa mýlim?

Podľa mňa je to jeden súvislý text, a tie “mikropoviedky”, to sú kapitoly. Alebo sa mýlim? Rozprávačom je samozrejme naozaj jeden muž, dôchodca, onen “otec”. Ja osobne si neviem celkom vysvetliť, ako mohla vzniknúť predstava, že ide o súbor kratších textov. Bolo by to tým, že časová následnosť jednotlivých udalostí v jednotlivých kapitolách je mierne poprehadzovaná? Hoci, tie veci do seba napokon predsa len zapadajú. A možno je to tým, že som sa v rámci mojich skromných možností pokúsil jednotlivé kapitolky vypointovať? No, to z nich samostatné texty aj tak neurobilo, hoci mne by sa to celkom páčilo. Ale počul som aj taký názor, že je to “snová” novielka. Pritom snová novielka je iná z troch napísaných a na vydanie pripravených poviedok. Ale možno sú snové všetky tri. Čo sa týka fragmentov: práve takto vnímam život. Ako fragmenty, úlomky. Tak ho potom aj píšem. Azda je za tým videným a čítaným a písaným nejaký súvislý kontinuálny zámer, za tými viditeľnými-čitateľnými fragmentami našich životov, ako ponorná rieka, ktorá sa tu i tam predstaví ľudskému zraku a potom zasa zmizne v podzemí, ale dá sa tušiť, že tam kdesi plynie.

Ani nie poprehadzovaná časová následnosť, ale to vypointovanie jednotlivých kapitol vo mne vzbudilo dojem, že niektoré, nie všetky, texty by obstáli aj samostatne. V každom prípade je to jeden súvislý text, ktorý sa dá veľmi rýchlo zhltnúť. Ako dlho ti však trvalo, kým si ho napísal? Spomínal si, že veľa prepisuješ, že sa pričasto s vetou ocitáš v slepej uličke…

Najčastejšie sa stáva, že o vete, s ktorou som v slepej uličke, vysvitne, že tá veta vôbec nemá byť, alebo aspoň nemá byť tam, kde práve je. A tak to bolo aj s mikropoviedkami-minitextami-komponentami v tejto knižke, presúval som ich, vyhadzoval, zasa pridával, miešal, mixoval, a to asi dva roky, samozrejme, že nie stále, len tak extenzívne, pomaličky, postupne, a krok za krokom sa vynáral aj štýl, aj tvar, ktorý som chcel potom už cieľavedome dosiahnuť a dobudovať. Popritom som však rovnako postupoval aj pri ďalších textoch, lebo zároveň vznikalo čosi ako druhá a tretia paralelná kniha. Tá tretia, to sú krátke stručné poviedky aforisticko-sloganovitého chrakteru, neviem to zatiaľ inak pomenovať či priblížiť, ktovie, čo z toho vzíde.  Pri tejto mojej metóde práce sa stáva, že keď si ráno sadnem k písaniu, večer mám napísaného menej, než som mal, keď som si sadal. Na druhej strane, som presvedčený, že takto to má byť. A že sa netreba ponáhľať: ani za pointou textu, kým nie je zabezpečené, že na každej jednej stránke na čitateľa čaká čosi zaujímavé, dobre vyjadrené, originálne, alebo aspoň čosi, čo nie je z hľadiska kontextu zbytočné.  A čo je vôbec pointa? Asi niečo, čo spôsobí, že keď čitateľ knižku zavrie, nadobudne pocit, že nečítal márne. Ale tento pocit sa dá vyvolať všeličím, bič nemusí nevyhnutne plieskať na konci, ale plieskať by zato určite mal. Lenže pre každého je plesnutím čosi iné.

Rozprávač príbehu (otec) odmieta vinu za rozpad manželstva, za to, že si nerozumie s deťmi a aj za smrť svojej opustenej manželky. V tejto súvislosti ma napadá fráza “ja nič - ja muzikant”. Napokon sa mi zdá, že našiel vinníka vo svojom bratovi. Musím sa priznať, že ten záver (dom a antidom) ma prekvapil. Ako si k nemu dospel?

