Detektívka ako lusk
Detektívka ako lusk
Recenzia v časopise Domino efekt
Detektívny nestor Raymond Chandler kedysi povedal: „Ukážte mi človeka, ktorý neznáša detektívky, a ja vám ukážem hlupáka; možno chytrého hlupáka, ale napriek tomu hlupáka.“ Tak si novú slovenskú detektívku, príjemne adjustovanú a predostretú na rozumnom počte riadkov, radšej prečítajte…
Žiarlivé ženy si druh svojej pomsty, ale aj jej realizovanie nasmerované k aktérom tejto nimi (ne)predpokladanej akcie, vyberajú zvláštnym spôsobom. Najčastejšie to býva rafinované, ale nezriedka skôr úplne prvoplánové citové vydieranie, ktoré dotyčným síce neprináša pokojný život, ale zato primerané hmotné statky. Časté je aj usmrcovanie nepohodlných osôb v afekte, ktorého okolnosti vďačným čitateľom vždy detailne rozpitve bulvár. Pomerne výnimočné (ale stáva sa) je sofistikované vraždenie - obvykle námet pre psychosociálne štúdie alebo iuristické dizertačné práce. Tento typ odplaty za neveru sa stal aj podkladom pre prvú slušnú detektívku v slovenskej literatúre po mnohých desaťročiach, ktorú dychtivému čitateľovi prináša momentálne najexportovanejšia slovenská spisovateľka [finalistka prvého ročníka literárnej súťaže Poviedka (1996)]. Daniela Kapitáňová sa stala pod pseudonymom Samko Tále doslova bombou na knižnom trhu – jej Kniha o cintoríne vyšla na Slovensku v štyroch vydaniach, v Česku v dvoch (najpredávanejší slovenský autor) a pripravuje
sa preklad do francúzštiny, maďarčiny i švédčiny. Písať vie táto dáma ohromne pútavo a so zmyslom pre
čitateľsky atraktívnu kuriozitu, čo sa napokon prejavuje aj v jej novej knižke.
Detektívny žáner býva síce vo „vážnych“ literárnych kruhoch akoby podceňovaný, ale nezabudnime, že boli aj také doby (nie je celkom isté, že sú úplne za nami) kedy platilo, že „detektívka je jediný druh prózy, kde je stále možné rozprávať nejaký príbeh“. Kapitáňová nezaprie svoj podvedomý vzor v Agathe Christie, ale postupuje originálne, akoby podľa amerického literárneho kritika Willarda Huntingtona Wrighta (pseudonym S.S. Van Dine), ktorého klasických Dvadsať pravidiel pre písanie detektívok (Twenty Rules For Writing Detective Stories, 1928) s určitými modifikáciami býva základom každého kvalitného detektívneho príbehu. Plynulo a s vtipom rozvíja dejovú líniu postavenú na súčasných reáliách „neobvyklej reality show“, ktorá sa usporiadateľom istým spôsobom vymkne z rúk a na svete je inteligentný „krváčik“. Dej sa odvíja vo svižnom tempe a bez zbytočných slov – napriek tomu však so zmyslom pre detail a zmysluplnú atraktivitu (príklad latinčinárky – asistentky čudesného vyšetrovateľa, ktorú dotyčný vyhral v kartách a ktorej klasické vzdelanie sem-tam v deji „presiakne“, hovorí za všetko). Kľukaté variácie vzťahov veľmi živo prekreslených postáv udržiavajú čitateľa v napätí až do prekvapujúceho finále, ktoré naozaj stojí za to. Detektívny nestor Raymond Chandler kedysi povedal: „Ukážte mi človeka, ktorý neznáša detektívky, a ja vám ukážem hlupáka; možno chytrého hlupáka, ale napriek tomu hlupáka.“ Tak si novú slovenskú detektívku, príjemne adjustovanú a predostretú na rozumnom počte riadkov, radšej prečítajte…
Daniela Kapitáňová: Nech to zostane v rodine! Vyd. Koloman Kertész Bagala, L.C.A. Publishers Group, Bratislava 2006. 167 strán.