To však imigranti lajdáci, tí, čo úradný papier zahodili, v lepšom prípade dali do separovaného odpadu, netušia. Nad fázu vytriezvenia sa nedokážu povzniesť, odrazu zisťujú, že nie všetko je ideálne a začnú pátrať po chybách. Kritizujú, porovnávajú, hodnotia, ako je to u nás doma a ako tam, v cudzine, a nebadane sa prepadávajú kamsi do podzemia. Čím sú títo imigranti senzitívnejší a satelitne zakotvenejší v rodnej hrude, tým lepšiu imunitu si buduje ich depresia.

A čo tí svedomití, čo papier dočítali až dokonca? Im sa vari takého obdobie vyhne? Nie. Keďže však dôkladne preštudovali úradné pokyny, preladia svoju pozornosť na pozitíva svojho nového domova. A v žiadnom prípade neporovnávajú!

Nie som imigrantka a ani sa ňou v najbližšom čase nestanem. Preto som sa uplynulé týždne pokojne mohla vystaviť riziku porovnávania. Našich zlomyseľných šoférov autobusov, našich nefunkčných mobilných roamingov, našich bankových služieb. Aj keď musím uznať, že to posledné som si tak trošku užívala.

Možno preto, že Kafka a jeho Zámok ma fascinujú. A ja som sa stala hlavnou protagonistkou dramatizácie tohto diela, čo mi úplne zadarmo umožnila jedna banka. Tá, čo ma presviedča, že keď budem bežať za ňou, budem najlepšia.

Snažila som sa. K svojim poctivo zarobeným peniazom na svojom riadne zdanenom a spoplatnenom konte som sa v ten deň nedostala. Aby som však bola spravodlivá, malo to aj svoje pozitíva – o týždeň nato, už v cudzine, som nielenže vstrebávala miestnu atmosféru a vylihovala na pláži, ale stihla som obehnúť aj všetky turistické atrakcie v širokom okolí.

Veď vďaka banke som bola v špičkovej kondícii. Odporúčam!

Vyhľadajte stredisko, čo má v názve slovo tréningové. Zadarmo a ochotne vás popreháňajú od jednej priehradky v centre mesta po druhú na periférii. Zažijete jedinečný, kafkovský pocit rukojemníka, zlepšíte si kondíciu. A možno po tom všetkom ani len nepomyslíte na zahraničie. Veď komu by sa chcelo bojovať s imigračnými šokmi, keď doma máme lepšie.

Daša Čejková
Pravda, 6. 9. 2009