Novielka je okrem zdanlivo jednoduchého príbehu jednej rodiny aj podvracaním tohto jednoduchého príbehu, a keby som to celé nabubrelo nazval rodinným „románom”, tak ide nielen o paródiu na román, ale aj o paródiu tejto paródie, plus o paródiu rodiny, hlavne však o paródiu príbehu, v ktorom by teoreticky jedna udalosť mala kauzálne vyplývať z druhej a potom byť naozaj tou a takou, ako je na začiatku povedané. Lenže tu keď otec hovorí, že susedka nazerala z okienka kúpeľne do kuchynského okna jeho domu, môže napokon vysvitnúť, že to bolo fyzicky nemožné, lebo domy boli od seba príliš ďaleko a okná neboli nikdy otvorené a sklá neboli priesvitné, tu keď rozprávačov brat postaví rozprávačovi dom, tak vysvitne, že ten brat ani nemohol existovať a teda ani nič postaviť, no vzápätí vyjde najavo ešte aj to, že ten brat existoval a dom predsa len postavil, dokonca nie jeden, ale hneď tri, hoci ten tretí nedokončil…  Raz mi zišlo na um slovo „protidom”, niekedy v noci, a nevedel som, čo to má znamenať, čo si s tým slovom počať. V tom čase ešte z tejto novielky existovali len voľne plávajúce fragmenty, vznášali sa na hladine beztvaro rozliateho prvotného nápadu.To slovo mi pomohlo k myšlienke všetko zrelativizovať a postaviť proti sebe. Je tu rozpor medzi viditeľným svetom a svetom v podzemí, hore zúri socializmus - presnejšie, nezúri, skôr pomaly odumiera - dolu ožívajú pohanské kulty, atavizmy, čiže minulosť, ktorá mala byť prekonaná novým spoločenským poriadkom práve tak, ako aj relatívne novým náboženstvom - v porovnaní s tým starým, pohanským - ale deje sa to vôbec naozaj? Nie sú to len fantázie starnúcej osamelej ženy? A kto to celé vlastne rozpráva? Naozaj otec? Alebo skôr niekto v jeho mene, v mene otca? Lebo dnes sa už autor sotva môže presvedčivo a s plnou vážnosťou hrať na svoju rozprávajúcu postavu, to sa nedá bez úškrnu.  „Protidom” a jeho anti-komponenty - to je vyvrcholenie pochybností o fungovaní sveta, o tom, že sa tu dá oprieť o nejaké istoty, o určité hodnoty, normy, nemenné základy morálky, spolužitia a tak ďalej. Odkiaľ máme vedieť s istotou, kde žijeme, v čom žijeme? Aká je najsprávnejšia stratégia prežitia? Pasivita, sivá príslušnosť k sivému davu, ktorý zdanlivo poskytuje bezpečie, sa hocikedy môže zmeniť na nevýhodu. Hm, toto som tam asi až tak jasne nenapísal. Ale myslel som na to, prisahám.

Mňa už nedokáže prekvapiť, že vždy je všetko inak, než sa to na prvý pohľad zdá. Už od detstva mám pocit, že žijeme v období neustálej manipulácie. Pochopiteľne, že čím viac o všetkom premýšľam, tým viac mám pochybností, no napriek tomu premýšľať neprestávam, pretože to beriem to ako určité dobrodružstvo. Aj čítanie tvojej novej knihy je dobrodružstvo, pretože pod povrchom zdanlivo jednoduchého príbehu sa skrýva niečo, k čomu sa treba prepracovať odkrývaním jednotlivých vrstiev. Niektoré veci sú naznačené celkom jasne, iné celkom nejasne. Neobávaš sa, že nie všetci čitatelia pochopia tvoje zámery?

Úprimne povedané: neobávam. Takí čitatelia, ktorí by neboli schopní rozpoznať moje zámery, ani neobjavia moju knihu - tak šikovne je schovaná na málo atraktívnej poličke v málo atraktívnych priestoroch inak atraktívnych veľkých kníhkupectiev v nákupných centrách. Na čitateľov tam čakajú hneď pri vchode knihy v pestrofarebných, do očí bijúcich obaloch, a to sú knihy, u ktorých nehrozí, že by obsahovali nejaké nepochopiteľné autorské zámery, naopak, zámer je jasný hneď: predajnosť. Šablónovitá prostoduchosť tomuto zámeru veľmi napomáha. No čitateľ, ktorý nevletí do pasce, nastavenej na neho hneď pri vchode do kníhkupectva a ktorý sa vydá ďalej, hľadať čosi iné, nie je padnutý na hlavu. Pri kupovaní kníh a pri ich následnom čítaní premýšľa, hľadá, pátra, vŕta, prekopáva sa hlbšie do textu. Takému čitateľovi moje zámery uniknúť nemôžu. Ak by unikli, je to moja vina, zle som sa vyjadril. Stáva sa, že nejaká krížovka je nerozlúštiteľná preto, lebo došlo k preklepu či k nesprávnemu označeniu políčok a podobne. Mne sa podarilo v ktorejsi zbierke uverejniť niekoľko textov zo súboru „tekuté poviedky”, ktorých zámer, metódu výstavby a pointu nepochopil takmer nikto. Pritom pre mňa sú to moje najobľúbenejšie texty - to znamená, že sa mi celkom nehnusia - ale uvedomujem si, že dopadli jako zle vytlačená krížovka. Na vine neboli tlačiarne, ale autor krížovky.

Niekoľkých svojich čitateľov poznám. Je to dobré, lebo som sa dopodrobna dozvedel, čo sa im páči väčšmi a čo menej. Je to zlé, lebo im sa neraz väčšmi páči to, čo mne menej. Takéto poznanie má tendenciu človeka ťažiť a ovlyvňovať ho pri ďalšom písaní. Kedysi v polovici 90-tych rokov, po vydaní Leptokarie, ma dvaja mladíci, čitatelia z Nových Zámkov, vyhľadali u mňa doma, prišli s fľašou, zrúbali sme sa. Dodnes sú to moji najlepší priatelia. Takto sa dejú zázraky. Na toto je dobrá literatúra - to keby sa niekto pýtal, na čo je dnes dobrá. Ale, pravdu povediac, byť rockovou alebo hip-hopovou hviedou je ešte lepšie. Od toho mám však ďaleko. Čo sa týka čítačiek, text by mal obstáť predovšetkým sám osebe, čakajúc na stránkach knihy. Nemá sa mu pomáhať precíteným prednesom, intonáciou, šašovinami, gestami, hlbokým mužným alebo vysokým ženským hlasom, skrátka ničím. Text sa takýmto spôsobom samozrejme nemá ani kaziť! Hnusí sa mi, keď si po čítačke nejakého môjho dovtedy obľúbeného autora pri čítaní jeho próz odrazu nevdojak predstavujem jeho prednes, hlas, ksicht, mimiku. Text literárneho diela pre mňa musí z tohto hľadiska byť nemý a bez tváre, aby bol obsaditeľný mojimi predstavami, mojím vlastným vnútorným ozvučovaním a vlastnou hrou obrazov, ktoré sú vyvolané výlučne obsahom riadkov, nie čímsi vonkajškovým, napríklad odutou spodnou perou neboráka autora alebo krásou mladej autorky. Niekto chce silou-mocou svoju literatúru navliecť do šašovského prestrojenia show - performance a tak ju zatraktívniť. Ale nuž dobre: jeho vec, niekoho to možno priláka, niekto sa dá oklamať a zazdá sa mu, že prednášané slová sú také účinné preto, lebo sú dobre a premyslene vybraté a nie preto, v akej situácii a v sprievode akých špeciálnych efektov zazneli. Ja mám však rád literatúru, prijímanú v tichu a samote, alebo aj v kaviarni pri pive a v hluku, ale keď si ju čítam sám. Při väčšine performancií sa ako divák cítim trápne a dočervena sa hanbím aj za performera. Inokedy autor vytiahne elektrickú gitaru, brnká a vyspevuje. Kašlem na trubadúrov od pera - nekašlem na ich literatúru, len si ju musím najprv očistiť od spomienky na čítačku. Preto s láskou myslím na autorov, ktorí pomreli skôr, než som sa narodil, alebo žijú kdesi poriadne ďaleko a nevotrú sa sem kdesi, aby mi svoje veci čítali nahlas. Toľko v krátkosti aj k audioknihám a podobným ohavnostiam. Ešte by som pripomenul zhubný účinok čítačiek na autorov štýl: pri čítačkách má autor tendenciu dúfať v pozitívne reakcie poslucháčov, veľmi príjemné je napríklad, keď sa smejú tam, kde by sa podľa autora mali smiať. A tu zistí, že by chcel písať tak, aby ľudia čo najviac a čo najspontánnejšie reagovali. Takže žiadne zádumčivé analýzy, absurdno-krkolomnícke konštrukty! A tak začne písať texty apriori určené na čítačky a vyhýba sa textom náročným, ťažkým, takým, ktorých vety je lepšie prečítať si dva-trikrát, aby boli poriadne pochopené, a aby zaúčinkovali silou blesku, ktorý udrie až po niekoľkonásobnom zahrmení. Na nete som narazil na takéto vyjadrenie Tomáša Weissa „Nejlepší věci jsou :ty obyčejné. Jak propagovat literaturu a autora? No posadit ho na židli a nechat ho číst. Deset stránek z právě dopsaného díla. Německá webová stránka Zehn Seiten to dělá elegantně a ukazuje názorně, že všechny ty čtecí šaškárny, dělající z literatury Ein Kessel Buntes ke knížkám nepatří. Černobílé statické video, bílá stěna, černé oblečení, kniha a sklenice vody. Autor téměř na dotek.”
Chcem povedať, že s Weissom súhlasím, až na tú maličkosť, že stolička, čítanie, čiernobiele statické video, biela stena, čierny odev, kniha, pohár vody, autor takmer na dotyk -  to všetko je v princípe rovnaká „šaškárna”, ako brnkanie na gitare počas čítačky, robenie stojky na hlave alebo balenie sa do ligotavého farebného papiera. Ide o odvádzanie pozornosti od textu, alebo naopak, o podčiarkovanie textu vymenovanými mimotextovými prostriedkami, pritom text by mal byť podčiarkovaný jedine sám sebou. Autor takmer na dotyk? Desivá predstava!

No a aký máš názor na literárne súťaže? A literárne festivaly?

Čo sa týka literárnych súťaží, na tých je dobré - v kontexte teraz povedaného - aspoň to, že tam súťažia texty a nie recitácia tých textov. Samozrejme, s objektivitou je to vždy ošemetné, o výsledkoch rozhoduje porota, subjektívne názory, rôzne momentálne náladičky. Ale stáva sa, že v hlušine objavia perlu, autora perly to poteší a niečo z neho raz bude. A ak sa porota pomýli, nič strašné sa nedeje, lebo autor neobjavenej a neocenenej perly sa aj tak presadí, len trochu neskôr. A naopak, ak niekoho ocenia neprávom, omylom, skôr či neskôr aj to vyjde najavo. No a literárne festivaly azda pomáhajú aspoň akej-takej propagácii dobrých kníh. Aj čítačky sú v tomto zmysle napokon užitočné, divák možno dostane chuť prečítať si niečo od účinkujúcich autorov a napraviť si tak dojem z ich živého vystúpenia.

Aký je tvoj vzťah ku Kafkovi? Predpokladám, že v súvislosti s tvojim zamestnaním ťa často prirovnávajú ku Kafkovi, akože aj on bol úradník a písal, tak ako ty. A vôbec, akí sú tvoji obľúbení autori a prečo si si ich obľúbil?

S Kafkom pomaly začínam mať problém. Začalo sa to myslím pri českom vydaní výberu z mojich poviedok.  Na záložke knihy „Naživu” z roku 2008 bolo uvedené aj toto: „Snad se Balla neurazí, nazveme-li jej slovenským Kafkou.” No,  kto by sa urazil? Akurát som sa riadne zapýril. Lenže teraz, v júli, keď sa konal „Měsíc autorského čtení”, tak ma tam ako účinkujúceho v bulletine uviedli nasledovne: „Slovenský Kafka? Vladimír Balla!” Celú vec som potom v každom zo štyroch miest, kde sa akcia konala, vysvetľoval pomocou ošúchaného vtipu: Po teroristickom útoku 11. septembra 2001 postáva v Petržalke pred panelákom starenka. Do paneláka zrazu narazí rogalo. Rogalista aj s rogalom sa jej zrúti k nohám a starenka poznamená: aký štát, takí teroristi. A tu dodávam ja - aký štát, taký Kafka.  A keď sa pýtaš na mojich obľúbených autorov, uvediem mená, ktoré v tejto súvislosti stále opakujem: Samuel Beckett, Bruno Schulz, Witkacy, Gombrowicz, Hlatký, Csáth, Grendel, Ladislav Klíma, Gustav Meyrink, Burroughs, Thomas Bernhard, na kopec ďalších som práve zabudol. Niečo ich iste všetkých spája, ale to by bolo na exrémne dlhú, hoci pre mňa zaujímavú debatu.Najnovšie do môjho osobného panteónu razantne vstúpil a už tam iste aj ostane Jean Améry, autor, ktorého knihy O stárnutí (revolta a rezignace) a Bez viny, bez trestu (pokus o zvládnutí nezvládnutelného) sa pre mňa okamžite po ich prečítaní stali pokladmi. Pokiaľ ide o „zvládnutie nezvládnuteľného”, ako je známe, Améry to napokon nezvládol, v roku 1978 “spáchal” samovraždu, alebo, ako sa vyjaril sám v nadpise svojej ďalšej úžasnej knihy, „zdvihol na seba ruku”. V slove „spáchať”, ktoré sa u nás v súvislosti so samovraždou bežne používa, je prítomné apriori akési odsúdenie toho činu, no tomu odsudzovaniu zvonka neposúditeľného by som sa osobne veľmi rád vyhol, preto ho vyslovujem v tejto súvislosti jedine v obrovských úvodzovkách.

O tvojich knihách sa toho už popísalo dosť. Dá sa povedať, že od vydania Leptokarie si v centre pozornosti literárnych kritikov. Žiadna tvoja nová kniha neujde ich pozornosti. Ako vnímaš to, čo o tvojom písaní píšu?

Ó, nie som ani zďaleka v centre pozornosti, skôr je to tak, že aj moje knihy sa doteraz vždy „dostali na rad”.  Asi sa však nájdu také publikácie, po ktorých nikto nikdy neštekne, v tomto zmysle mám šťastie. No ale teraz sa chvíľu hrajme na to, že na recenziách záleží nielen autorovi knihy a autorovi recenzie, ale aj akejsi, pripusťme, že existujúcej, čitateľskej obci. V takom prípade je hneď po mojom šťastí, lebo väčšinou to s mojimi knižkami býva tak, že v masovo čítaných médiách, napríklad v denníkoch, sa neraz ocítajú akési odfláknuté, na kolene zbuchnuté, povrchné kritiky, z ktorých pomaly už ani ja neviem, čo za knihu som to vlastne napísal. V literárnych časopisoch je situácia lepšia, to je jasné, lenže tie už skoro nikto nečíta. Ale to ani moje knihy, takže to je v poriadku. A čo je tiež dobré, v priebehu rokov môj záujem o recenzie klesá. Keď sa nájde pozitívna, neverím jej, keď sa nájde negatívna, neverím jej dvojnásobne. Ale ešte stále si celkom rád pozriem kritiky, ktoré vychádzajú v poľských časopisoch, no skôr iba preto, že sa mi páči poľský jazyk. Pravdou však predsa len je, že poľské recenzie majú aj v denníkoch nejaký ten obsah a kadečo sa z nich dozviem, čo v prípade slovenských médií nebýva pravidlom. Teraz som zámerne nekonkrétny, aby mi to potom konkrétni kritici nabudúce nespočítali. Ale aj tak spočítajú - nie sú predsa hlúpi!

Keď už si spomenul poľské recenzie, rád by som sa spýtal na to, ako ťa prijali Poliaci? Pokiaľ si dobre spomínam, v Poľsku už vyšli dva výbery tvojich poviedok.

Ak mám správne informácie, prijali ma veľmi dobre. Recenzie, ku ktorým som sa dostal, boli asi až na jednu výnimku výrazne pozitívne, ale to môže byť aj tým, že preložený bol len akýsi „best of” výber poviedok, vlastne dva také výbery. Ale teraz sa už chystá tretia knižka, mala by vyjsť v máji 2012, a to sú texty, ktoré sa knižne neobjavili ešte ani na Slovensku. Prekladateľ Jacek Bukowski tvrdí, že moje texty sú tak či onak určené len pre hŕstku špeciálne nastavených a naladených čitateľov. V Poľsku je logicky taká hŕstka väčšia ako na Slovensku, Poliakov je viac a vraj stále pribúdajú. V júli som navštívil Wroclaw v rámci už spomínaného „Mesiaca autorského čítania”, na tom „turné” som sa zúčastnil práve len kvôli ceste do Wroclawi, keďže tam mi v Biure Literackom nedávno vyšla kniha a považoval som za povinnosť voči vydavateľovi aspoň raz sa tam ukázať, pravdaže, so všetkými rizikami, ktoré z môjho ukazovania sa kdekoľvek vyplývajú.  Mimochodom, práve tam som sa autorskému čítaniu vyhol, lebo mladá poľská slovakistka Ola bola ochotná čítať moje veci za mňa, parádne sa do nich vžívala, čo by som ja v živote neurobil - ja som tam len tak čosi rozprával, tŕpnuc, ako to dopadne, a dopadlo to dobre, po akcii tých pár prítomných divákov akosi neodchádzalo, mali so sebou moje poľské knihy, chceli autogramy, neviem, ako je to možné, mám podozrenie, že to bola nebodaj nejaká recesia alebo čo.”

Aký význam prikladáš snom? Inšpirujú ťa sny k písaniu?

Je ťažké hovoriť o snoch, keď  tu v susedstve už tretiu hodinu nejaký idiot vkuse vŕta do panelu. Aké nezmyselné a efemérne sa zrazu zdá písanie, snívanie, čítanie! Myslím na to, čo za chlapisko to musí byť, keď mu ešte neodpadla ruka s vŕtačkou. Čo za mentálne zatvrdlý ateista to musí byť, všetka česť, keď  odoláva zaklínadlám, ktoré k nemu magicky vysielame my, všetci ostatní obyvatelia tohto paneláku okrem jeho ženy, kvôli ktorej a pre ktorú vŕta! Písanie a snívanie je teda zaiste vecou pohodlnej, odpočinkovej fázy života, vecou chvíľ, keď je človek v pohode, naladený na čosi za-zmyslové... Ale keď sa dejú takéto príšernosti - a ešte aké všelijaké iné príšernosti sa môžu diať! - tak význam sna ako inšpirácie prudko ustupuje do úzadia. Vtedy nastupuje realita a jej presvedčivosť, nástojčivosť. Práve som zistil, že keď si pustím Slayer a nastavím volume na 24, tak to vŕtanie už nepočujem. Môžeme si teda pohovoriť o snoch. Snová inšpirácia býva často len spúšťačom nejakého textu, a keď sa písanie rozbehne, nakoniec zistím, že čosi prekáža. A vysvitne, že to prekážajúce je práve to snové! Ten pôvodne inšpiratívny spúšťač! Takže ten potom musí preč: je to ako kľuka, ktorou naštartuješ prastarý automobil, ale potom ju treba odložiť, nesmieš ju nechať trčať v motore.

Je obdivuhodné, ako dlho dokážu niektorí maniaci vŕtať. Zažil som to zopárkrát a nikdy nič nepomohlo, len únik od zdroja toho neznesiteľného hluku. Spomenul si Slayer, ktorý to vŕtanie prehlušil. Akú hudbu máš doma na nosičoch? Počúvaš radšej CD alebo LP? Púšťaš si hudbu aj pri písaní? Ovládaš nejaký hudobný nástroj?

Celkom rád by som počúval LP, ale gramofón mám odpojený, jeho miesto zaujalo domáce kino. Ech, vývoj! No iste už aj domáce kino je medzičasom anachronizmus. Mám kopu platní, čo s nimi? A ešte väčšiu kopu kaziet, tých sa určite treba zbaviť. Ostávajú cédečka, ale už aj tie sú podozrivé a zastaralé, asi by som mal všetko nabúchať do počítača alebo kam… No mne by chýbali tie pestré a hmatateľné obaly. Akú hudbu mám doma? Myslím, že dnes má už každý doma niečo celkom iné, je taká obrovská a úžasná ponuka výbornej hudby… Teda, každý... okrem tých, čo počúvajú slovenské komerčné rádia a zabíjajú čas Desmodom, Elánom, Rytmusom. Dvíha sa mi žalúdok. Siahnem vľavo na poličku, tu je Steve Reich, Lais Lenski, Julo Fujak, experimentálna trojica Close Up, klavírista Art Tatum, The Plastic People of the Universe, zas nejaký Steve Reich, pozrime sa, čo je vpravo, asi dvadsať albumov Led Zeppelin alebo čohokoľvek, čo malo s nimi niečo spoločné, Black Crowes, potom hneď vedľa Die Einstürzende Neubauten, Laibach, Nick Cave - včera som dočítal jeho román Smrt Zajdy Munroa, ale dnes čítam Paviča, to je iný svet, celkom iný svet, čo je to tu ešte, aha, Celtic Frost, tí by zabrali proti vŕtaniu rovnako ako Slayer! Frontman Tom Gabriel Warrior stále žije a bojuje, vraj bol pred pár dňami na festivale Brutal Assault so skupinou Triptykon. A za stenou v kuchyni mám punkovú poličku a pod ňou niekoľko jazzových regálikov. Určite sa tu nenájde žiadna utilitárne tanečná hudba. Možno je to tým, že neviem udržať rytmus, darmo som bol v mladosti bubeníkom. Na to hneď zabudnime.

Práve pred chvíľou som sa dozvedel z facebooku, ako sa bude volať tvoja ďalšia kniha, ktorú by chcel Kali vydať v decembri alebo v januári. O čom bude Tretie oko?

Aj ja som zvedavý. Mám o tej knihe priveľa rôznych predstáv zároveň. Našťastie, do januára je ešte čas. Možno toto bude tá avizovaná zbierka poviedok. Len neviem akých, lebo aj tie, ktoré sú už zdanlivo hotové, zaručene padnú za obeť mojej prepisovačskej mánii. A ak sa náhodou niektorá rozrastie ako nádor a vytlačí z knihy všetky ostatné? Na toto hľadanie obsahu a formy sa už zasa raz teším. Skoro ako pred dvadsiatimi rokmi.”

Otázky kládol Pero Le Kvet

Uverejnené na stránkach
inforum.artforum.sk
1. septembra 2011

? Objednať Ballove knihy…